Ako sa dieťa učí empatii
Schopnosť vedieť sa vcítiť do druhého človeka sa vyvíja počas prvých šiestich rokov života. Pomôžte dieťatu naučiť sa byť empatickým.
Mária, Sára a Lukáš stoja v kruhu a dohadujú sa, kto bude hľadať. Tieto tri malé deti sa chcú hrať na skrývačku. Pár krokov obďaleč stojí Dávid. Neodváži sa osloviť týchto troch. Ako rád by sa s nimi zahral. Ale nikto sa ho nespýta. Sára sa síce pozrela smerom k Dávidovi, ale inak viac nereagovala. Hoci jeho smutné očká „hovorili“ jasnou rečou. Vtom prichádza Zuzka. Zastane pred Dávidom a pýta sa ho, čo sa deje. Dávid len pokrčí plecami. „Chceš sa s nimi hrať?“ opýta sa ho. Vtedy Dávid prikývne a Zuzka ho vezme za ruku a zapojí sa s ním do kruhu troch kamarátov. Mária, Sára a Lukáš nechajú Dávida a Zuzku hrať sa s nimi.
Sú deti, ako je Zuzana, ktoré sa naučili čítať z tvárí iných ľudí a pritom sa dozvedieť niečo o ich pocitoch. Iným, ako napríklad Sáre, sa to tak dobre nedarí.
Kým sa dieťa naučí empatii, prejde dlhší čas. Pri výchove bábätka k empatii zohráva dôležitú úlohu obdobie vzdoru.
Kedy a ako sa u dieťaťa vyvíja empatia, ohľaduplnosť a férovosť? Ako môžu prispieť rodičia pri podporovaní týchto dôležitých kompetencií?
Rodičia často pozorujú u svojho dieťaťa správanie, ktoré sa javí na prvý pohľad ako hlboká empatia: Ak plače nejaké dieťa, začne druhé srdcervúco plakať spolu s ním. A pritom vôbec nespolucíti so svojím kamarátom. Veda nazýva tento fenomén „citová nákaza“ – s empatiou však nemá vôbec nič spoločné.
Prečítajte si: Aká matka, taká Katka... Deti ako zrkadlo svojich rodičov
Dieťa ešte nevie uskutočniť vcítenie sa do pocitov inej osoby, objasňujú psychológovia. Deti sa len nechávajú strhnúť búrkou pocitov. Vedomie, že sa jedná o pocity iných, ešte nemajú.
Kým to dieťa pochopí, musí ešte urobiť niekoľko vývinových krokov. Absolútnou prioritou je, že bude vedieť rozlišovať medzi „ja“ a „ostatní“. To sa začína približne v 18-ich mesiacoch. Rodičia to môžu pozorovať vtedy, keď sa dieťa zrazu spoznáva na fotografiách a v zrkadle.
Obdobie vzdoru je dôležité pre vývin empatie
Ďalšou indíciou k tomu, že sa u dieťaťa rozvíja vedomie seba samého, je vzdor. Od druhého do štvrtého roku života sa objavuje u dieťaťa obrovská tvrdohlavosť. Aj keď si to pri týchto detských výbuchoch zlosti neviete predstaviť – sú znakom toho, že deti sú na dobrej ceste k empatii a súcitu.
Vzdor nám ukazuje, že dieťa už chápe seba ako samostatnú bytosť a je si vedomé existencie „druhých“. Tým demonštruje svoju vôľu po sebauplatňovaní a prvú nezávislosť. Vývinová psychológia preto uprednostňuje aj výraz „autonómna fáza“, keďže slovo „vzdor“ sa v našom jazyku chápe ako niečo negatívne.
Pritom je toto správanie malých detí dôležitou a normálnou súčasťou ľudského vývoja. Až keď je dieťa psychicky vyvinuté tak, že vie vnímať aj inú perspektívu, ako je tá jeho, je možné rozvíjať prosociálne správanie.
