Nechajte deti žiť svoje sny. Svoje si splňte sami
Koho sú to vlastne sny? Tak nejako spontánne mi na jednom rodinnom stretnutí napadla táto otázka.
Šesť dospelých, päť detí, drobcov od dvoch do piatich rokov. Na stole torta so sviečkami, v izbe smiech a šantenie. Oslava, ako sa patrí. Len my ju kazíme svojimi rodičovskými pokrikmi:
Lepší, múdrejší, šikovnejší...
„Nechaj to! Nelez tam! Spadneš! Čo som ti hovorila?!“ Pomedzi to sa nám pomaličky rozvíja debata, ako inak o deťoch. Zo začiatku len tak zľahka, o zvykaní si na škôlku. Kto koľko plakal a kedy prestal, kedy si zvykol a podobne. Postupne pritvrdzujeme a začína malá olympiáda: kto je lepší, šikovnejší, múdrejší. A naši malí olympionici ani netušia, že už súťažia. Ich mamy zanietene vysvetľujú aj to, aké potrebné sú pre ich správny telesný a duševný rozvoj krúžky.
Nemôžem nesúhlasiť, aj keď v štyroch či piatich rokoch sa mi to zdá priskoro. Nuž, pohyb je potrebný. Tak prečo nie rovno bojové umenie? Napríklad také taekwondo. Nič mi to nehovorí, rozoznám ešte karate, džudo a box.
Žena doma: Som lenivá mama
Krúžky od troch rokov? Vie si dieťa vybrať?
Hrdo mi vysvetľujú, o čo ide a pomáhajú si pri tom videami. Pozerám, ako malé rúčky poslušne udierajú do koženej bariéry za výdatného povzbudzovania troch dospelých. Na ďalšom videu dieťa kričí na inštruktora pred všetkými.
„To čo robí?“ zaujímam sa.
„Kričí, že nechce ponúkané cukríky. Vieš, akože.“
„Aha,“ rozumiem, mňa to učila mama. Slušne sa poďakovať a odísť, s cudzími dospelými sa nebaviť. Ale nekričala pri tom a ani ja nie. Opovážila by som sa!
Takmer všetci sú z toho kriku nadšení, akurát mamička malej taekwondistky sa nespokojne posťažuje: „Lenže Katuška nechce kričať pred všetkými.“
Spontánne zo mňa vyletí: „A má pravdu, ani ja by som nekričala.“ Vzápätí som to oľutovala.
„Čo máš proti bojovým umeniam?“ začína byť pasívne agresívna taekwondistkina mama.
„Neviem...“ poviem úprimne, „pripadá mi to vhodnejšie skôr pre chlapcov.“
Venovala mi pohľad, z ktorého som bola v nasledujúcej sekunde v koncoch. Radšej som sa stiahla. Mama malého taekwondistu sa usmievala. Bola spokojná, minula ju moja kritika. Ale to už ostatní kričali: „Veď bojovým umeniam sa venujú aj dievčatá!“
Nuž áno, ale väčšinou si to samy vyberú. A zväčša to nie sú štvorročné introvertky. To si radšej len pomyslím, aby som náhodou nevyfasovala nejakým špeciálnym hmatom. Manžel sa na celej situácii dobre bavil. Ja už menej. Stihol mi pošepkať, že tu ide hlavne o splnený sen Katuškinho ocka. Ten kedysi veľmi túžil ovládať nejaké bojové umenie, ale nemal na to príležitosť. Využil ju až pri dcére. Veď sny si treba plniť.
Počkaj, hneď som pri tebe. MAMA, daj si pohov
Jeden si splnila aj moja sestra a dnes jej púšťa chlpy v trojizbovom byte čierny labrador. A svoje dievčatá prihlásila na kone. Tušíte správne, v detstve totiž zbožňovala psy a kone. Teraz ich, našťastie, zbožňujú aj naše dievčatá a tak ma pravidelne doučujú: „Evička, povedz, čo je zubadlo? Kde má kôň korunku? Ako vyzerá grošovaný kôň?“ Starajú sa o môj duševný rozvoj, nenechávajú ma zakrpatieť.
