Jedna facka ešte nikomu neuškodila. Naozaj?!?

Jedna facka ešte nikomu neuškodila. Naozaj?!?
13.1.2017 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Raz je to facka, inokedy šupnutie po zadku alebo bitka palicou... Telesné tresty sú ešte aj dnes súčasťou každodenného života mnohých detí. Pozor! Na deťoch môžu zanechať hlboké stopy.

To, že bitka a telesné tresty nie sú dobrou výchovnou metódou, vedia dnes už našťastie skoro všetci rodičia. Napriek tejto skutočnosti sa však stane, že nám ruka sem tam „vyletí“. Následne zostanú rodičia svojím správaním zaskočení ba až vystrašení, hanbia sa a majú výčitky svedomia.

Iní sa zas vedia obhájiť tou otrepanou frázou: „Veď jedna facka ešte nikomu neuškodila.“ Príčinou takéhoto konania je bezmocnosť a preťaženie rodičov. Zachovať v niektorých situáciách pokoj  nie je občas jednoduché.

Čo dieťa cíti, keď ho rodič udrie?

Ak patríte k tým rodičom, ktorí v detstve sem-tam dostali jednu výchovnú, prijmite pozvanie na cestu myšlienkami vášho detstva. Spomeňte si, ako ste sa vtedy cítili. Boli to príjemné pocity, ktoré po takomto výchovnom akte nastúpili, alebo ste spolu s bolesťou cítili aj hanbu, strach, bezmocnosť, hnev, odmietnutie sklamanie? Pocit, že rodičia nás už nemajú radi, sa nenesie ľahko.

Aj keď ste dnes napriek tomu všetkému úspešní dospelí ľudia, ktorí majú sami deti a tie niekedy skúšajú vaše nervy, bolo by dobré prerušiť tradíciu bitiek. Ako chcete dieťaťu vysvetliť, že ho telesne trestáte preto, lebo ho máte radi?

Veď je to len jedna po zadku a to ho vôbec nebolí,“ vysvetľujú veľakrát mamy a akoby prehliadali fakt, že ich dieťa má len dva-tri roky. V troch rokoch po zadku, v piatich facky, v desiatich palica – a ako to pôjde ďalej? Čo budeme robiť, keď nás budú „vytáčať“ naše o hlavu vyššie deti v puberte?

Čo sú telesné tresty

V Dohovore o právach dieťaťa, ktoré podpísalo aj Slovensko, sa píše, že telesný trest je akékoľvek potrestanie, pri ktorom je použitá fyzická sila s úmyslom spôsobiť bolesť alebo nepohodlie.

K telesným (fyzickým) trestom patria: facky, bitka na zadok - výprask, zauchá, ťahanie za vlasy, buchnáty, bitka po rukách, ústach, sácanie, kopanie, silné údery, kedy dieťa môže stratiť rovnováhu. A za najčastejšie používané „pomôcky“, ktoré rodičom „pomáhajú“ deti vychovávať, sa považujú: varecha, palica, remeň, ale i obuvák, vodidlo na psa alebo vešiak na šaty.

Prečítajte si: Výchovné štýly v rodine

Telesné tresty a ich následky na dieťati

V zásade musíme vychádzať z toho, že každý telesný trest predstavuje poníženie dieťaťa a zranenie jeho „ja“. Nemôžeme teda zabúdať, že bitka so sebou prináša aj duchovné pôsobenie. Oveľa závažnejšie ako telesná bolesť je teda duševné potupenie: bezmocnosť, bezradnosť, izolácia, strach a panika sú pocity, ktoré zanechávajú hlboké jazvy.

Dieťa premýšľa: „Prečo títo ľudia, ktorí ma majú ľúbiť a ochraňovať, urobili niečo také?“ Vzniká tak hlboká emocionálna neistota. Niektorí ľudia si ani v dospelom veku nevedia vybudovať dôveru k iným ľuďom zo strachu, že zažijú sklamanie.

