Nemusela som kričať, som hrozná matka: Prečo sa matky stále cítia vinné?
Je tu naše vnútorné, podvedomé presvedčenie, že pokiaľ bolo dieťa v našom tele, mali sme to všetko pod kontrolou a vedeli ho chrániť. Jeho narodením sme ho akoby zapísali pod „osud smrteľnosti“, a teda prirodzene cítili sa za to vinné.
Nemala som kričať, nechávať ho v škôlke, keď tak plakal.
Zase som unavená a pustila som jej televízor, musím sa jej viac venovať.
Ako mi mohlo vôbec napadnúť, že mi lezie na nervy?
Prečo som tak skoro prestala dojčiť?
Nemala by som ísť ešte do práce...
Budem ľúbiť svoje druhé dieťa rovnako, ako ľúbim to prvé?
Matky a pocit viny
Možno aj vám v hlave prúdia takéto myšlienky... A pocit viny vás sprevádza na každom kroku. Je vždy a všade prítomný. Je to ako „znečistenie ovzdušia“, ktoré si uvedomíme, až keď z mesta odídeme na vidiek. Matky však na „vidiek“ neodchádzajú. Sú neustále ožarované radami vlastných matiek, kamarátok, celej spoločnosti, či nespočetnými knižkami a podcastmi o materstve, ktoré im konštantne (niekedy aj neúmyselne) naznačujú, ako byť tými najlepšími matkami a kde ako matky zlyhávajú.
Matky určujú atmosféru aj dynamiku v rodine. Aká je tá vaša?
Pocit viny je druh sebatrestu
Sigmund Freud ( ext. zdroj wiki)považoval pocit viny za akýsi druh sebatrestu. Za čo sa vlastne trestáme tým, že sa neustále obviňujeme? Jednoducho, za našu úzkosť zo straty lásky. Je to jeden z univerzálnych strachov (úzkostí) ľudstva, a to nebyť milovaný, stratiť lásku svojich rodičov, detí, partnerov či celej sociálnej skupiny. Ak sa teda človek vinní za to, že nebol/nebude milovaný, tento pocit viny prichádza ako trest. A teda robí čokoľvek, len aby nestratil túto lásku.
Byť rodičom znamená neustále bojovať o lásku svojich detí. A rodičia sú dnes skôr v pozícii „zvodcov“ ako „autoritatívnych vychovávateľov“. Hoci niekedy to aj tak cítia. Pretože či chceme alebo nie, ľudské vzťahy sú vždy ambivalentné, teda dvojtvárne. A práve táto ambivalencia je základom pocitu viny. Všetci oscilujeme medzi láskou a nenávisťou. Tým, že cítime lásku a nenávisť zároveň voči svojim rodičom, deťom, súrodencom, či iným ľuďom sme v rozpore so samými sebou a cítime sa vinní. A keďže matky nemajú právo „nenávidieť“ svoje deti, tento „zakázaný“ pocit sa navonok prejavuje aj cez pocit viny.
Treba tiež pripomenúť, že materinský pocit viny je veľmi často iracionálny, nezmyselný a nelogický. Matky si vyčítajú aj to, čo sa nestalo, poprípade mohlo by sa stať. Áno, aj to všetko zo strachu, že by prišli o lásku svojho dieťaťa. A čo si vyčítate vy?
Príliš veľa na pleciach alebo Aj matky môžu vyhorieť
Prečo sa matky stále cítia vinné?
Po prvé, celá naša spoločnosť v nás podporuje presvedčenie, že byť matkou je samozrejmosť, a teda „že sa to všetko nejako samo utrasie“, že sa v nás zobudí materinský inštinkt (hoci nie každá žena chce byť matkou), že okamžite vznikne silné puto medzi nami a naším dieťaťom (čo tiež nie je až také evidentné), že tehotenstvo je nádhera (naozaj pre všetky?). Hneď ako však realita nezodpovedá tomuto presvedčeniu, cítime sa vinné, čudné, nepochopené.
Je tu však aj naše vnútorné, podvedomé presvedčenie, že pokiaľ bolo dieťa v našom tele, mali sme to všetko pod kontrolou a vedeli ho chrániť. Jeho narodením sme ho akoby zapísali pod „osud smrteľnosti“, a teda prirodzene cítili sa za to vinné. Tu niekde začína aj materinská úzkosť „len aby sa dieťaťu nič nestalo“ ako aj odhodlanie „budem robiť pre to všetko“.
