NEKRIČ na mňa, prosím
Občas nám rupnú nervy a zdvihneme hlas. Nie je sa čomu čudovať, pretože drvivá väčšina z nás by potvrdila, že aj na nás rodičia kričali. Treba predsa vychovať slušného človeka, však?
Rodičovstvo je krásne, ale nie úplne bezproblémové. Hoci vieme, že deti sú malé a nevedia ešte úplne odhadnúť, ako sa v ktorej situácii zachovať, sme len ľudia.
Ale skutočne sa to robí krikom?
Krikom, ktorý je hrozivý?
A „dedičný“?
Veď na neho "len" kričím
María je moja kamarátka. Má 34 rokov, trojročného syna a každý druhý týždeň aj osemročnú dcéru z mužovho prvého manželstva. Jej manžel ako pravý južan z Andalúzie sa nikdy nenechá rozhodiť, nestresuje a nikdy sa neponáhľa. María však občas nervy stratí a kričí. Kričí na svoje vlastné dieťa, aj na to nevlastné. Prosím, nesúďme ju. Takmer každý rodič (ak nie je z Andalúzie) občas kričí.
Raz som chcela urobiť malý experiment a prečítala som jej úryvok z knihy Pokojný rodič, šťastné deti: Ako prestať kričať a začať sa spájať od doktorky Laury Markhamovej. Poprosila som ju, aby tie slová skutočne brala vážne, dôkladne si to predstavovala a precítila celú situáciu. Tu je ten úryvok, môžete to skúsiť aj vy:
„Predstavte si, že váš manžel alebo manželka stratí nervy a vrieska na vás.
Teraz si predstavte, že je trikrát väčší ako vy a skláňa sa nad vami.
Predstavte si, že od starostlivosti tej osoby závisí vás život – jedlo, strecha nad hlavou, bezpečnosť, ochrana.
Predstavte si, že je vaším hlavným zdrojom lásky a sebadôvery a informácií o tomto svete, a že sa nemáte na koho iného obrátiť.
Teraz si vezmite tie pocity a vynásobte ich tisíckou. Také niečo sa odohráva vo vašom dieťati, keď naň kričíte.”
Keď som dočítala, videla som ten smútok a utrpenie, ktoré mala María v očiach. Plnili sa jej slzami. „To je hrozivá predstava,” povedala. „Ja som si naozaj doteraz myslela, že o nič nejde. Veď tie deti nebijem, nemlátim ich a trochu kriku nikomu neublíži. Okrem toho, sú situácie, v ktorých mám pocit, že ak nezdvihnem hlas, tak ma vôbec nebudú počúvať. Vieš, ako mi to je teraz hrozne ľúto?”
Ide to aj bez kriku(?)
Z nášho detstva
Kričíme, lebo na nás kričali... „Boli sme trestaní, a pretože emocionálna bolesť z toho, že nás potrestala najdôležitejšia osoba v našom živote, bola priveľká na to, aby sme ju spracovali, tak sme ju potlačili. Ale potlačené emócie nezmiznú, tlačia sa na povrch a znovu sa spustia v situácii, ktorá ich vyprodukovala – len sa posunieme do inej úlohy,” píše Markhamová.
Poznáte to, keď vaše dieťa urobí niečo, čo vás totálne premôže? Prevalcuje vás hnev a vy jednoducho musíte na dieťa kričať, potrestať ho. Tie vaše emócie nespustilo dieťa svojím správaním, ale vaša spomienka na podobnú situáciu z vášho detstva, keď na vás rodič nakričal. Potrebujete zo seba vykričať tú bolesť, ktorá sa po ceste von z vášho vnútra prezlečie za hnev, pretože hnev je pre nás jednoduchšie prijateľný a spracovateľný ako smútok a žiaľ.
Dieťa, na ktoré rodičia kričia, vyrastie a bude kričať na svoje deti
A to bude kričať na svoje deti. A tak ďalej. Ak však teraz za niekoľkými generáciami, pre ktoré bolo normálne, že dospelí sa deťom „prihovárali” z pozície moci urobíte hrubú čiaru, postaráte sa o krajšie detstvo nielen svojim deťom, ale aj ich deťom, deťom ich detí a tak ďalej.
Pribúdajú výskumy, podľa ktorých si nálady, v ktorých strávime útle detstvo, prenesieme do dospelosti. Ak je dieťa často nešťastné, má hysterické záchvaty, lebo má pocit, že rodič ho nepočúva a nepomôže mu upokojiť sa, tak sa jeho mozog nastaví na vyššiu hladinu úzkosti a v dospelosti sa ľahšie a rýchlejšie rozruší. Preto je dôležité poskytnúť dieťaťu oporu namiesto hnevu.
Dieťa, na ktoré rodičia kričia, vyrastie a bude kričať na svoje deti.
Signál odpojenia
Určite ste zažili situáciu, v ktorej ste sa s dieťaťom doslova naťahovali o pozíciu moci. Išlo proti vám, a čím viac ste nástojili, tým tvrdošijnejšie išlo proti vám. To je inak celkom pekná ukážka toho, že čím viac pritvrdzujete vy, tým viac pritvrdzuje aj dieťa. Je to začarovaný kruh, z ktorého dieťa vyjsť nedokáže, pretože je malé, nemá skúsenosti a nevie ovládať emócie. Dospelý musí ten kruh preťať.
