Agresivita u malých detí: 9 tipov pre rodičov

Agresivita u malých detí: 9 tipov pre rodičov
24.11.2017 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Prejavy agresivity u detí majú svoje príčiny. Treba ich nájsť a dieťaťu vysvetliť, že takéto správanie je neprípustné.

Všedná situácia: tri alebo štyri deti sedia v dôvernej svornosti v pieskovisku a stavajú obrovský hrad. Mladá mamička sedí na lavičke kúsok od pieskoviska a užíva si prvú voľnú chvíľku počas horúceho letného dňa. Privrie oči, keď ju zrazu vytrhne zo sna prenikavý plač.

Pozrie sa smerom do pieskoviska, podíde k nemu a nájde svojho syna s previnilým výrazom, kým sa trojročné dievčatko od susedov krčí od bolesti. „On mi zobral lopatku“ vzlyká maličká a ukazuje na chlapca, „a keď som si ju chcela zobrať, tak ma pohrýzol“.

V skutočnosti je dosť nepríjemné, ak sa naše dieťa dostane do centra pozornosti takýmto neslávnym spôsobom. Ale netreba sa znepokojovať, ak sa takáto udalosť stane sporadicky. Deti predškolského veku sa hádajú často, ale ľahko sa aj opäť udobrujú.

Ak sa však deti bijú, hryzú alebo kopú pravidelne, prípadne útočia i na svojich rodičov, treba v každom prípade zasiahnuť.

Keď deti bijú svojich rodičov

Koľko bitky znesie mama? Keď to deti testujú, treba mať silné nervy. Tu je pár tipov:

Prečo deti bijú svojich rodičov?

V treťom roku života zažívajú deti konflikt medzi svojim prianím po samostatnosti a rodičovskými zákazmi. Samostatnosť vedie napríklad pri výchove k čistote k otázke, ako môžu rozhodovať o svojom tele, ako sa ale napriek tomu môžu prispôsobiť všeobecným pravidlám.

Preto uštedrujú, podľa temperamentu, na skúšku občas aj údery a kroky, ktorými sa chcú presadiť. Dieťa tak cíti svoju silu a teší sa, aké vzrušenie vie spôsobiť.

Ako reagovať ak dieťa bije iných?

Musíte dať dieťaťu hneď a rázne najavo, že bitku, údery a kopance nestrpíte. Teda hlasno a určite povedzte „NIE!, pozrite sa dieťaťu do očí a pevne ho chyťte za rameno. Deti sú pripravené aj na kompromisy, môžete mu napríklad povedať, nech si radšej hlasno zakričí namiesto toho, aby vám fyzicky ubližovalo.

„Ja som veľký/á a dieťa je malé“ – na túto vetu nesmú mama ani otec nikdy zabúdať. Ak dieťa spozoruje, že môže rodičov zraňovať alebo priviesť do úzkych, nevie z toho len tak cúvnuť. Deti však chcú byť ochraňované.

Keď trojročné dieťa, ktoré ešte nevie zhodnotiť svoje sily, bije svojich rodičov, skrýva sa za tým aj otázka: Som pre teba nebezpečný/á? Tu musí znieť odpoveď samozrejme „nie“. Iba tak signalizujete svojmu dieťaťu: „Ja ťa ochránim! Viem sa postarať o to, aby sa ti nič nestalo!“

Počas tretieho roku života sa začínajú deti samostatne brániť. Bitka je prirodzený reflex – a stáva sa aktívnejším, ak na dieťa niekto zaútočí. Rodičia sa teda môžu pokojne koncentrovať na to, aby dieťaťu ukázali aj iné reakcie na násilie: jasné slová, suverénny tón, telesný odstup.

Kedy bitky, kopance a štípance skončia?

Po pol roku by sa malo toto obdobie telesných skúšok odvahy pomaly skončiť. Pritom zohráva okrem rodiny dôležitú úlohu aj správanie dieťaťa. Nemláti len svojich rodičov, ale aj deti?

Ako vychádza s inými ľuďmi? Keď prevládajú negatívne momenty, môžeme pochopiť volanie dieťaťa o pomoc: Cíti sa byť vystavené situácií, ktorú nevie zvládať. Jeho agresivitu môžeme preložiť slovami: „Potrebujem viac podpory“, „Chýba mi orientácia“ alebo „Mám strach“.

Teraz je úlohou rodičov, aby vedeli, čo je správne. Aby dieťa nenechali so svojimi problémami samé. Aby mu pomohli nájsť orientáciu, odbúrali jeho strach, prípadne poskytli dieťaťu viac opory.

To im dodá istotu. Ale rodičia musia mať na pamäti aj to, že deti môžu občas konať impulzívne a nie sú vždy nežnými a milými stvoreniami.

Agresivita v predškolskom veku

Každé šieste až ôsme dieťa sa správa nadpriemerne agresívne. Pre rodičov to znamená stupeň poplachu číslu jeden, keď sa dieťa v materskej škole bije, škrabe alebo hryzie. Ako pomôcť malému bitkárovi?

