Mamy radia mamám: Moja dcéra je bitkárka!
Mnohé mamy majú so svojimi ratolesťami tento problém. Ako si s ním poradiť? Tu je niekoľko tipov a skúseností iných mám.
„Moja dcéra je veľmi zlatá, s anjelskou tváričkou, no hneď ako sa dostane medzi deti a niečo sa jej nepáči, akýkoľvek problém si okamžite vybaví ručne stručne! Niekedy má dokonca pocit, že všetky preliezačky a šmykľavka s hojdačkou sú iba jej, inokedy svojich rovesníkov celkom toleruje. Je to naše vytúžené dieťa, my s manželom sme totálni pacifisti, netuším, kde sa to v tom dieťati berie. Niekoľkokrát sme mali dokonca deti z okolia u nás na návšteve, žiaľ, vždy to dopadlo katastrofálne. Nielenže nechcela požičať žiadnu svoju hračku, ale buď im ju doslova „oplieskala“ o hlavu, alebo detskú návštevu pohrýzla. Už sa k nám bojím niekoho pozvať, ale izolovať ju od svojich rovesníkov, v tom tiež nevidím žiadnu výhru. Čo mám robiť? Máte nejaké skúsenosti?“
Nájde sa niekto, kto malú bitkárku spacifikuje
Milá Nika, u nás bol podobný problém s mojou neterou (3,5 roka). Nikomu nechcela požičať hračky, bila sa a dovoľovala si najmä do môjho, teraz už dvojročného syna.
Synček, keď bol menší, nechal si hračky brať, len sa smutne pozeral, nechal si od nej jednu capnúť a len sa rozplakal, bol ešte také malé chlapčiatko.
Teraz, ako už dorástol, neterka si už nedovolí zobrať mu hračku, ani ho neudrie, pretože náš malý chlap jej to vráti s celou silou.
Dokonca ho raz naša bitkárka aj opľula a synček jej to s radosťou vrátil. Teraz sú už kamaráti a nebijú sa. Takže Nika, podľa mňa sa raz nájde niekto, kto tvoju Rebeku spacifikuje, všetko jej vráti aj s úrokami a ju prestane baviť mlátiť iné deti.
Erika so synčekom
Prečítajte si: Bitka o hračku: ako ju vyriešiť?
Chce to iba čas, dcérka z toho vyrastie
Nika, aj u nás sa podobný problém vyskytol, myslím si, že je to aj preto, lebo naša Betka je jedináčik, má všetko, po čom jej srdiečko zapiští a tak sa nemusela so svojimi hračkami deliť, ani o ne súperiť. Problém nastal vtedy, keď sme začali chodiť na ihrisko medzi iné deti a ona doslova prahla po svojich rovesníkoch.
Tam nastal problém. Všetko chcela požičať, pohrať sa, ale ona sama nechcela nič dať zo svojich rúk. Spomínam si na príhodu, keď dcérka mala cca 1 a pol roka, susedkine staršie dievčatko malo vonku detský kočík s bábikou. Keď kočík zbadala naša Alžbetka, myslela si, že všetko patrí jej, lenže nepočítala s tým, že susedkina dcérka jej ho nechce požičať, a tak nastal súboj.
Nakoniec všetko skončilo relatívne uzmierene, obidve dievčatká kočíkovali spolu naraz jeden kočík a keď sa jednej už nechcelo, nedokázala ho prenechať druhej a keby sme neodišli domov, kočíkovali by asi aj dodnes.
Preto sme dcérke kúpili nový kočík a donekonečna jej vysvetľovali, že o hračky je dobré sa podeliť. Myslím si, že sa to oplatilo, lebo odvtedy, ako dostala kočík, sa jej „majetnícko-bitkárske pudy“ trochu okresali a už dokáže hračku požičať aj bez urputnej obrany. Zrejme to chce iba čas.
Anka, Alžbetka (2,5 roka)
Psychológia pre milujúcich rodičov: Sú hranice vo výchove dôležité?
Pochopí pravidlo požičať – vrátiť
Milá Nika, nepíšeš, či je tvoja dcérka jedináčik alebo nie. Ak nie je, neboj sa, všetko raz prehrmí a keď nastúpi do materskej škôlky, prestane s bitkárčením.
Aj môj Romanko si myslel, že všetko na svete je jeho. Dokonca nám neustále a takmer na všetko hovoril: „moje“. Netuším, kde sa v deťoch berie už od takého útleho veku potreba toľko vecí vlastniť, možno to len pozorne odpozerali od nás, dospelých.
Len čo nastúpil do škôlky, dostal riadne „klapky“ nielen od pani učiteľky, ale dokonca aj od svojich nových spolužiakov. A tak si vymyslel svoj vlastný spôsob, ako sa hrať s hračkami, ktoré nadovšetko obľuboval.