Súčasťou vývinu osobnosti je aj tzv. egocentrická empatia
Medzi druhým a tretím rokom začína fáza, ktorú označujeme pojmom „egocentrická empatia“. U detí teraz môžeme pozorovať veľmi súcitiace a nápomocné reakcie. Ale robia predovšetkým to, čo by si ony samy v určitej situácii priali. Rozmýšľajú asi takto: „Keď som smutný, potrebujem môjho plyšového macka. Keď je smutná moja kamarátka, dám jej môjho macka, aby sa rozveselila.“
Je to zaujímavé správanie, ale ešte stále nejde o skutočnú empatiu. Dieťa vycíti zármutok druhého dieťaťa. Ale potreby, ktoré sa od jeho vlastných odchyľujú, si ešte nevie predstaviť alebo ich pochopiť. Mnohé štúdie však dokazujú, že do dovŕšenia tretieho roku empatických reakcií a prosociálneho správania značne pribúda.
Kým však dieťa pochopí a zvnútorní si také hodnoty, akými sú ohľaduplnosť, čestnosť alebo zdvorilosť, prejde ešte dlhší čas. Mnohí rodičia poznajú tento fenomén: na pieskovisku sa už hrali minimálne stokrát hru „Ďakujem – prosím“ a podávali dieťaťu formičky do omrzenia v nádeji, že dieťa takto vyrastie v zdvorilého džentlmana.
Prečítajte si: Budovanie sebaúcty u detí
Ale kdeže: pri najbližšej príležitosti vytrhne ich dvojročné dieťa ako malý Rambo svojmu rovesníkovi lopatku z ruky. Človek má chuť plakať a pýta sa: Čo sme urobili zle?
Psychológovia však rodičov upokojujú: Dvojročnému dieťaťu nemožno takéto správanie vyčítať, ono sa bude ešte naďalej rozvíjať a o rok už bude v takejto situácií s najväčšou pravdepodobnosťou reagovať inak. Dôvodom je, že deti v prvých dvoch až troch rokoch žijú ešte v predstave: „Správne je to, čo je dobré pre mňa.“ Až postupne sa im podarí zladiť ich priania s prianiami iných.
Gény pri empatii nehrajú veľkú rolu
Či už v materskej škole alebo na narodeninovej párty – všade možno pozorovať, že niektoré deti sa správajú súcitnejšie ako ostatné. Čím to je? Je to vrodené? Alebo ide skôr o otázku výchovy? Tak ako vo všetkých oblastiach vývinu, v ktorých sa vedú diskusie typu „dedičnosť – prostredie“, aj tu prišli vedecké štúdie k záveru, že oboje zohráva určitú úlohu.
Prečítajte si: Deti sú zrkadlo. Bohužiaľ alebo našťastie?
Ako môžu rodičia sprostredkovať empatiu svojim deťom
To najdôležitejšie, čo môžu rodičia urobiť pre podporu prosociálneho rozvoja, je niečo, čo je pre väčšinu úplnou samozrejmosťou: srdečný, láskavý a podporujúci prístup k svojmu dieťaťu.
Len tak vznikne bezpečné puto s rodičmi, ktoré dieťa potrebuje, aby si ono samo vedelo budovať a udržiavať úspešné vzťahy k iným ľuďom. Z pohľadu vývinovej psychológie môžu rodičia ešte schopnosť vcítenia sa podporovať aj dodatočne.
Pomôže im pritom nasledovné:
Pozitívny model správania sa
Deti sa oveľa menej učia poučovaním a slovami, oveľa viac skúsenosťou, príkladom a imitáciou. Všímajú si: Keď sa mi pokazí veža z Lega, ocko ma vezme do náručia a utešuje ma. Pozorujú: Čo urobí mama, keď je moja setra smutná a plače?
Ak rodičia v takýchto situáciách ukážu deťom pochopenie a berú pocity „postihnutej“ osoby vážne, namiesto toho, aby strach alebo smútok veľmi rýchlo odbavili, prípadne ho ignorovali, je to pre dieťa výborný model učenia.