Násilie by vo výchove nemalo mať miesto

  • Fyzické tresty zraňujú citlivú detskú dušu: Asi každý pozná ten pocit poníženia pri facke.
  • Rodičia sú negatívnym vzorom: Je bitie príkladné? Môžu deti podobné správanie vniesť neskôr so svojho života? Možno reagovať len telesným násilím, ak máme všetkého plné zuby? Ako vysvetlíme deťom, že otec síce môže dieťa udrieť, ale ono samo sa nesmie takto brániť voči deťom od susedov, spolužiakom alebo súrodencom?
  • Bitie detí je priznaním vlastnej neschopnosti riešiť problémy iným spôsobom.
  • Nekontrolovateľnosť násilia: Násilie plodí násilie! Ako odozvu na telesné tresty môžeme u detí očakávať vzdor a protiútok.
  • Minimálne pôsobenie faciek, zaúch či udretí po zadku: Podľa výskumov spôsobí facka želateľné správanie u 18 % detí na pár dní, u 20 % na pár hodín a u 41 % detí facka vôbec „neúčinkuje“.
  • Narušenie emocionálneho a sociálneho vývoja detí, poruchy správania, apatia, bojazlivosť, stiahnutie sa do úzadia, mlčanlivosť, nervozita, poruchy koncentrácie, pokles výkonov, agresivita, poruchy spánku, nočné mory a pod.
  • Ohrozenie zdravia: poškodenie mozgu, hematómy, odreniny, popáleniny, zlomeniny a pod.
  • Ak stratia deti dôveru v rodičov úplne, potom sú donútené ísť rodine z cesty: milosrdné lži (klamem v záujme spokojnosti rodičov), chodenie poza školu, minimálne zdržiavanie sa doma. Tieto pokusy o únik vedú takmer pravidelne k ešte väčšiemu násiliu zo strany rodičov.

Ak deti poslúchajú len zo strachu, potom nejde o žiadnu výchovu. Výchova znamená sprostredkovať deťom také hodnoty, pomocou ktorých sa budú vedieť samy rozhodnúť, čo je správne a čo nie. Ide o dlhodobý a namáhavý proces, ktorý nám zaberie veľmi veľa času, stojí veľa síl a nervov.

Činy však dokážu dieťaťu povedať oveľa viac ako slová. Nikto nežiada od rodičov, aby boli vždy perfektní. Samozrejme, že človek niekedy stratí nervy. Vtedy by sme si však nemali nahovárať, že je to v poriadku. 

Prečítajte si: Výchova detí: Nikdy ako moji rodičia!

Čo môžeme urobiť, aby sme sa vyhli telesnému trestu?

Ak nám ruka opakovane „vyletuje“, ide väčšinou o situácie, kedy sa cítime preťažení – vystresovaní a vynervovaní. Facku dávame v afekte, v tom momente si plne ani neuvedomujeme, čo robíme.

Dôležité teda je, urobiť v tej chvíli niečo iné ako udrieť, ide teda o to, aby sme „vychladli“ – napríklad hodiť vankúšom do steny, narátať do desať alebo radšej do štyridsať, napiť sa studenej vody, opustiť miestnosť, uložiť dieťa niekam ďalej od vás  (lepšie je, keď dieťa plače, že je samé, ako by plakalo od bolesti, keď dostane bitku), urobiť si kávu alebo čaj, zatelefonovať kamarátke.

Musíte sa ovládnuť len na pár sekúnd, potom spravidla impulz na udretie vymizne. A ak ste sa už upokojili, choďte opäť k dieťaťu, vezmite si ho na ruky alebo kolená a ukážte mu vašu ľútosť a smútok z toho, ako sa nevhodne správalo. Obom sa vám uľaví, že búrka pominula a zaobišlo sa to aj bez bitky.

Ako by sa mali správať rodičia, ak im napriek najlepším úmyslom ruka vyletela?

Rodičia nie sú samozrejme žiadni roboti. Ak sa však neovládnu a dieťa telesne potrestajú, potom by sa mu mali v každom prípade ospravedlniť, radia psychológovia. Ako prvé by sme mali dieťa objať. Objatie mu povie viac ako tisíc slov. Dôležité pritom je, že dieťaťu ukážeme, že ho máme radi: „Prepáč, ale praskli mi nervy. Veľmi som sa nahneval/-a, keď si sa nechcela obliekať.“

A aj keď kritizujeme, mali by sme dať jasne najavo, že kritizujeme správanie, a nie osobu. („Toto a toto si urobil/-a zle.“ A nie „Ty si zlý/zlá.“) Odborníci ďalej upozorňujú, že rodičia by sa mali včas naučiť, ako sa nedostať do takýchto situácií, ktoré by ich potom mohli mrzieť.  

