5 dôvodov, prečo dovoliť dieťaťu spadnúť na zadok

5 dôvodov, prečo dovoliť dieťaťu spadnúť na zadok
8.5.2018 v kategórii Dieťa, autor Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Kto chce pokaziť životnú dráhu svojich detí, nech im z cesty odstráni všetky prekážky!

Dieťa. Vysnívané, milované, dáva nášmu životu zmysel. Zo všetkých síl sa snažíme urobiť jeho svet krásnym a bezpečným. Chceme ho urobiť šťastným.

Výchova je zodpovednosť

Čo je úlohou rodiča? Vychovať človeka schopného prežiť, keď raz opustí prístav svojej detskej izby a maminej kuchyne. Najradšej by sme mu jeho cestičku za šťastím vyzametali od problémov sami.    

Je pre vás len ťažko predstaviteľné, že ten malý chlapček, ktorý sotva stojí na nohách a za najväčšiu zábavu považuje bublinky zo slín pri obede, sa od vás raz oddelí a bude si žiť vlastným životom? Opustí svet, v ktorom je všetko prispôsobené jeho potrebám – od detských stoličiek až po zábrany na schodisku. Bude sa musieť spoľahnúť na svoje sily, nebude ho chrániť váš inštinkt.

V reálnom svete nie sú tlmiče nárazov, všadeprítomná ruka, ktorá ho pohladí. Už teraz dieťa môžete naučiť jednu z najdôležitejších vecí, ktorá sa mu v živote zíde – veriť si. Naučiť ho chytiť pomyselnú metlu do ruky, aby si samo pozametalo svoju cestu.

5 dôvodov, prečo dovoliť dieťaťu spadnúť na zadok

1.    Život nie je s pomocnými kolieskami

Vedeli ste o tom, že pomocné kolieska na bicykli nie sú práve najlepším spôsobom, ako dieťa naučiť držať rovnováhu a zvládnuť tak jazdu na bicykli? Predĺžia čas učenia, dieťa si ťažšie a neskôr zvykne bicyklovať bez nich. Tak to je s našou rodičovskou láskou, chceme potomkovi uľahčiť život, najradšej by sme pomocné kolieska nainštalovali na všetko – od bicykla až po vzťahy, ale efekt našej snahy môže byť opačný.

Je pre neho informácia: bežím, padám a neublížim si hodnotnejšia ako: bežím, padám, bolí to a nabudúce budem opatrnejší?

Bezpečnosť dieťaťa je na prvom mieste, o tom niet pochýb. Ale. Reálny svet je aj o ostrých hranách a horúcom čaji. Naučiť dieťa vyhnúť sa im a pofúkať čaj predtým, ako ho vypije, je z hľadiska času dlhším a možno aj bolestivejším procesom. Z hľadiska výchovy a budúcnosti efektívnejším. 

2.    Kto lezie vysoko, musí vedieť správne padať i vstať

Učíme sa skúsenosťou. Na základe už prežitého riešime podobné situácie. Dovoľme deťom vyliezť na preliezky a nebráňme im v tom slovami: si ešte malý, nezvládneš to, spadneš. Nechajme ich skúsiť to!

Samy zistia, že majú ešte krátke nožičky, nevedia si poradiť s rukami alebo sa začnú báť už na druhom schodíku. Možno to budú skúšať každý deň (lebo deti sa nedajú len tak ľahko odradiť) alebo si preliezačku „odložia“ na neskôr. Buďte v úlohe pozorovateľa, pripravení pomôcť, keď vás o to dieťa požiada alebo zasiahnuť, keď hrozí zranenie.