„Deti budú mať vždy iné priority ako my, ale chcú, aby sme mali dobrý pocit z nášho vzťahu s nimi, takže ony v podstate spolupracovať chcú. Keď nespolupracujú, je to signál odpojenia sa. Takže vzdor nie je problém disciplíny, ale problém vzťahu,” napísala doktorka Markhamová.
Ani to, že dieťa nepočúva na slovo, nie je ospravedlnenka za krik. Ani to, ak má hysterický záchvat, lomcujú ním emócie, ktoré nevie ovládať, ani to neospravedlňuje krik. Ako hovoril Harold Hulbert: deti potrebujú lásku, najmä vtedy, keď si ju nezaslúžia.
Učí sa pozorovaním
„Väčšina rodičov kričí,” tvrdí vo svojej knihe Markhamová. Vraj máme pocit, že krik patrí k životu s dieťaťom. „Potom to často ľutujeme a dúfame, že sme nenarobili žiadnu škodu. Alebo, ak kričíme často a veľa, môžeme to odôvodňovať: ako inak predsa získať pozornosť dieťaťa? A neubližuje mu to. Ledva počúva, prevracia očami...” Niečo podobné hovorila aj María. Získať si pozornosť dieťaťa bez kriku je vraj občas nemožné.
Možno máte niekedy pocit, že vás vôbec nepočúva. Je to normálne, lebo je to dieťa.
Možno máte niekedy pocit, že vás nerešpektuje ako autoritu. To nie je pravda, pretože prirodzená autorita sa nezískava umelým krikom.
A možno máte niekedy pocit, že ak nebudete kričať, tak sa dieťa nič nenaučí. A to už vôbec nie je pravda.
Dieťa sa učí pozorovaním. Darmo mu rodičia tisíckrát hovoria, ako sa má správať. Bude sa správať podľa vzorcov správania, ktoré odpozoruje od svojich rodičov. Krikom ho učíme, že silnejší vyhráva.
Čo krik spôsobuje?
Výskumy ukazujú, že ak rodičia kričia, deti sú potom agresívnejšie, a to fyzicky aj verbálne. Keďže je to prejav hnevu, straší ich to. Desia sa kričiaceho rodiča a cítia sa potom neisto, strácajú pevnú pôdu pod nohami. Nech vás niekedy partner nakrúti na video, keď kričíte. V jednom experimente to skúšali a keď sa rodičia potom pozreli na toto video, boli zhrození z toho, ako pôsobili.
Ak rodičovi počas kriku ujde aj nejaké to poníženie alebo urážka, tak už v podstate ide o emocionálne šikanovanie, ktoré má dlhodobé následky vo forme úzkostí, nízkeho sebavedomia a zvýšenej agresie. Naopak, pokojný rodič deti ubezpečuje v tom, že všetko je v poriadku, cítia sa milované a najmä akceptované, aj napriek tomu, že nie sú dokonalé.
Ak rodič kričí na malé dieťa do troch rokov, ktoré ešte nemá vyvinutý prefrontálny kortex, doslova mení jeho mozog. Jeho telo si strach, ktorý cíti, vysvetlí ako nebezpečenstvo a podľa toho aj reaguje. Možno rodiča udrie, možno skríkne, možno zamrzne. Ani jedno z toho nie je pre jeho správny vývoj dobré. Keď vedci skúmali mozgy dospelých ľudí, u tých, na ktorých v detstve veľa kričali, našli zmenené časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za zvuk a jazyk.
Neskôr dieťaťu, na ktoré sa kričí, hrozia depresie, ale aj fyzické problémy a chronické bolesti. Štúdie našli prepojenie medzi negatívnymi zážitkami z detstva a chronickými stavmi, ako je napríklad artritída, migrény, bolesti chrbta a krku a iné chronické bolesti.
Psychosomatika: Potláčané emócie vedú k ochoreniam - aj u detí
Pomôže empatia
Krik, dokonca, ani nezaberá, pretože deti majú tendenciu bojovať s rodičom, ktorý kričí. „Vždy môžete využiť svoju veľkostnú výhodu, a niekedy aj musíte, ale vždy, keď dieťa premôžete silou a necháte ju v podstate takto prehrať, zvyšujete pravdepodobnosť, že vám bude oponovať,” píše Markhamová. A vzápätí dodáva: „Namiesto toho by ste mali vidieť seba ako sprievodcu pre brilantnú ľudskú bytosť plnú radosti, ktorá sa stále len učí pravidlám a nedokáže uvažovať tak ako vy.”
Pomôže empatia. Skúste sa vžiť do kože dieťaťa. Keď sa nabudúce nebude správať ukážkovo, spomeňte si na tú predstavu, ako sa nad vami skláňa váš partner, nahnevaný, trikrát väčší ako vy, a kričí.
Je to náročné, pretože my sami nevieme ovládať svoje emócie, nikto nás to nenaučil. Treba preto pracovať na sebe, nie na dieťati.
Naučiť sa hnev predýchať, upokojiť sa a tým aj dieťaťu ukázať, ako sa ono samé má upokojovať. Nie sa na ňom vyvŕšiť, ale dať mu návod, ako sa to robí správne. Dieťa je možno malé veľkosťou svojho tela, ale nie veľkosťou svojej osobnosti. Ako hovoril doktor Seuss (ext. zdroj Dr. Seuss): „Ľudská bytosť je ľudská bytosť, bez ohľadu na to, aká je malá.”