Prečítajte si: Humor vo výchove

Ak napríklad potrebujeme v pokoji telefonovať, bez toho, aby nás malé dieťa rušilo, prinesme mu škatuľu s hračkami k telefónu. Ak sa chceme vyhnúť rannému stresu, aby sme prišli včas do školy alebo škôlky, vstaňme o polhodinu skôr.

Ak nás privádza do zúrivosti, že nám dieťa trhá listy na črepníkových kvetoch, odložme ich na parapetnú dosku. Ak dieťa hádže piesok na deti na ihrisku, vyzvime ho, aby postavil z piesku krásny hrad a pomôžme mu pri tom. Robme teda všetko tak, aby sme nemuseli používať trest, a už vôbec nie telesný.

Existuje výminka, kedy môže fyzický trest výchovne pôsobiť?

Zdeněk Matějček (známy český psychológ) pripúšťal situácie, kedy telesný trest (samozrejme, vo svojej najmiernejšej forme) má určité výchovné opodstatnenie. Podľa neho sú batoľatá a sčasti i deti predškolského veku vývinovo nastavené na akési fyziologické vnímanie a prijímanie trestov a odmien.

Pohladenie, pomaznanie alebo sladkosť je pre dvojročné dieťa jednoduchou a jasne zrozumiteľnou odmenou. Rovnako jednoznačne na ne potom zapôsobí malé capnutie cez zadoček. Ešte raz však treba pripomenúť otázku vývinu. Čím je dieťa staršie, tým menej je ruka na jeho zadočku účinná a výchovne zmysluplná.

Pravdepodobne nie je potrebné zdôrazňovať, že akékoľvek trestanie detí mladších než jeden rok je celkom neopodstatnené. Ak má trest nasledovať po nejakom previnení dieťaťa, potom sú dojčatá celkom bez viny.

Vo svojom vyvíjajúcom sa mozočku ešte nie sú schopné spracovať naše požiadavky a tým pádom ich ani nemôžu plniť. To, že takto malinké dieťa plače alebo kričí, nie je „zlostením“, ale prejavom nejakého nepohodlia alebo jeho temperamentu (niektoré deti skrátka plačú viac než iné).

Zároveň však treba ale podotknúť, že s týmto názorom, kedy mierny telesný trest môže pomôcť pri výchove, sa veľmi veľa dnešných psychológov nestotožňuje.

Rodičia by mali vedieť že vychovávať sa dá aj bez telesných trestov. Iba tí najzúfalejší siahajú po nich, lebo skúšajú všetko možné, len aby dosiahli u svojich detí želateľné správanie. A pritom možno nevedia, že telesný trest nič nerieši.

Dieťa urobí niečo zlé, dostane za to trest a považuje to za vybavenú vec. Žiadne výčitky svedomia. Veď je s rodičmi vyrovnané. Nepremýšľa o dôvodoch ani následkoch svojho konania, veď už dostalo bitku a tým sa to vyriešilo. Z tohto pohľadu teda trest výchovný efekt nemá.

Psychológovia radia: vyhýbajte sa telesným trestom, skúste odhaliť príčiny, ktoré spôsobujú, že sa dieťa nevhodne správa. Nepreháňajte však u detí svoje očakávania a nebuďte perfekcionalisti. Deti sú deti a všetko prežívajú s patričnou intenzitou. Bývajú hlučné, zvedavé, neporiadne, tvrdohlavé, netrpezlivé.

Tip MAMA a ja

Niekedy pomôže, keď neposlušné dieťa pohladíme po vláskoch alebo dáme "frčku" po nose. Tým enormne odľahčíme situáciu a dáme dieťaťu to, čo tak veľmi potrebuje - lásku a pozornosť.