Kone majú všade. Na tričkách a nálepkách, aj nakreslené na výkresoch. V rukách držia figúrky a akoby to nestačilo, ešte sa aj hrajú na kone. Bez váhania zapoja do svojich hier každého, kto je nablízku.
Dokonca aj nášho psa, môj splnený sen. Drezúrovali ho na záhrade v skokoch cez prekážky. Pri tom sa stihli hádať, kto bude koňo-psa navádzať pri skokoch. Neskôr na tom, kto ho to vlastne naučil. Samozrejme, že obe. Aj keď šťastnou náhodou psovi väčšinou vyšiel dobre krok a prekážku nezhodil. Dievčatá boli spokojné. A my sme len čakali, kedy ten náš pes začne erdžať. Nezačal. Škoda, možno by ho zapísali do Guinessovej knihy rekordov a boli by sme slávni.
Nech sa sám rozhodne, čo ho baví
Medzičasom sme sa rozhodovali, aký krúžok vyberieme synovi. Chcela som, aby to bolo spoločné rozhodnutie. Nech sa vyhne tomu, čo sme zažívali my, že namiesto klavíra sme sa museli učiť hrať na husle a namiesto štúdia na konzervatóriu sa klusalo na gymnázium, len aby boli rodičia spokojní.
Nakoniec sme sa dohodli, že skúsi futbal. Kým on makal na svojom prvom tréningu, ja som sa zaradila k čakajúcim rodičom. Práve rozoberali nejaký zápas.
„Rozhodca, trubiroh jeden, nevidel ani ruku, ani jasný faul. A ten ofsajd, veď to by aj slepý odpískal!“ Toľko trénerov pokope som doteraz nevidela. Cítila som sa bezradne. Podobne na tom bol môj syn.
„Tak ako, budeš chodiť?“ vyzvedám.
„Nie, tréner kričal.“
„Ale to je normálne. To oni tak robia, aby hráči podali lepší výkon.“
„Ale on hrešil,“ odpálil ma syn.
Čo som mu na to mala povedať? Vrátili sme sa domov a rozhodli sa, že skúsi hokej. Nevyšlo to, tréner kričal. Ani plávanie. Áno, tréner kričal.
Od spoločenských tancov k floorbalu
Zamontovala sa do toho moja mama a navrhla spoločenské tance. Bol by to jej splnený sen. Chlapcov je permanentný nedostatok, brali by ho všetkými desiatimi. Tu však už došla synovi trpezlivosť a rozplakal sa. Vzdala som to. A potichučky závidela kamoškám malých futbalistov, hokejistov a plavcov. Vyčítala som si, že som ho nepritlačila a direktívne nenariadila: „Budeš chodiť a hotovo!“ Priam som ho videla, ako si nájde partiu, bude sa poflakovať a fetovať.
Naše dieťa = náš malý generál
Po dvoch rokoch mi oznámil, že chce byť florbalista. Uľavilo sa mi a, samozrejme, som súhlasila. Hoci, čo už je toto za šport?! Akési nezmyselné pobehovanie za loptičkou s palicou v ruke. Keby aspoň za pukom, tak nepoviem. Aj tie bránky sú akési malé a hráči nemajú ani len výstroj, myslela som si vtedy. Dnes to jeho nezmyselné pobehovanie pokračuje v širšej reprezentácii Slovenska v juniorskej kategórii. Vyústilo do napínavého play off majstrovstiev Slovenska, kde som si po skóre 3 : 3 v rozhodujúcom zápase obhrýzala nechty, muž skoro zbil rozhodcu a dedkovia boli na pokraji infarktu.
Nezmyselné pobehovanie prinieslo prvú lásku, rozhodcovanie a trénerstvo detí na základke. A možno sa stane aj živobytím. Ktovie? Plňme si teda svoje sny, ale sami. Deti nech si plnia tie svoje, aby boli šťastné a svoje šťastie prenášali na iných.