Začal sa totiž do škôlky pýtať skoro, teda chcel byť v triede prvý, len aby si mohol vybrať hračky, s ktorými sa rád hrával a nemusel čakať, kým sa iný chlapec z jeho triedy pohrá.
Dokonca sa rýchlo naučil používať slovíčka: „požičiam, ale potom“, alebo: „keď sa dohrám“. Nakoniec nechcel chodievať ani domov cez obed, iné deti doslova prosíkali rodičov, aby pre ne prišli cez obed, len náš Romanko ma, keď som prišla skôr, privítal so slovami:
„Prečo tak skoro? Veď som sa ešte nestihol ani pohrať.“ Takže sa neboj, nástupom do MŠ sa tvojej dcérke zmení nielen režim, ale pochopí pravidlo: požičať – vrátiť.
Denisa, Romanko (5 rokov), Jurko (3 roky)
Prečítajte si: Keď sa dieťa nechce deliť o hračky
Násilie nie je cesta na riešenie problému
Podľa mňa si tým musí prejsť každé dieťa. Myslím si, že sa nemusíš báť, aj tvoja malá pochopí, že cesta formou násilia nikam nevedie, lebo sa s ňou nebude chcieť nikto hrať. Len ju musíte vy, rodičia, stále presviedčať o tom, že biť sa nesmie.
Dieťaťu treba už odmala vysvetľovať, že násilím sa nič nezíska, len si okolo seba vytvorí nepriateľov. Aj ja môjho syna, hoci má občas aj „široké lakte“, musím o tom neustále presviedčať.
Môj Šimon je veľmi zlatý chlapček, a len prednedávnom začal chápať súvislosti, že keď niečo dobrovoľne požičia, na oplátku si aj on môže niečo požičať a teda pohrať sa s novou hračkou.
Neustále mu však prízvukujem, že všetko musí fungovať na báze dobrovoľnosti, iba tak budú obe strany spokojné. Tak teraz len dúfam, že keď k nám pribudne Barborka a trošku podrastie, takéto problémy budeme riešiť už oveľa ľahšie.
Simona, Šimonko (2,5 roka), Barborka, na ceste
Raz tie bitky pominú
Súboj hračiek a neskôr súboj pohlaví, a v tínedžerskom veku prichádza na rad aj súboj generácií. To všetko musia rodičia v rámci výchovy zvládnuť. Moje dvojčatá sú v sebe neustále, a to majú už 5 rokov. Trochu v bitke poľavili, ale ťahanie sa za vlasy je stále v ich obľube.
Darmo sa snažím, že by bolo fajn, keby konečne pochopili, že hrať sa s jednou hračkou ich nebude dlho baviť, ale keď si ich po chvíľke vymenia, hra bude zaujímavejšia.
Lenže naše dcérky sú od narodenia veľké rivalky, najprv súťažili o to, ktorá bude piť z prsníka prvá, potom o to, ktorú okúpem ako prvú a teraz sa zase bijú o hračky.
Kupujem zásadne rovnaké, len v iných farbách, ale aj tak bitka vznikne vždy len o jednu jedinú hračku. Sama neviem, čo robiť, ale neprestávam veriť, že raz ich bitky pominú. Dovtedy sa musím obrniť obrovskou trpezlivosťou a neustále iba vysvetľovať, čo je a čo nie je správne.
Edita s dcérkami
Prečítajte si: Ako sa dieťa učí empatii
Všetky deti si prejdú týmto obdobím
Všetky naše deti si prešli bitkárskym obdobím a najmladší Maťko ním práve prechádza. Vyrastá takmer ako jedináčik a tak si často myslí, že všetko je jeho a môže si vziať Laurinu knihu do školy, či Simonkin peračník, ktorý má už vopred prichystaný do školy (som zvedavá, či jej ten školský entuziazmus vydrží aj po nástupe do školy).
Je pomerne náročné ustrážiť, aby Maťko nebral svojim súrodencom ich hračky či pomôcky do školy, a tak sa občas stáva, že to neustriehnem a drobec od starších súrodencov vyfasuje.
Žiaľ, neodrádza ho to, je poriadne vytrvalý. Ďalšou nevýhodou je aj to, že to, čo mu robia súrodenci doma, potom aplikuje on vonku na ihrisku. Ale keďže moje staršie deti sa medzi sebou už nebijú, tak si myslím, že aj náš najmenší to prekoná a onedlho nastane čas, keď mu to docvakne a biť sa prestane. Držím palce tebe i sebe!
Kamila, Laura (10 rokov), Simonka (5 rokov), Maťko (1,5 roka)
Budovanie sebaúcty u detí
