Rozvod po 15 rokoch: Myslela som, že vydržím, ale už nevládzem
Samozrejme, že som kvôli deťom mala obrovské výčitky. Lenže potom som si uvedomila, že keď vidia, ako mama všetko dusí v sebe a usmieva sa cez bolesť, čo ich tým naučím? Že toto je normálne? Že takto vyzerá láska? Že takto vyzerá manželstvo? Rozhodla som sa, že to nemôžem dopustiť.
V deň, keď sme sa brali, by mi ani vo sne nenapadlo, že raz budem rozmýšľať, ako sa rozviesť. Viete, ja som bola vždy tá, čo verí na "žili šťastne až do smrti". Teraz, po pätnástich rokoch a dvoch deťoch, zisťujem, že niektoré veci sa jednoducho neopravia, aj keby som neviem ako chcela.
Keď sa budem viac snažiť...
Vydržala som kvôli deťom, kvôli predstave, že keď sa budem dostatočne snažiť, všetko bude lepšie. Ale čím viac som sa snažila, tým horšie to medzi nami bolo. Nebol tam ani žiadny veľký konflikt. Žiadna dramatická hádka, žiadne nevera. Len také každodenné tiché vzďaľovanie, ktoré si ani nevšimnete, kým nie je neskoro. Chodil neskoro domov, stále pracoval, a keď už sme aj boli spolu, každý sedel na svojej strane gauča a mlčal. Sedeli sme vedľa seba, ale v skutočnosti sme boli vzdialení na svetelné roky. Ani neviem, kedy sme si naposledy dali pusu len tak, o sexe ani nehovorím. Všetko bolo „nevyhnutné“: práca, deti, dom... a nejak sme sa v tom stratili.
Keď sa narodil druhý syn, jeho neprítomnosť bola ešte citeľnejšia. Cítila som sa ako samoživiteľka - každý deň som ráno vstala, postarala sa o deti, o domácnosť, o všetko, čo bolo treba. Niekedy som mala pocit, že mám tri deti, a nie dvoch synov, pretože on sa o nič nezaujímal. Keď starší syn raz v škôlke nakreslil obrázok „našej rodiny cez prázdniny“ a nakreslil len mňa, brata a seba, zlomilo ma. Nepamätajú si, že by s nimi bol niekedy len tak, že by sme niečo robili ako rodina. Vždy bolo niečo dôležitejšie než my. Stále noví klienti, projekty, zahraničné cesty. Už vtedy som vedela, že v našom živote niečo nie je v poriadku.
Toxický vzťah: Trpia v ňom všetci, vrátane detí
Kvôli deťom? Nerobte to
„Mami, prečo je tatinko vždy taký nervózny?“ občas sa ma spýtal starší syn. Deti to celé pozorovali. Vnímali jeho chlad a moju frustráciu, a začali si to dávať do súvislostí. Uvedomila som si, že nie je normálne, aby dieťa videlo rodičov, ktorí sú nešťastní a ticho na seba naštvaní. Skúsila som s ním ešte raz hovoriť. Bolo to neskutočne ťažké, pretože on bol vždy muž, čo radšej veci nechá tak, než by ich riešil. Často hovoril: „Načo to rozoberať, aj tak nič nevyriešime.“ Tentoraz som však trvala na svojom a opýtala som sa ho priamo: „Si so mnou ešte šťastný?“ Bol to taký moment pravdy. Pozrel na mňa a namiesto odpovede len pokrčil plecami.
Mám sa rozviesť a obrať deti o otca?
Samozrejme, že kvôli nim som mala obrovské výčitky. Stále som si hovorila, že to predsa zvládneme, že vydržím. Lenže potom som si uvedomila, že keď vidia, ako mama všetko dusí v sebe a usmieva sa cez bolesť, čo ich tým naučím? Že toto je normálne? Že takto vyzerá láska? Že takto vyzerá manželstvo? Rozhodla som sa, že to nemôžem dopustiť.
Rozvod je emocionálne náročný proces - nezabúdajte na rodičovskú dohodu
Rozvod ako cesta k normálnemu životu
S rozvodom prišla veľká úľava, aj strach. Hlavne z toho, že čo bude so mnou ďalej, ako to zvládneme finančne, či to vôbec ustojím. Boli dni, keď som mala chuť vytočiť jeho číslo a povedať mu, že sa vrátim, že to bola chyba. Ale z hlavy mi stále znela tá jeho odpoveď, to tiché pokrčenie plecami.
Dnes bývam sama s deťmi. Som s deťmi bez toho napätia, bez toho trápneho ticha medzi mnou a ním.
Občas si želám, aby to bolo inak, aby tu bol niekto, kto by mi mohol pomôcť nosiť ťažké tašky alebo opraviť veci, ktoré už dlho potrebujú opravu. Ale som rada, že som našla seba, tú starú mňa, čo sa vie zasmiať len tak, čo si vie pozrieť film, ktorý sa jej páči, a nie ten, ktorý sa páčil jemu. Možno to znie sebecky, ale v tej chvíli, keď som sa rozhodla, že už to ďalej nezvládnem, som si uvedomila, že toto všetko robím pre nás, pre seba a pre deti.
Neviem, ako bude vyzerať naša budúcnosť, ale konečne som si istá, že sa chcem každý deň prebudiť ako niekto, kto sa na seba vie pozrieť do zrkadla.
Alicka.
