Ruka, ktorá (ne)trestá: Nech je náš dotyk dotykom povzbudenia a nie strachu
Nech je ruka rodiča tou, ktorá dieťa hladí a nie trestá. Nech sa dieťa môže spoľahnúť na to, že v našich rukách nájde bezpečie a nie bezmocnosť.
„Veď aj mne dali po zadku a tu som,“ túto vetu počúvame z úst dospelých často. Akoby ospravedlňovala, vytesnila nepríjemný pocit, ktorý akýkoľvek fyzický trest zanecháva v duši dieťaťa. Nie je to tak, že táto spomienka nebolí. Opasok v otcových rukách či facky od mamy v nás nevyvolávajú láskavý sentiment, je to len prirodzené zľahčovanie nepríjemného zážitku.
Výchova má mať svoje pravidlá, ale nemá vyvolávať strach
Dieťa nechce vidieť rodiča ako zlého. Ani v spomienkach. Toto nie je o benevolentnej výchove, výchova má mať svoje pravidlá, ale zároveň musí byť zodpovedná. „Úlohou rodiča je zabezpečiť, aby dieťa konalo správne a bolo za to pochválené, a zároveň zabrániť tomu, aby robilo zle a bolo za to potrestané,“ približuje citát českého psychológa Zdeňka Matejíčka detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková. V tomto duchu by sa malo niesť naše narábanie s inštitútom trestu vo výchove. Nasmerovať správanie dieťaťa tak, aby sme trest vôbec nemuseli používať.
Bitka nie je výchovná metóda
Telesné tresty boli v minulosti bežnou vecou, „výchovná“ po zadku bola súčasťou interakcie medzi rodičmi a deťmi. Historicky boli fyzické tresty bežnou súčasťou disciplinárnych metód, boli považované za efektívny spôsob, ako zabezpečiť poslušnosť a aj spoločensky bola táto myšlienka podporovaná. Od čias „jedna facka ešte nikomu neublížila“ sme sa však posunuli smerom k metódam, ktoré podporujú pozitívne správanie dieťaťa a sú efektívnejšie.
Možno si poviete, toto všetko predsa viem, ale ako zvládnuť vypätú situáciu, v ktorej sa mi zdá capnutie po zadku či facka ako najrýchlejšie riešenie? Poďme si to rozobrať na drobné.
Fyzické tresty: Bezmocnosť dieťaťa a vina rodiča
„Okamžitá reakcia dieťaťa na fyzický trest je odplata,“ upozorňuje detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková a pokračuje: „Tá pomyselná facka v sebe nesie také tri línie, ktoré sa odrazia na dieťati. Prvá je, že akcia vyvolá reakciu. Takže naše dieťa pochopí, že násilie je formou, ktorou sa aj ono môže prejavovať k svojmu okoliu – k nám, súrodencom a kamarátom - a to asi nie je to, čo vo výchove chceme.
Ďalšou líniou je pocit bezmocnosti, ktorý dieťa pohltí, pretože si uvedomuje, že rodič je väčší a silnejší. Cíti sa bezmocné voči sile, ktorú rodič uplatňuje. Napokon je tu tretia línia, ktorá sa prejaví u starších detí, ktoré napríklad dostanú facku – vnímajú ju ako urážajúce, dehonestujúce správanie zo strany rodiča, ktoré znižuje ich hodnotu. Keď to rodič urobí, keď použije fyzický atak na dieťa, väčšinou sa tak stane v afekte - v hneve, v kriku, v emócií - a potom ho to mrzí. Tak prečo robíme veci, ktoré nám vo výchove neprinesú príjemný výsledok, ale naopak veľmi nepríjemné pocity bezmocnosti a viny? “
V našej komunikácii smerom k dieťaťu je v krízovej situácii vždy schovaná vyhrážka: „Ak nebudeš poslúchať, tak..., “ ako komunikovať, že nie sme spokojní s tým, ako sa dieťa správa a chceme to zastaviť?
Mária Tóthová Šimčáková odporúča varovať dieťa slovami: Toto už je naozaj veľa na moju trpezlivosť a budem musieť niečo vymyslieť, aby som zastavil to, čo robíš. „Je veľmi jednoduché povedať dieťaťu nerob niečo a vyhrážať sa mu - ja urobím toto ak ty urobíš toto - ale mali by sme komunikovať to, čo chceme, aby dieťa urobilo. Napríklad, ak dieťa skáče po sedačke, nepovieme mu neskáč po sedačke, ale: vidím, že chceš skákať, ale po zemi sa ti bude skákať lepšie. My vlastne sami vytvárame tie negatívne provokujúce výroky a potom ich ešte naplníme vyhrážkou. Dá sa to aj inak. Povedzme dieťaťu, čo robiť môže, je to efektívnejšie, “ odporúča psychologička.
Metóda tichého „nie“
Často nejde doslova o fyzickú facku. Sú situácie, v ktorých svoju prevahu nad dieťaťom vyjadríme napríklad silnejším stlačením ruky. Najmä na verejnosti, keď sme na očiach a cítime spoločenský tlak. V tejto situácii reagujeme emocionálne, no kľúčové je, aby sme sa nedali uniesť a zastavili vlastnú afektívnu reakciu, na druhej strane zabránili nevhodnému správaniu. Je dôležité nepodliehať kriku či násiliu, ale zostať pokojný a použiť metódu "tichého nie".
