Empatia vo výchove: Počúvajte svoje dieťa, tým mu dávate najavo, že ste na jeho strane
Deti svojím správaním niekedy volajú o pomoc – mama, čo mám robiť? Ako si mám poradiť s danou situáciu, emóciou, problémom? Nie vždy však rodičia toto volanie o pomoc postrehnú a nevhodné správanie potrestajú.
„Niekedy cítim, že by som mala prejaviť viac pochopenia, ale jednoducho neviem ako. Marek je v období, keď si potrebuje presadiť svoje a nereaguje na nič, čo mu poviem. Dokáže ma vytočiť, často na neho zvyšujem hlas a riešim jeho správanie zákazmi. Večer mi potom povie „mám ťa rád mamička“ a ja plačem, že som na neho bola cez deň zlá“, vyznáva sa mama štvorročného dieťaťa na ihrisku. Jej slová vyvolali všeobecné sympatie. Mamičky sa pridali so svojimi skúsenosťami a farbisto popisovali vyhrotené situácie, v ktorých nechali voľný priebeh svojmu hnevu.
Keď sa narodí dieťa, musíme sa naučiť veľa vecí. Inštinktívne mu prispôsobujeme svoje potreby, snažíme sa odpovedať na jeho plač, byť mu nablízku... V procese výchovy však nastanú situácie, v ktorých bezradne hľadáme tie správne slová, ktoré by nám pomohli pochopiť, čo sa vlastne deje. Správanie dieťaťa je pre rodiča často nečitateľné alebo prečítané nesprávne. Jedným zo spôsobov, ako sa dostať bližšie k pochopeniu dieťaťa, je cesta empatie.
Školská psychologička: Deti sú veľmi krehké, aj keď to navonok často nevidno
Empatia vedie k pochopeniu dieťaťa
Čo je empatia? Špecifická schopnosť vžiť sa do psychického stavu iného človeka, do jeho spôsobu myslenia, emócií. Vďaka tejto schopnosti dokážeme chápať toho druhého, jeho konanie, dokážeme vidieť svet jeho očami. Empatická reakcia je najmä o aktívnom počúvaní, porozumení a zdieľaní. Dôležité je uvedomiť si, že empatia je akceptujúca a nehodnotiaca. Vo vzťahu rodič-dieťa tento prístup zohráva osobitne dôležitú úlohu.
Podľa psychologičky PaedDr. Klaudie Tabačkovej, pomáha rodičom k vytvoreniu si hodnotného vzťahu so svojím dieťaťom. „Ponúka cestu, ako sa dostať bližšie k jeho prežívaniu. Poskytnutím empatickej atmosféry rodič vytvára priestor pre otvorenú a citlivú komunikáciu a prejavuje mu väčšie porozumenie. Ochotu pozrieť sa na svet jeho očami. Práve vďaka empatii rodičia poskytujú svojmu dieťaťu ochranu pred prežívaním pocitov osamelosti, čím prispievajú k väčšej spokojnosti v jeho živote. Ďalšia výhoda empatických rodičov je v tom, že deti preberajú model empatického správania sa a učia sa prijímať svoje emócie, pozitívne, aj tie negatívne. Stávajú sa viac empatické a zdatnejšie v riešení sociálnych situácií. V neposlednom rade empatiou vyjadrujeme dieťaťu svoju náklonnosť a lásku.“
Rodičovstvo je ideálnou príležitosťou na rozvoj empatie
Čo to však znamená byť empatický? „Ak si položíme otázku: „Kedy bol niekto ku mne empatický?“, vieme si odpovedať, že sme sa cítili vypočutí, ale aj pochopení. Verili sme, že niekto má o nás naozajstný záujem, že nám rozumie a prežíva naše starosti spolu s nami. Ak je rodič empatický, nalaďuje sa na prežívanie dieťaťa Subjektívne starosti, myšlienky a názory dáva bokom a bez posudzovania a hodnotenia, čo je správne a čo nie, sa sústredí plnou pozornosťou na detský svet. Hodnotenie má tiež svoj význam, pri empatii ho však cielene odkladáme, a to nám pomáha budovať vzťah“, konštatuje psychologička.