Urobiť pre dieťa všetko... Planie okolo nás akýsi „ideál perfektnej matky“, všade prítomnej, vždy prítomnej, neskonale obetavej... a vyčerpanej. Dovolím si tvrdiť, že možno nie až tak vyčerpanej z dieťaťa ako zo samotných presvedčení a dokazovaní, ktoré na matku prenáša aj okolie, ale ktoré si matky aj samy dávajú. Neuvedomujú si však, že týmito presvedčeniami a porovnávaním sa so spoločenskými a často aj „novátorskými“ trendmi o materstve sa samy vzďaľujú od svojho pravého materinského inštinktu.
Ak sa budeme príliš usilovať byť dokonalou matkou, paradoxne, prenášame či už vedome alebo nevedome tento pocit viny aj na naše deti, ktoré nám konštantne ukazujú, že až tak dokonalé nie sme: „Vidíš, ja som ti hovorila, že tam nemáš ísť, lebo..., že to takto nemáš robiť, lebo... “ Bránia nám teda, aby sme dosiahli ten krásny obraz o sebe, po ktorom tak neskonale túžime (podvedome), a zato cítime niekedy až odpor voči nim.
V konečnom dôsledku, matky sa cítia vinné aj preto, že materstvo v nich reaktualizovalo ich vlastný vzťah k matke. Byť ako moja matka verzus hlavne nerobiť tie isté chyby ako moja matka.
Materinský pocit viny podporujú:
- Naše presvedčenia ako napr.: „byť matkou je prirodzené“
- Naše nároky: „chcem byť najlepšou matkou pre svoje dieťa“
- Naše zacyklené myšlienky: „nikdy nebudem dobrou mamou, pretože som na svoje dieťa nakričala, posadila ho pred televízor...“
- Náš strach, že nebudeme ľúbené
Keď mama kričííí, lebo má DOSŤ
Ako zmierniť pocit viny?
Spomínali sme, že pocit viny je univerzálny strach zo straty lásky našich blízkych. Je v nás, vždy prítomný. Zbaviť sa ho úplne teda nie je možné. Vieme ho však zmierniť, respektíve zmeniť naše správanie, ktoré z neho vyplýva. Ako na to?
Začnite vnímať pocit viny, akoby ste samy seba pozorovali
Čo vám tento pocit viny naznačuje? Že niektoré naše činy či správanie nie sú také, akoby sme chceli. Zdravý a vedomý pocit viny môže byť aj úžasným motorom na zmenu. Napr. cítite sa vinná/vinný za to, že veľa pracujete a nevenujete sa toľko, koľko by ste chceli, svojmu dieťaťu? Môžete si položiť otázku „Môžem/chcem to zmeniť?“ Akokoľvek si odpoviete, pracujeme s akceptovaním situácie takej, aká momentálne je, a teda s prebratím zodpovednosti za ňu.
Stačí byť „dostatočne dobrou matkou“
Nik nie je perfektný. A medzi nami, perfekcionizmus je jedna z najťažších závislostí, nemá totiž dna. Byť dostatočne dobrou matkou teda znamená byť aj frustrujúcou pre dieťa, ktorá práve cez svoju „nedokonalosť“ umožní dieťaťu skúšať, neuspieť a opäť skúšať, a tým nachádzať svoju cestu životom.
Začnite počúvať samy seba
Svoje potreby, túžby, priania. Venovať si čas, urobiť niečo pre seba. V konečnom dôsledku to totiž robíte aj pre vaše dieťa. Počas vašej neprítomnosti mu totiž dávate možnosť sa od vás na čas odlúčiť a stať sa samým sebou, splniť si svoje potreby i túžby, a tým nemať pocit viny, že musí existovať len pre vás.
Buďte samy sebou
Porovnávaním sa s druhými sa vlastne nimi stávate. A špeciálne v materstve sa porovnávať ani nedá. Každý vzťah matky a dieťaťa je totiž jedinečný. Čo robí jedinečným váš vzťah?
Vyvarujte sa rád ako „ja na tvojom mieste ... “
Pretože nik nemôže byť na našom mieste! Na ňom ste len vy a nik iný. Áno, možno to vyvoláva pocit samoty, opustenosti, ale na strane druhej vám to dáva aj slobodu byť tým, kým chcete byť.