Naše dieťa = náš malý generál

Naše dieťa = náš malý generál
30.10.2016 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Vaša otázka: Dcérka je panovačná, odmalička zvyknutá „zadávať” úlohy, trošku nás „komandovať”, pričom my s manželom sa k sebe, ani k nej takto nesprávame a ani ju to neučíme.

Momentálne má tri roky a niekedy je veľmi ťažké „presvedčiť” ju, že ja hodený papierik nezdvihnem, musí sa do škôlky obuť, pretože bosá ísť nemôže a podobne. Skutočne jestvujú takéto panovačné detičky vo svojej prirodzenosti? Ako ju to odučiť, čo vo výchove zmeniť?

Malé deti nerobia nič so zlým úmyslom, ani naschvál

Na vašu otázku odpovedá psychologička PhDr. Lenka Ciglanská:  Začnem odpoveďou na vašu otázku o panovačnosti detí. Nech to na prvý pohľad vyzerá akokoľvek, deti vo svojej prirodzenosti nerobia nič so zlým úmyslom, ani naschvál voči vám. Vždy je za ich správaním nejaká potreba, ktorú nemajú naplnenú, a tak si ju hľadajú svojím spôsobom.

Vo vašom prípade by mohlo byť zaujímavé všímať si, kedy je dcérka spolupracujúca a aké situácie i pocity tomu predchádzajú, a kedy, naopak, spolupracovať nechce. Možno objavíte niečo, čo sa v nežiaducich situáciách opakuje. Napr. komanduje vás vtedy, keď jej predtým niečo zakážete? Funkčné vie byť väčšie zameranie sa na situácie, kedy ide všetko bez problémov a z toho čerpať. A v duchu si odpovedať – čo robím, hovorím, cítim, keď dcérka spolupracuje?

Prečo je dieťa panovačné?

Píšete, že dcérka je odmalička zvyknutá na takého správanie, ale čím si vytvorila a osvojila mechanizmy, ktoré sa jej zdajú v poriadku? Skôr, ako sa pustíte do nejakých zmien vo výchove je dobré o tomto svojom rozhodnutí dcérke povedať, aby vedela, že vaše správanie sa zmení. Jej vek je už dostatočný na to, aby ste sa vedeli verbálne dohodnúť.

Prečítajte si aj: Humor uzdravuje i pomáha pri výchove

Napadá mi, skúste dcérke popísať, ako to teraz vnímate vy a čo potrebujete, a vyzvať ju k spoločnej dohode. Napr. vidím, že sa ti veľmi nechce do toho obúvania a bola by si najradšej, aby som to spravila ja, ale ja sa potrebujem tiež obuť, takže to budeš musieť spraviť sama, ale viem ti to spríjemniť napríklad tým, že ti pri tom budem spievať tvoju obľúbenú pesničku, čo ty na to? Alebo máš iný nápad, ako by ti to mohlo ísť ľahšie?

Jasne dávajte najavo svoje potreby, ale súčasne ponúkate pomocnú ruku, aby v tej situácii dcérka neostala sama. Otázkou, čo si o tom myslí ona, jej dávate pocit zodpovednosti a dôležitosti. Partnerský prístup deťom pomáha k spolupráci s nami, dospelákmi. Cítia, že ich problémy berieme vážne a chceme im pomôcť. 

Deti sa najviac učia pozorovaním rodičov

Súčasne je však dôležité vnímať svoje osobné hranice, ako píšete o komandovaní a zadávaní úloh. Je dosť možné, že dcérka si vaše hranice potrebuje „ošahať“, v tom je dobré byť dôsledný, ale súčasne láskavý, aby dieťa neskĺzlo do odporu a vzbury. Tu môže veľa pomôcť spomínaný partnerský prístup.

Dohoda spočíva v tom, že vy poviete, ako to máte, popíšete, ako to má ona a spolu sa snažíte hľadať riešenie, ktoré bude vyhovovať obom. Na začiatku deti, ktoré nie sú zvyknuté na takýto prístup potrebujú pomôcť s návrhmi, ktoré by im vyhovovali, ale postupne sa to naučia a princíp dohôd sa stane prirodzeným. To, že v komunikácii napr. s manželom vidí ten spôsob, ktorý chcete dosiahnuť aj s ňou, je len plus a určite v tom vytrvajte. Deti sa najviac učia pozorovaním nás. Prajem vám veľa odvahy a trpezlivosti pri zmenách.

Mohlo by vás zaujímať aj: Ako dieťaťu vysvetliť nevhodné správanie?