Detské emócie: Prejavovať hnev či radosť sa učia od nás
Všetci vieme, že ak sa malé dieťa udrie, rodič pribehne, pofúka mu kolienko, pohladká ho. Čo by však malo byť druhým krokom? Rodič by mal vziať rúčku dieťaťa a povedať: „A teraz sa skús Ty pohladkať. Skús si aj Ty sám/a pofúkať boliestku.“ Dieťa tým učíme, aby sa o svoju bolesť postaralo aj samo.
To neznamená, že nemá poprosiť o pomoc, keď ju potrebuje. Ale aj my, keď sa porežeme, intuitívne si hneď sami zastavíme krvácanie priložením ruky alebo tí odvážnejší dáme prst do úst.
Podobne máme viesť dieťa aj k prijatiu pozitívnych pocitov. Malé dieťa najprv hladkáme my, ono sa usmieva. Potom vezmeme jeho rúčku a ňou hladkáme svoje líce – tým ho učíme, aby vedelo „dávať“, nielen „prijímať“. A je vhodné smerovať dieťa k tomu, aby sa pohladkalo aj ono. A rodič môže pritom pomenovať pocity – „cítiš teplo svojej rúčky?“ Ide o prijatie pozitívneho pocitu. A taktiež o sebaprijatie a podporu sebahodnoty.
Samotný pocit nie je negatívny či pozitívny, ale jeho prejav môže byť prijímaný pozitívne či negatívne – napr. plač dieťaťa ako reakciu na bolesť jeden rodič môže prijímať, druhý kritizovať.
Psychologička Mária Tóthová Šimčáková: Venujme sa emóciám našich detí
Nefunkčné zvládanie emócií detí
- Rodičia často reagujú cez zákazy a príkazy, cez pravidlá a presvedčenia, čo dieťa „musí“ a čo „nesmie“, cez tlak: „Nesmieš sa hnevať. Nemáš dôvod sa zlostiť. Nemôžeš sa takto správať! Však sa tešíš z narodenia bračeka?“ Rodič usúdi, že dieťa nemá dôvod sa hnevať alebo musí mať radosť.
- Snaha o zastavenie pocitov dieťaťa. Zníženie váhy pocitov.
„To nič nie je. To prejde. Už si veľký. To pre takúto blbosť plačeš? Nemá ťa čo bolieť.“ Takto hovoria dieťaťu, že jeho prežívanie nie je dôležité, že mu neveria. Popierajú ho. Ignorujú. Rodič by mal namiesto toho pátrať: „Vidím, že sa hneváš. Počujem, že plačeš. Chceš sa porozprávať? Ak nechceš, nevadí. Ak by si si to rozmyslel, rád ti venujem čas.“ - Presunutie pozornosti od emócie – v žiadnom prípade nie.
Každá detská emócia má zmysel, hovorí o aktuálnom prežívaní. To, že to my nevieme spracovať, je problém nás dospelých, nie detí. To, čo dieťa navonok prejavuje, môže byť vo vnútri niečo oveľa hlbšie. Navonok prejavený hnev často prezrádza bezradnosť alebo strach. Odpútavaním pozornosti od emócií vedieme dieťa k ignorovaniu jeho vlastných pocitov. Katastrofický scenár by bol, že vychováme tak generáciu „robotov“ bez emócií, bez pochopenia pocitov druhého, bez schopnosti empatie či súcitu.
Psychológ radí: HNEV nie je zlá emócia
Detské emócie sú pre rodičov často náročné na pochopenie
Zdá sa, že sa líšia od tých našich, no v skutočnosti sú rovnaké. Pristupujeme však správne k deťom, keď vidíme, že plačú kvôli nejakej (pre nás) nepodstatnej veci? Potláčame alebo nepotláčame pocity našich detí? Snažíme sa ich naozaj pochopiť a pomôcť im? Skúsme to takto:
1. Pomenujte pocity.
„Vidím, že plačeš.... Si sklamaná, že nemôžeš ísť ku kamarátke, lebo si chorá?
„Juj, vidím, že sa tešíš...“ Pátrajte po zdroji.
2. Prijmite pocit – zmeniť môžem len to, čo prijmem.
Strach, bolesť a ďalšie pocity môžeme zmeniť len vtedy, ak ich prijmeme.
3. Veďte deti k zodpovednosti za svoje pocity.
Buďte pokojný a trpezlivý – ak sa dieťa hnevá, je to jeho hnev, aj keď je to hnev napr. na rodiča. Rodič nemá moc ho zmeniť, ani násilím. Má však v moci svoju reakciu na hnev dieťaťa. Ak sa nahnevá na dieťa, vytvorí koalíciu s jeho hnevom. Ak však zostane pokojný a nechá hnev dieťaťa jemu, vedie ho k tomu, aby sa učilo rozhodovať o svojich pocitoch. Rodič môže povedať: „Vidím, že sa hneváš. Počkám, ak sa budeš chcieť porozprávať, budem v izbe.“
4. Zodpovednosť za pocity rodiča nesie sám rodič, nie dieťa.
Napr. dieťa si nechce umyť zuby a rodič povie: „Mamička je smutná, keď neposlúchaš.“ Ide o obviňovanie dieťaťa. Ono však nie je zodpovedné za to, akým pocitom rodič zareaguje, keď neposlúchne. Rodič má pokojne zopakovať svoju požiadavku, trvať na nej a vyjadriť dôveru dieťaťu, že to zvládne.
5. Prejavujte pocity, nielen o nich hovorte.
Prejavovanie pocitov a slová majú byť v súlade. Takže ak rodič hovorí dieťaťu: „Ak sa chceš hnevať, je to pre mňa v poriadku“ a pritom buchne dverami, je pre dieťa nedôveryhodný.