Humor vo výchove

prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc. | 7. november 2016

Prísni a málo chápajúci rodičia vyháňajú deti neúmyselne z domu, úsmevy priťahujú k večernému stolu.

Práve otcovia sú väčšinou tí, ktorí sa snažia do výchovy vniesť isté pravidlá. To je určite v poriadku. Len spôsob býva často možno zbytočne prísny a výsledok skôr opačný... A pritom muži sú tí, ktorí v bežnom, nie rodičovskom živote priam sršia humorom.

A práve preto by určite nebolo na škodu tieto dve veci skĺbiť a vniesť trochu humoru do výchovy ako radí aj detský psychológ Ivan Štúr.

„Neber život tak vážne, aby si sa z neho zabúdal tešiť!“
Benjamin Spock, pediater

Deti vychovávame do sveta, o ktorom sa nám ani nesníva a o ktorom nič nevieme

História výchovných rád je veľmi pestrá. Často sa zdôrazňovala a dodnes sa zdôrazňuje predovšetkým poslušnosť dieťaťa, ako keby dospelí boli skutočne najmúdrejší, hoci deti vyrastajú do sveta, o ktorom sa nám ani nesníva a vôbec nevieme, ako a na čo ich máme pripravovať.

V tridsiatych rokoch minulého storočia bola v móde predovšetkým hygiena. Nijaké veľké túlenie, žiadne bozkávanie, čistota a s tým prichádzajúci citový chlad.

Dnes už vieme, že prehnaná hygiena je skôr nevhodná a nedostatok citových vzťahov škodil predovšetkým dievčatám, ktoré boli viac izolované v rodine ako chlapci, aktívne nadväzujúci erotické dobrodružstvá.

Dnes preferujeme liberálnu výchovu, vystrašení psychoanalytickými varovaniami o detských zážitkoch. Obrovské problémy s anglickými deťmi sú však veľkým mementom.

Z každého človiečika by mohol byť človek a je zrejmé, že bez pozorného a chápajúceho dospelého by sa dieťa nikdy tým vytúženým človekom nestalo. Zostáva však vážna otázka, aký človek je naším výchovným ideálom?

Pri najväčšom zjednodušení by mal rozvíjať čo najviac svojich potencií, podporovať druhých, spolupracovať s nimi a šetriť prírodu.

Tých pár pozemských rokov prežiť pekným spôsobom. Smerom k sebe (vlastný svet), smerom k druhým ľuďom (spolusvet) a smerom k prostrediu (okolitý svet). Akosi sa nám však moderný svet priveľmi komplikuje, rýchlo sa mení a musíme deti vyzbrojiť dostatočnou tvorivosťou, aby obstáli v neznámej budúcnosti.

Rovnako potrebujú citové zakotvenie, umožňujúce vzdorovať nečakaným stresom. A jasnú hodnotovú orientáciu, charakter, udržiavajúci to najkrajšie v ľudskom rode. Lenže ako na to?

Najlepšia výchova je sebavýchova

Všetky dobromyseľné rady mali spoločné zameranie sa na dieťa a prakticky nik nevenoval pozornosť tomu, kto výchovu realizoval, teda dospelým. Ako keby bolo dieťa objektom a vzťah k nemu technikou. Zdá sa však, že zámerná časť výchovy s presnými pravidlami a dôslednými princípmi je málo – ak vôbec – účinná.

Deti sa správajú tak, ako sa vidia správať dospelých okolo seba. Nuž pravdepodobne platí, že najlepšou výchovou je predsa len sebavýchova. Každú nápravu detského správania je dobré začať u seba, rodiča. Vychovávať k pravdovravnosti znamená nikdy dieťa neoklamať.

Ak má mať dieťa dobrých priateľov, malo by vidieť naše sociálne vzťahy, odmalička sa na nich zúčastňovať a vstrebávať celorodinný záujem o druhých. Výchova je umenie ako najlepšie prežiť a dnes možno pridať, ako si udržať radosť zo života uprostred narastajúcich depresií.