Vývinoví psychológovia tak prišli k záveru: dôležitejšie ako vedomá výchova je to, ako vidia deti svojich rodičov konať v každodennom živote. Ako sa vedia postarať o seba a o iných, ako sa vedia presadiť alebo sa stiahnuť do úzadia – toto všetko je pre dieťa príklad toho, ako si má usporiadať svoj život a svoje správanie.
Verbálne vyjadrenie pocitov: Sprevádzajte zážitky dieťaťa popísaním ich pocitov, napríklad: „Vyzeráš unavene. Dlhá cesta ťa určite vyčerpala.“ Alebo: „Táto polievka ti chutí, však? Vidím ti to na nose.“ Alebo: „Chápem, že si teraz smutný/á. Ale myslím, že tvoj kamarát sa s tebou bude zajtra opäť pekne hrať.“
Empatia smerom k vám: Urobte dieťa senzibilným voči vašim vlastným pocitom. Príklad: „Veľmi ma bolí hlava. Ale ty mi môžeš pomôcť, aby mi bolo čoskoro lepšie. Chcela by som si na polhodinku poležať na gauči. A bolo by fajn, keby si sa zatiaľ zahral/a vo svojej detskej izbe.“ Alebo: „Mám ti porozprávať, prečo mám dnes takú dobrú náladu?“
Praktické uplatňovanie empatie: Pomôžte vášmu dieťaťu vcítiť sa do druhého človeka. V supermarkete: „Dnes mala predavačka určite ťažký deň. Vyzerá veľmi unavená. Čo myslíš: Povieme jej niečo milé?“ V plnom autobuse: „Tá pani vzadu čaká bábätko. Uvoľnime jej jedno miesto na sedenie.“ Na detskom ihrisku: „Dieťa na preliezačke plače. Poď, opýtame sa ho, či mu môžeme pomôcť. Určite sa poteší, keď sa s ním zahráš.“
Induktívny výchovný štýl: To znamená, že rodičia neustále deťom pripomínajú dôsledky ich správania pre iných ľudí a podnecujú ich vcítiť sa do nich. Podľa veku dieťaťa to môže prebiehať rôzne.
U malého dieťaťa to začína poznámkou: „Ak budeš sácať svojho malého brata, spadne.“ U väčšieho dieťaťa to môže vyzerať nasledovne: „Ako by si sa ty cítil, keby ti tvoj najlepší kamarát zobral tvoju obľúbenú hračku?“ Alebo „Ako by ti bolo, keby si bol smutný a druhé deti by si ťa vôbec nevšímali?“
Táto výchovná praktika je podľa skúseností oveľa účinnejšia ako karhanie a tresty. A silnejšie prispieva aj k tomu, aby si deti zvnútornili hodnoty ako súcit, ohľaduplnosť, zdvorilosť – ale nie nátlakom. Akí sú pritom rodičia úspešní, závisí aj od ich vlastnej empatie.
Ak sa im podarí takéto otázky riešiť primerane veku a situácii, bude ich pôsobenie pravdepodobne úspešné. Kto chce ale vysvetľovať trojročnému dieťaťu počas hrania sa v pieskovisku komplikované morálne zásady – pravdepodobne úspechy žať nebude.
Veľa čítať: Desiť sa, smiať sa a plakať s niekým! Deti, ktorým rodičia veľa čítajú, sa vedia automaticky vcítiť do myslenia a pocitov iných ľudí. Napríklad nádherné príbehy od Astrid Lindgrenovej ponúkajú mnohé podnety, kedy možno premýšľať o mierke hodnôt a potrieb iných.
A vzniká aj súvislosť medzi jazykovou zdatnosťou a empatiou. V množstve štúdií boli dokázané vzťahy medzi jazykovými schopnosťami a emocionálnymi zručnosťami.
Chvála a uznanie: Bez toho to jednoducho nejde: Keď vaše dieťa napríklad uteší, podporí nejaké iné dieťa alebo si robí starosti s darčekom pre niekoho, mali by ste mu vždy ukázať radosť a uznanie a takto pozitívne podporovať jeho správanie.