Keď sa dieťa na verejnosti správa nevhodne, je efektívne ho chytiť za ruky, aby nás pozorne počúvalo, dívať sa mu do očí a potom jasne a pokojne komunikovať požiadavku, že jeho správanie nie je prijateľné. Nezdvihneme na dieťa hlas, práve naopak, stíšime sa a výraz našej tváre musí zostať pokojný. „Často sa dieťa správa zle práve preto, že vníma sociálny tlak a skúša, či mu rodič povolí alebo niečo kúpi, keď „vyvádza“ alebo trucuje. V takýchto situáciách je dôležité zachovať pokoj a dieťa odviesť na tiché miesto, kde môžete situáciu pokojne prediskutovať,“ odporúča psychologička.
Aký má dopad facka na dušu dieťaťa?
Podľa výskumov sú oveľa viac fyzicky trestané dynamické temperamentné deti a my im naložíme doslova na plecia ešte viac. Podľa Márie Tóthovej Šimčákovej je v tomto prípade veľká pravdepodobnosť, že dieťa pochopí, že toto je tá cesta a áno, môže sa stať, že násilie sa stane bežnou taktikou, ktorú bude používať aj vo svojom okolí, či už ako malé dieťa alebo aj v dospelosti.
Na druhej strane, je veľmi veľa detí, ktoré si odnesú nulovú toleranciu k násiliu ako takému. Nechcú byť rovnakí, ako boli ich rodičia, a aj keď majú náročné deti, tak sa dokážu udržať. Ich vlastný zážitok z výchovy, kde sa používali fyzické tresty je taký silný, že nedovolia, aby to pokračovalo a prenášali ho na svoje dieťa. Takže sú tu dva extrémy, ktoré sa môžu stať. Naozaj je to na nás, čo si dieťa z výchovy odnesie.
„Český autor Matejčík v knihe „Po dobrém, nebo po zlém?“ zdôrazňuje, že úlohou rodiča je zabezpečiť, aby dieťa konalo správne a bolo za to pochválené, a zároveň zabrániť tomu, aby robilo zle a bolo za to potrestané. Pochopenie, ako motivovať dieťa, je kľúčové. Aj ja sama vždy hovorím svojim deťom, nenúťte ma konať, nechcem vymýšľať žiadne tresty a vytvárať represiu. Ja vám len poviem, čo nastane, ak vy neprestanete. Som človek, ktorý podporuje rešpektujúcu výchovu a prirodzené dôsledky. Ak sa toho chytíš, tak sa popáliš, ak budeš takto ďalej skákať, hrozí ti, že spadneš. Keď sa naše slová naplnia, čo sa často stáva, tak je to presne o tom, že dieťa sa vlastným zážitkom a našou predikciou toho, čo sa stalo naučí, že predsa len je fajn počúvať rodiča, lebo rodič vie,“ uvádza psychologička.
Psychologička Mária Tóthová Šimčáková: Venujme sa emóciám našich detí
Ako podporiť dobré správanie dieťaťa?
V mnohých rodinách funguje zbieranie smajlíkov alebo bodov za vhodné správanie. Keď dieťa nazbiera dostatok bodov, alebo usmievajúcich sa smajlíkov, môže získať malú odmenu. Oceňte dobré správanie dieťaťa aj slovne, povzbuďte ho. Pozitívne posilňovanie zvyšuje pravdepodobnosť, že dobré správanie bude opakované. Dôležité je, aby dieťa rozumelo, čo od neho očakávate. Jasné a konzistentné pravidlá pomôžu dieťaťu pochopiť hranice.
Je dôležité, aby odmeny boli primerané a príležitostné, a aby boli spojené s konkrétnym správaním, ktoré chcete podporiť. Tieto metódy môžete kombinovať a prispôsobiť podľa potrieb a osobnosti vášho dieťaťa, čím dosiahnete najlepšie výsledky. Každé dieťa je iné, preto je dôležité nájsť prístupy, ktoré najlepšie fungujú pre vašu rodinu.
„Áno, dieťa potrebuje motiváciu. Dohodnite si s dieťaťom odmenu za istý počet smajlíkov alebo bodov, nech je to niečo, čo si samo vyberie. My si často myslíme, že vymyslíme super odmenu, ale sme úplne vedľa. Správna výzva je pre dieťa motivujúca. Ja mám veľmi rada aj zmluvy s deťmi a dokonca aj podpísané, tabuľky s bodmi, kde pracujeme na nejakých výzvach, pretože to je to, čo deti posúva k dobrému správaniu príjemným spôsobom,“ konštatuje psychologička.
Nepáči sa mi, čo práve robíš
Najviac nás deti vytáčajú pri bežných činnostiach - nechce sa prezliecť, obuť sa, nechce ísť von, nechce ísť dovnútra – tam sú najväčšie zlyhania, keď je rodič v časovej tiesni. Ako si ustrážiť emócie a neurobiť niečo, čo neskôr budeme ľutovať? „Vystúpte zo situácie, odstúpte o krok a doslova si strážte ruky – či už si ich dáte za chrbát, alebo pevne zopnete. Pokojným a stíšeným hlasom povedzte dieťaťu – nepáči sa mi, čo práve robíš. Takto začíname pracovať vedome na tom, aby sme sa upokojili a nevyhrotili situáciu ešte viac,“ radí psychologička.
Je dôležité začať pracovať na tom, aby sme v krízových chvíľach dokázali kontrolovať naše reakcie a neskĺzli do správania, ktoré by sme neskôr mohli ľutovať. My sme už iní rodičia, ako boli tí pred rokmi a to je dobré. Zneužívanie moci akýmkoľvek spôsobom dieťaťu len ublíži, nezmení jeho správanie.
Bitka nie je výchova
Nech je ruka rodiča tou, ktorá dieťa hladí a nie trestá
Nech je náš dotyk dotykom povzbudenia a nie strachu. Nech sa dieťa môže spoľahnúť na to, že v našich rukách nájde bezpečie a nie bezmocnosť.