Humor vo výchove je najlepším priateľom

Humor je tvorivý akt. Deti s väčšou fantáziou majú lepšie pochopenie pre vtip. Nie je však cesta k veseliu zneuctením života? Zdá sa, že skôr naopak, potešením z neho. Dobre, ale keby sme stále vtipkovali, neudržali by sme nijaké významné hodnoty, ako neubližovať druhým, zodpovedne pracovať, či starať sa o blízkych.

Aj keď nie je humor všeliekom, je nám najlepším priateľom. Už pri nešťastnom sebahodnotení, vo všeobecnej ľudskej tendencii brať privážne svoje malé, pochabé JA, pomôže humor k trochu reálnejšiemu hodnoteniu a pravdivejšiemu poznaniu vlastných smiešností, aj tých cennejších stránok.

Stále viac poznávame vývinové predpoklady malých detí a zmysel pre humor, úsmev nad neočakávaným zvratom udalostí sa objavuje už v prvom polroku života. O pár mesiacov neskôr sa bude dieťa hlasno smiať ako dôkaz filozofovho výroku (Bergson), že:

človek je zviera, ktoré sa smeje.

A smiech zbližuje ľudí, stmeľuje kolektív, robí nás nezraniteľnými, ak sa vieme zasmiať spolu s druhými nielen nečakaným zvratom, ale aj vlastnej neobratnosti. Antidepresívum je nebezpečnou pomocou zvonka, smiech predstavuje najlepšiu prevenciu proti stresu.

Humor medzi rodičmi prechádza aj na životný štýl detí

Nepreceňovať katastrofy a nenafukovať víťazstvá. Humor pomáha reálnemu názoru pri rozlíšení dôležitých a málo významných javov. Preferovanie pozitívnych cieľov oslabuje tie negatívne. Koľko trápnych chvíľ v spoločnosti rozriešil milý úsmev alebo vtipná poznámka.

Aj pesimisti by sa mohli trocha priučiť na škole humoru.

Partnerské dvojice, ktoré často komunikujú humorným spôsobom, sú výrazne stabilnejšie a príťažlivejšie pre oboch zúčastnených aj pre okolie.

Kritika a trest vytvárajú napätie, úsmev je známkou porozumenia a dôvery, ktorá je podnetom náročnosti na správanie blízkych. Humor je prejavom priateľstva, kritika zvýrazňuje dominanciu a autoritu. Prísni a málo chápajúci rodičia vyháňajú deti neúmyselne z domu, úsmevy priťahujú k večernému stolu.

Je asi veľkým umením života vedieť použiť humor v pravej chvíli a primeranej intenzite. Irónia či sarkazmus nemá s tým nič spoločné a dobrou zásadou dospelého je, aby nepoužíval vtipkovanie s dieťaťom skôr, než sa ono presvedčí, že tiež môže reagovať v takejto tónine.

Je ťažké byť humorným v bolestivých chvíľach. A predsa je pohotová vtipnosť niekedy najlepším východiskom. Onkologicky choré deti sa vracali z prechádzky, práve keď vynášali rakvu s ich kamarátom a stŕpli. Pohli sa ďalej, až keď jeden chlapček zahlásil, že Miško dostal priepustku.

Humor s dospievajúcim synom a na ženu sa meniacou dcérou je azda najlepším spôsobom, ako predísť zbytočným napätiam a rodinným krízam. Z humoru mladých sa môžeme veľa dozvedieť o vlastnom nevhodnom správaní a podporiť tak svoju dospelú sebavýchovu.

Smiechom otupujeme aj zbytočnú precitlivelosť. Bolo by asi najlepšie zaviesť hodiny humoru do školského vyučovania, prikázať učiteľom, aby sa každú hodinu aspoň raz usmiali na žiakov.