Ak sa snažíme pochopiť druhého človeka, rezonujeme s jeho pocitmi a prežívaním. O empatii hovoríme aj ako o emočnej rezonancii, schopnosti zažívať emócie inej osoby v sebe. Keď pochopíme, ako sa ten druhý – v prípade rodiča dieťa – cíti, umožní nám to pracovať s touto informáciou a hľadať východiská. Aj vďaka tomu, že akceptujeme jeho pocity, či už pozitívne alebo negatívne, učí sa ich akceptovať i ono samo. Nezľakne sa svojho hnevu, plaču, bezprostrednej radosti, lebo my sme ho naučili prijímať emócie ako súčasť každodenného života. Pokiaľ dieťa vie, že je príjímané, pochopené a že dôverujeme jeho pocitom, je ochotné spolupracovať. Vtedy sa pre rodiča otvára priestor, v ktorom mu pomôže zvládnuť prejavy svojich emócií.
Tento milý tip pomôže dieťaťu cítiť sa lepšie pri odlúčení
Zo života: Ako zareagovať na sklamanie dieťaťa?
Lucka sa na ihrisku najradšej hráva s Tobiasom. Dnes však neprišiel. Lucka je nesvoja, začne byť mrzutá a rozplače sa. Ako zareagujete?
„Neplač, veď sú tu iné deti, s ktorými sa môžeš hrať. Nájdeš si iných kamarátov. Tobino ti aj tak stále bral lopatku.“ (Bagatelizovanie situácie)
„Moja zlatá, aj ja som smutná, že tu Tobiasko nie je. Chudinka moja, viem, ako ti je. Poď, budeme sa hrať spolu.“ (Súcitná reakcia)
„Vidím, že si sklamaná, že tu nie je Tobias. Človeka to nahnevá, keď niekto, kto sľúbil, že príde, nedodrží slovo.“ (Empatická reakcia)
Empatická reakcia nie je:
- bagatelizovanie (veď to nič nie je, veď to prejde)
- sympatia (preberanie emócie – aj ja som z toho smutná)
- projekcia (premietanie vlastných pocitov do toho druhého – Tobiasko tu nie je, si smutná, aj ja by som bola. Nebudeš sa mať s kým hrať... Mal ti povedať, že dnes nepríde. )
Empatická reakcia je založená na ochote počúvať a pomenovaní toho, čo ten druhý prežíva. Namiesto otázok typu – Čo sa ti stalo? Prečo plačeš? – použijeme popis toho, čo vidíme, pomenujeme emóciu dieťaťa. Vidím, že plačeš, vidím, že si nahnevaný. Pre lepšie pochopenie v rozhovore parafrázujeme slová dieťaťa (opakujeme inými slovami to, čo hovorí) a v závere ponúkneme reflexiu. Má charakter ponuky a hľadania – čo môžeme robiť, nechať ale na dieťati možnosť výberu. (Vidím, že nie si vo svojej koži, keď tu nemáš kamaráta. Možno máš nejaký nápad, ako sa môžeš zabaviť bez neho).
Empatickej reakcii sa môžeme naučiť
Podľa psychologičky Klaudie Tabačkovej sa rodíme s určitým empatickým nastavením. Vhodným tréningom však vieme kvalitu empatie rozvinúť do jej plného potenciálu.
„Prvým krokom nácviku zvyčajne býva aktívne počúvanie, keď sa snažíme zachytiť čo najviac z toho, čo nám dieťa hovorí. Nekladieme zvedavé otázky, skôr si overujeme, či sme ho správne pochopili. Hoci to znie jednoducho, v praxi to býva náročnejšie. Sme nastavení hodnotiť slová dieťaťa, zisťovať a vstupovať do rozhovoru svojimi pohľadmi. Oveľa náročnejšie je len počúvať a počuté následne dieťaťu reflektovať. Keď sa to naučíme, sme len krôčik od prejavenia empatie.“
Čo znamená aktívne počúvať?
Preniknúť do slov toho, kto hovorí a získať jeho pohľad na vec. Prejaviť pochopenie a nesúdiť. Pri aktívnom počúvaní udržiavame očný kontakt, dávame neverbálne najavo svoj záujem o to, čo druhý človek hovorí (prikyvujeme, nakloníme sa k nemu), na záver zhrnieme to, čo povedal. Snažíme sa neprerušovať rečníka a nehodnotiť to, čo povedal. V doplňujúcich otázkach sa len uistíme, či sme správne pochopili to, čo náš komunikačný partner hovoril. Prečo je dôležité počúvať, čo nám dieťa hovorí? Počúvaním ho môžeme upokojiť. Prejavíme záujem o jeho pocity bez toho, aby sme ich súdili.
