Výchova detí: Nikdy ako moji rodičia!

výchova dieťaťa
17.8.2018 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Rodičia neboli vždy perfektní. A ich chýb, ktoré nám liezli na nervy, by sme sa najradšej pri výchove našich vlastných detí vystríhali.

Z teba nikdy nič nebude.“ Z pier vykĺzla veta, ktorú sme nikdy nechceli vysloviť. A to všetko len preto, lebo syn doniesol zo školy už tretiu pätorku. Tá istá hlúpa veta, ktorú nám tak často adresoval náš vlastný otec a ktorá nás vedela tak veľmi nahnevať a zraniť...

Opakujeme chyby svojich rodičov?

Rodičia neboli vždy perfektní. A ich chýb, ktoré nám liezli na nervy, by sme sa najradšej pri výchove našich vlastných detí vystríhali. Nechceme ich trestať mlčaním, stresovať rozkazmi typu „Ten tanier zostane prázdny!“ – a potom sa to predsa stane. Často sa to deje v konfliktných situáciách, kedy človekom lomcuje hnev a cíti sa bezmocný, lebo ho dieťa neposlúcha. Ak chceme pochopiť podstatu, je dôležité pozrieť sa do minulosti.

V krízovej situácii sa obráťme do minulosti...

V konfliktných situáciách konáme veľmi impulzívne, bez rozmýšľania. Takéto správanie vychádza z nášho vnútra, je to niečo, čo sme sa akoby učili veľmi dlho. Od rodičov, deň za dňom, od malička. Tak ako je človek v úlohe otca alebo mamy vlastnému dieťaťu vzorom, tak on odpozoroval svoje správanie z veľkej časti od svojich rodičov.

Ak mama kedysi vo svojom hneve kričala na deti, je pravdepodobné, že tie neskôr budú pri výchove svojich detí reagovať podobne. Najväčší problém je, že nikto sa nevie „vyzliecť zo svojej kože“ a striasť sa pritom vlastnej výchovy. Čo človek zažil ako dieťa, je akoby obsiahnuté v každej bunke jeho tela.

chyby rodičov

Čo pomôže?

Vlastne iba jedno: vyrovnať sa so svojou minulosťou. A k tomu patrí aj to, že sa budeme vedome pýtať, ako sme boli my sami vychovávaní. Napríklad:

Čím ste ako dieťa trpeli?
Ako napríklad používali vaši rodičia tresty?
Čo ste si ako dieťa užívali, čo sa vám páčilo?
Aké rituály vládli vo vašej rodine: Ukladali vás napríklad rodičia večer do postele? Aj vy ukladáte svoje deti na večerný spánok?

O takýchto a podobných otázkach by mali rodičia popremýšľať sami, ale aj s priateľmi alebo partnerom.

Možno to rodičia tiež chceli robiť lepšie

Dôležité je uznať, že výchova našich rodičov mala aj pozitívne stránky. Nezávisle od toho by sme si však mali vytvoriť vlastnú predstavu o výchove a niekde v mysli majme uložené, že nikto nie je dokonalý. Psychológovia odporúčajú otcom a mamám, ak je to možné, aby sa ešte raz porozprávali so svojimi rodičmi a potom sa ich spýtali, aké hodnoty im chceli sprostredkovať.

Vidieť veci pozitívne

Je možné, že po takýchto rozhovoroch zistíte, na vaše počudovanie, že vlastní rodičia to tiež chceli robiť lepšie. Mama, ktorá sa zdanlivo iba málo zaujímala o to, čím sa zaoberá jej dcéra, sa snáď len vedome stiahla do úzadia, lebo jej mama ju kedysi prehnane kontrolovala.

Otec, ktorý vždy trval na tom, aby sa víkendových aktivít zúčastňovala celá rodina, trpel zamladi tým, že jeho vlastný otec preňho nikdy nemal čas. A človek prípadne zistí, že jeden či druhý pozitívny spôsob správania odovzdáva ďalej svojim potomkom. Lebo aj tie preberáme od našich rodičov. Väčšinou sa nám však, žiaľ, vynárajú len tie negatívne.

Naučiť sa niečo nové

Robiť všetko inak ako naši vlastní rodičia nie je také ľahké. Háčikom je, že za týmto zámerom musí stáť celkom nová, vlastná predstava o výchove. Ale tú človek nikdy nezažil. Niektorí rodičia preto inklinujú k tomu, že robia jednoducho pravý opak toho, čo sami okúsili.

Ak ich napríklad rodičia držali priveľmi nakrátko, plnia teraz svojim deťom každé prianie. Jasné, že oni si to užívajú – aspoň na začiatku. Trvale to však vedie k tomu, že vychovajú zo svojich detí malých egoistických tyranov.

Čo teda robiť, aby sme sa vyhli starému, negatívnemu štýlu výchovy, ktorý sa nám nepáčil?

Povedzme, že dieťa chce od vás zmrzlinu, ale vy ste mu ju zakázali. Dobiedza do vás. Vaše „staré“ ja by naň možno nakričalo (podobne ako to bolo u vás, keď ste boli malí a nechceli ste po x-tý raz poslúchnuť mamu či otca, keď vám povedali nie).

Ale – ak na dieťa nakričíte, zostane síce ticho, nebude po vás nič žiadať, ale je to len zo strachu či zľaknutia. A otázkou je, či skutočne chcete svoje dieťa vychovávať so strachom? Navyše spomeňte si, ako bolo v takých chvíľach vám...

Preto, kým otvoríte ústa nadýchnite sa a skúste to inak:
Napríklad môžete reagovať takto: „Viem, že si z toho smutný/á, že nemôžeš mať zmrzlinu. Ja to chápem.“ Prestávka. „Ale teraz ti tú zmrzlinu nekúpim, lebo ťa ešte včera bolelo hrdlo... alebo – lebo som ti už kúpila čokoládu...“

Efekt: Dieťa sa napriek zákazu cíti brané vážne, akceptuje takto povedané „nie“ lepšie ako odmietnutie podráždeným hlasom rodiča či krikom. Toto urobí dobre nielen dieťaťu, ale aj  vám. Posilní to vaše presvedčenie i dobrý pocit, že ste „unikli“ vlastnej minulosti a smerujete k stanovenému cieľu – vyhnúť sa chybám svojich rodičov vo výchove. 

Majte so sebou trpezlivosť

Je jasné, že nové správanie nefunguje vždy. A už vôbec nie hneď. Kto však vydrží, má dobrú šancu, že nájde svoju vlastnú cestu. Najskôr sa zmení správanie, potom stanovisko a vystupovanie. Napriek tomu sa z času na čas vyskytnú situácie, v ktorých nás ohrozuje naša minulosť.

Tu pomôže malý SOS program: najskôr opustiť miestnosť a tým aj dianie a dýchať zhlboka. Potom premýšľať: Prečo ma teraz prenasleduje minulosť? Niekedy stačí jedna-dve minúty a vy môžete situáciu odľahčiť. Príliš neskoro, veta vám už vykĺzla z úst? „Kým bývaš pod mojou strechou, budeš robiť to, čo ti ja poviem!!!“

Tu pomôže len jedno: povedať dieťaťu „Je mi to ľúto“ – a najlepšie je zasmiať sa na tom spoločne. Lebo nikto nie je dokonalý. A dobrí rodičia to vedia!