Modrina na kolene časom zmizne, modrina na sebavedomí dieťaťa bude bolieť dlhšie. Doprajte mu pocit víťazstva, keď sa mu podarí zdolať preliezku napriek pádom a vašim obavám. Nechajte ho vyriešiť si ihriskovú bitku o vedierko, aj zaslúžený štípanec od kamaráta, ktorému ho ukradol. Kto vstupuje do rizika, musí rátať aj s tým, že nie vždy to vyjde. Takýchto naoko nedosiahnuteľných vecí bude v živote veľa.

prekazky pre deti

3.    Prehry sú súčasťou života, byť druhým dáva priestor na rast

Koľkokrát ste „nechali“ vyhrať svoje dieťa v hre Človeče, nehnevaj sa? Samotný názov urobil z tejto hry kultovú niekoľkogeneračnú záležitosť. Má svoje pravidlá, ktoré, ak dieťa pozná a rozumie im, určujú aj to, za akých okolností môže vyhrať a kedy už nie.

„Nácvik“ prehry je pre dieťa dôležitý. Ušetriť ho od tohto nepríjemného pocitu a situácie v ňom môže síce vzbudiť chvíľkový dojem, že je najlepší a vyhráva vždy.

V realite ho však nikto nebude chcieť „ušetriť“ a dieťa zvyknuté na úspech nebude vedieť, ako s prehrou naložiť. Dovoľte deťom urobiť chybu, lebo sa na nej môžu veľa naučiť.

Často v dieťati nevedome alebo aj celkom vedome podporujeme súťaživosť. Horšie je, že nielen sami pred sebou, ale aj pred dieťaťom pripúšťajú rodiča len jednu možnosť – víťazstvo. Pripusťme, že sú aj šikovnejšie, múdrejšie, úspešnejšie deti ako tie naše. Mení to niečo na vzťahu k vlastnému dieťaťu?  Milujme ho bez medailí a povedzme mu to.

4.    Voda je mokrá, slnko páli a peniaze nepadajú z neba

Detstvo je nácvikom na dospelosť. Dieťa by sa malo spôsobom pokus – omyl naučiť v bezpečí domova všetko, čo bude potrebovať v reálnom svete. Skočí v teniskách do mláky – bude mať mokré pančušky. Nenatrie sa krémom – spáli si pokožku.

Deti s obľubou kladú odpor pri základných pokynoch a potrvá to dovtedy, kým nenarazia. Nechajte ich, nech si vyskúšajú, aké to je naozaj. Kupujete im svetríky bez gombíkov a topánky bez šnúrok, lebo si s nimi nevedia poradiť? Beriete im príležitosť naučiť sa to.Rozliali kakao? Podajte im handru, nech ho utrú.

prekážky deti

Koľko detí žije v umelej bubline nevyčerpateľného zdroja financií (brigádovať do pekárne ho nepustím, nie je chudák) a prehnanej starostlivosti zo strany rodičov? V reálnom svete narazia na fakt, že peniaze nepadajú z ockovej peňaženky, hrnček var zostal v maminej kuchyni a keď urobia malér, musia čeliť dôsledkom. Na dôležité rozhodnutia budú mať len jeden pokus.

5.    Život nie je počítačová hra, nemáme tri životy

Zodpovednosť dáva nášmu konaniu zmysel. Mozaika rozhodnutí a činov vytvára mikrosvet, v ktorom žijeme. Všetko nás ovplyvňuje. Aké jedlo do úst vložíme, s kým sa kamarátime, kde bývame, čomu veríme.

S láskou (a pokiaľ sa dá, aj so širokým úsmevom) je potrebné deťom povedať o tom, že máme na život len jeden pokus. Že je neskutočne krásny a veselý, ale zároveň ťažký. Že za všetko čo (ne)povie a (ne)urobí, ponesie dôsledky.

Otvorte mu hranice poznávania, zoznámte ho s umením, športom, prírodou. Doprajte mu viac zážitkov ako hračiek. Odvezte sa s ním v MHD, užite si let lietadlom, noc pod stanom aj vo wellness hoteli. Naučte ho nezávidieť, ale dopriať. Tešiť sa z maličkostí, ale aj snívať o veľkých veciach. Nevytvárajte mu mantinely podľa svojho života, dovoľte mu ich opustiť. Myslite na to už keď sa narodí a pripravte ho na život.