Deti svojím správaním niekedy volajú o pomoc – mama, čo mám robiť?
Ako si mám poradiť s danou situáciu, emóciou, problémom? Nie vždy však rodičia toto volanie o pomoc postrehnú a nevhodné správanie potrestajú. Ako sa naučiť počúvať svoje dieťa a odčítavať jeho potreby zo správania? Dôležitá je komunikácia s dieťaťom prispôsobená jeho veku. Ak sa chce rodič naučiť počúvať svoje dieťa, mal by byť pozorný a vnímavý k jeho prežívaniu. Ide o prvý krok v empatii. Následne je empatický rodič schopný reflektovať pocity dieťaťa, pomenováva ich a tak pomáha dieťaťu orientovať sa v tom, čo prežíva“ hovorí psychologička Klaudia Tabačková.
Prečo ti to toľko trvá? Nepomáhajte dieťaťu s tým, čo vie aj samo
Zo života: Ako reagovať na nevhodné správanie dieťaťa?
Štvorročná Eliška ubližuje svojmu dvojročnému bratovi Jankovi. Ťahá ho za vlasy, berie mu hračky a odmieta sa s ním hrať, sedieť pri ňom v aute. Pri obede mu rozleje polievku a rodičia musia dozerať každú chvíľu na to, aby mu nejako, či už chcene alebo nevedomky, neublížila. Eliška je voči bratovi agresívnejšia aj od času, keď nastúpila do škôlky. Čo môžu rodičia urobiť? Ako môžu zmeniť alebo aspoň zmierniť napätie medzi deťmi? Ako empaticky zareagovať pri riešení tohto problému?
„Asi najdôležitejšie je v takýchto situáciách zachovať rozvahu a trpezlivosť. Ak je to možné, deti od seba oddelíme. Týmto získame čas na upokojenie silných negatívnych emócií dievčatka. Láskavo mu vysvetľujeme, čo sa smie a čo nie. Dôležité je, aby naše vety boli jasné a stručné. Empaticky môžeme zareagovať napríklad: „Vidím, ako veľmi sa hneváš na svojho brata, nedovolím ti však ubližovať mu.“ Nepoprieme jej negatívne pocity a zároveň nastavujeme pravidlá. Ak by sme reagovali napríklad slovami „Si neposlušné a zlé dievča“, strácame s dieťaťom kontakt. Dieťa po čase uverí, že je zlé a neposlušné a spolupráca s ním bude náročnejšia,“ odporúča psychologička.
Pri riešení podobných situácií, v ktorých vaše dieťa ubližuje niekomu inému, zasiahnite včas. Spätná väzba je pre dieťa dôležitá. Tá by mala obsahovať informáciu o tom, že svoje emócie prejavilo nevhodne. Nepopierame pocity dieťaťa, akceptujeme ich, ale zároveň ponúknime možnosť iného riešenia.
Napríklad: Zuzanka je nahnevaná na Lucku, lebo jej zobrala vedierko na pieskovisku. Svoju zlosť prejavila uštipnutím Luckinej ruky. Tá sa od bolesti rozplakala. V prípade empatickej reakcie by sme Zuzanke pomohli pomenovať to, ako sa cíti: „Vidím, že sa hneváš na Zuzku, lebo si zobrala tvoje vedierko. Uštipnutím vedierko nedostaneš späť. Možno by pomohlo, keby si Zuzke povedala, že ho potrebuješ na dokončenie koláčika. Keď niekomu ublížime, pomôže ospravedlnenie.“ To, že prejavíme pochopenie jeho hnevu neznamená, že s ním súhlasíme. Len pomenujeme to, ako sa dieťa cíti (ono vie, že sa ho snažíme pochopiť) a zároveň ho upozorníme na to, že prejav tohto hnevu (uštipnutie) nie je prijateľný. Dieťa má právo cítiť všetky emócie, na druhej strane však rodičia majú právo obmedzovať ich nevhodné prejavy.
Je na rodičoch, či zvolia pri riešení problémov cestu empatie
Sme ako rodičia vždy na strane dieťaťa? Neeragujeme niekedy len na základe toho, čo sa od nás očakáva? Najmä keď sme v situácii, v ktorej môže byť naše správanie posudzované okolím. Na pieskovisku, v obchode, v MHD, na návšteve. Sme stále tými istými matkami, ktoré poznajú naše deti doma? Stáva sa, že dieťa býva zmätené v prípade, že sa k nemu správame odlišne v tej istej situácii.