Ak dieťa pravidelne ubližuje druhým, hľadajú rodičia rýchle riešenie, aby takéto správanie zastavili. A že takéto väčšinou neexistuje, zistia veľmi rýchlo.

Väčšina rodičov reaguje veľmi citlivo a včas na to, keď sa ich dieťa bije, kope alebo hryzie. Hľadajú rady u kamarátov, detského lekára či psychológa, čítajú časopisy a listujú v knihách.

Ak ani tieto rady neprinášajú ovocie, nahlodáva to ich sebavedomie. Potom môže pomôcť len vedomie, že žiaľ neexistuje patent, ktorý by priviedol malého bitkára k tomu, aby v tomto momente skoncoval s používaním násilia. 

Ak teda nepomáhajú žiadne podnety ani tipy, mali by ste reagovať radšej skôr ako neskôr a navštíviť s dieťaťom psychologickú poradňu. Na jednej strane dieťa z agresívneho správania nevyrastie samo od seba – dokonca sa upevňuje.

Na druhej strane musia rodičia v takejto situácií podstatne rozširovať svoj repertoár myslenia a konania – a to je s profesionálnou podporou ľahšie.

Deti skúšajú hranice

Ak sa deti spolu klbčia, môže to niekedy vyzerať dosť surovo. Čo ale na dospelých pôsobí hrubo a nebezpečne, hodnotia najmä chlapci ako nevinnú hru, kedy si môžu otestovať svoje telesné hranice. To má podobnú funkciu ako robenie kotrmelcov, bežanie o preteky alebo driblovanie s futbalovou loptou.

Teda nie každý ručne prevádzaný boj o plyšového macka musí byť varovným signálom. Väčšina detí je občas drsná, keď si chcú presadiť svoju vôľu a hádky patria ku každodennému životu.

Základné pravidlo znie: Dieťa potrebuje pomoc, ak niekoľko týždňov nerešpektuje „NIE!“ iného dieťaťa alebo dospelých a napriek tomu udiera, bije, hryzie či kope.

Ak sa však dve deti dohodnú, že si „idú zmerať sily“ a jednému z nich začne následne tiecť krv z nosa, nie je to síce pekné, ale dvaja kohúti na smetisku sa na to dali dobrovoľne. Nie je tam ani obetí, ani agresorov.

Trpezlivé hľadanie pôvodcov zla

Rodičia sú väčšinou nešťastní, keď ich dieťa cielene ubližuje päsťami, škrabancami alebo fackami. Ak má dieťa sklon k takýmto hrubostiam, treba najskôr pátrať po príčinách takéhoto správania, aby sme násilie zastavili.

Lebo žiadne dieťa sa nespráva hrubo bez príčiny. Príčiny však môžu byť také rôznorodé, že neexistujú všeobecne platné riešenia.

Štúdie síce dokazujú, že násilné deti žijú väčšinou v rodinách s nízkym statusom, v rodinách, kde vládne alkoholizmus prípadne drogová závislosť a v rodinách, kde majú rodičia psychické problémy.

Ale dôvody môžu vyzerať aj úplne inak. Niekedy dieťaťu nevyhovuje koncept materskej školy, vtedy pomôže len zmena. Niekedy zasa nevie dieťa kontrolovať svoje impulzy z medicínskych dôvodov, ak ide napríklad o poruchy mozgu.

Alebo má nedostatok empatie. Niektoré deti volajú svojím správaním po väčšej blízkosti – napríklad ak sú žiarlivé na súrodenca.

Aj ťažkosti v partnerstve alebo príliš voľný vzťah medzi rodičmi a dieťaťom sa môžu skrývať za agresivitou detí. Možno tkvie príčina v úplne v citlivej a vnímavej duši. Malí  bitkári mávajú niekedy nízke sebavedomie a myslia si, že musia dokazovať, že sa vedia vyrovnať ostatným aspoň fyzicky.

Často tieto deti nemávajú dostatok sociálnych situácií. Nevedia ohodnotiť pohľady, gestá a spôsoby správania iných ľudí a cítia sa byť napadnutí pri každej maličkosti.

Ako postupovať pri agresívnom správaní dieťaťa?

  • Často chcú deti zistiť, ako ďaleko môžu zájsť – mali by ste im určiť jasné hranice
  • Ponúknite deťom možnosť „vypustiť paru“ iným spôsobom, napr. búchaním do vankúšov
  • Buďte deťom príkladom! Kto bije svoje dieťa, učí ho biť sa.
  • Dajte deťom  možnosť vyjadriť svoj hnev nahlas
  • Pokúste sa objaviť situácie, v ktorých často vzniká agresivita a potom sa im podľa možnosti vyhýbajte
  • Berte dieťa a jeho potreby vážne
  • Vyhľadajte profesionálnu pomoc, ak dieťa komunikuje s inými ľuďmi len pomocou úderov
  • Zasiahnite, ak hrozí, že vaše dieťa niekoho zraní
  • Nebráňte sa vyhľadať psychologickú pomoc skôr, ako situácia eskaluje!