Kamarátka mi popisovala svoje nepríjemné pocity z toho, že jej synček, trojročný Samko, je veľmi panovačný. V kontakte s inými deťmi chce byť dominantný a ak to tak nie je, reaguje agresívne. Berie deťom hračky, rozkazuje im, čo môžu a čo nie a chce, aby bolo všetko po jeho vôli. Ona ako mama vie, že na neho nezaberá vysvetľovanie, len zákazy a ostrejšie napomenutie. Už si vypočula pár poznámok o tom, aký je rozmaznaný, registrovala pár nepríjemných pohľadov.
„Snažím sa o pokojnú reakciu“ – hovorí. „Vysvetľujem mu, prečo nemôže strkať do dievčatka na šmykľavke, ale on nepočúva. Prestane až keď na neho zvýšim hlas. Starká sa na mňa hnevá, že na dieťa kričím, ale ja ho poznám. Inak neprestane.“ Možno si poviete, ja by som reagovala inak. To je absolútne v poriadku. Základným pravidlom je však nesúdiť. Nielen správanie dieťaťa, ale ani jeho matku. Každá matka vie, čo platí na jej dieťa. Ako rodičia máme na výber. Neexistuje jediná správna reakcia.
Ako reagovať empaticky?
Psychologička Klaudia Tabačková: "Sami si volíme, kedy empatiu použijeme. Rodičia sú často presvedčení o tom, že ak sa nesnažia byť empatickí, sú neschopnými rodičmi. Nie je to tak. Nemusíme byť za každých okolnosti empatickí. Keď dieťa po opakovanom upozornení poruší pravidlá, prichádzajú vopred stanovené dôsledky. V takom prípade nám empatia pri výchove nepomôže. Som presvedčená o tom, že každý rodič vie vycítiť, kedy jeho dieťa potrebuje oporu a porozumenie a kedy skôr potrebuje nastaviť hranice. Hoci aj to sa dá urobiť s dávkou empatie, napríklad: „Počujem ako ťa otravuje upratovať si svoje veci. Von však pôjdeme až vtedy, keď si všetko upraceš.“ Dám tým dieťaťu signál, že mu rozumiem, ale poriadok a pravidlá treba dodržiavať. Stávate sa tak pre dieťa dôveryhodným a stabilným partnerom, a nie hrozbou.“
Deti potrebujú naše pochopenie a podporu, v niektorých situáciách však rodičia konajú naučene a v afekte – krik, trest, prípadne capnutie po zadku. Existuje nejaká technika, zázračná formulka, ktorá by v kritickej situácii rodiča „obrátila“ na stranu dieťaťa?
„Nepoznám rodiča, ktorý neurobí chybu. Je veľmi dôležité, aby boli rodičia empatickí aj sami k sebe. Často majú výčitky zo zlyhania a upadajú do zúfalstva, ktoré potom kompenzujú porušením pravidiel, ktoré deťom nastavili. Ale aj rodič má právo na omyly: „Teraz som to možno nezvládol, nabudúce budem konštruktívnejší.“ Ak sa dostaneme do situácie, v ktorej prežívame silné emócie a cítime, že máme chuť dieťa „rozdrapiť“, odíďme radšej na pár minút z miestnosti a z celej situácie. Je to náš time-out a čas, kedy sa vyhneme činom, ktoré by sme mohli neskôr ľutovať. Na správanie dieťaťa, ktoré vás z rôznych dôvodov vykoľajuje, nereagujte okamžite. Skúste chvíľku počkať, popremýšľať a nereagovať s emóciami. Nenaskočte na emóciu svojho dieťaťa. Ak je zúrivé, nerozzúrte sa aj vy – vtedy pôjde medzi vami o boj a nie o spoluprácu. Skúste zachovať pokoj. Rozvíjate tak zároveň svoju trpezlivosť a lásku k dieťaťu“, radí odborníčka.
Chcete prejaviť empatiu vo vzťahu k svojmu dieťaťu?
Majte na pamäti jedno základné pravidlo: svoje názory, pocity a predsudky na chvíľu odložte. Počúvajte svoje dieťa, tým mu dávate najavo, že ste na jeho strane. Nepoučujte, nevyčítajte, nesúďte. Pretože odsudzovať iných je ľahšie, ako snažiť sa pochopiť ich pocity.