Metóda stručných pokynov: Dve slová
Skúste používať krátke a stručné pokyny. Uvidíte tú zmenu.
Komunikovať s dieťaťom si občas vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a umenia. V bežnom rozhovore o veciach života nás naša ratolesť vie pobaviť aj dojať. Iné je, ak potrebujeme, aby dieťa urobilo to, o čo ho žiadame. Vysvetľovanie, dohováranie, prosby, aj hrozby – rodičia skúšajú všetko, aby dosiahli to, o čo žiadajú.
Máme pre vás tip – vyskúšajte krátke pokyny, zhrnuté do dvoch slov. Ako na to?
Deti do troch rokov a záchvaty hnevu: Stanovte si hranice
Dieťa potrebuje jasný a stručný pokyn, aby vedelo, čo sa od neho očakáva
Metódu stručných pokynov môžete využiť v situáciách, ktoré sú už prežité, a v ktorých je jasné, o čo ide. Vie Peťko, že ruky si musí umývať vždy, keď príde z ihriska domov, lebo ste mu to už dostatočne vysvetlili?
Pozná dôvody, prečo si ich musí umyť a predsa na to stále zabúda? Toto je situácia, ktorú obaja prežívate denno-denne a v tomto prípade stačí úplne stručný a jasný pokyn – Peťko, ruky! Metóda „dvoch slov“ šetrí čas a patrí k najefektívnejším komunikačným zručnostiam. Dôležité je, aby boli slová, ktoré zvolíte presné a zrozumiteľné.
- Tým prvým slovom by malo byť oslovenie – teda najlepšie meno dieťaťa – oslovením zmiernime rozkazovačný tón.
- Druhým slovom je činnosť, ktorú má dieťa vykonať.
Sme partnermi v komunikácii. Stručným pripomenutím toho, čo je nutné urobiť, sa nevyvyšujeme, nekarháme, ani nič nevyčítame.
Zdĺhavé vysvetľovanie nemá účinok
"Vidíš Lucinka, aký máš v izbe neporiadok? Stokrát som ti hovorila, že takto to nemôže byť. Minule si si neupratala a stúpila si na kocku z lega, bolela ťa nožička. Tak si uprac tú izbičku..."
Namiesto zdĺhavého vysvetľovania postačí pokyn: "Lucinka, hračky!"
Ten dáva dieťaťu jasnú správu, čo od neho chceme. Vecne upozorňujeme na to, čo je potrebné urobiť. Nie je zmätené z výčitiek a nestratí zmysel našich slov. Deti zvyknú svoje nevhodné správanie (akciu) kontrolovať reakciou, pokiaľ je rodič nablízku. Pri „malých zlobách“ stihnú okom sledovať, či ich rodič vidí a zareagujú aj na nesúhlas rodiča. Ten nemusí byť vyjadrený slovami, niekedy postačí gesto, či pohľad. Reakcia rodiča má byť jasne čitateľná, deti ju očakávajú.
Sú situácie, v ktorých je pre ne naša reakcia pomocnou barličkou v ich konaní a správaní. Ak dôjde k nevhodnému správaniu na verejnosti, šetrime hodnotiacimi slovami typu „si neposlušný a zlý, Lucka je zlaté dievča, lebo sa nebije“ a podobne. Je to pre neho nepríjemné a naše slová nezmenia jeho konanie.
Pomôže jasné kategorické odmietnutie správania, ktoré sa nám nepáči a je nevhodné. „Žiadna bitka. Žiadne nadávky.“ Trváme na tom, čo hovoríme. Vyhýbame sa pritom hodnoteniu osoby - „ty si zlý, keď nadávaš“. V prípade, že sa dieťa na ihrisku dostane do situácie, ktorú nedokáže spracovať – bije sa o hračku, ubližuje inému dieťaťu, prípadne ho prepadne zúfalý plač – zoberte ho nabok, alebo preč z ihriska. Počkajte, kým ho afekt prejde, dieťa sa upokojí a potom môžete situáciu rozobrať. Nemá zmysel vysvetľovať mu, prečo jeho správanie nebolo akceptovateľné, kým plače a je frustrované.
Stručný pokyn a chvíľa času pre dieťa
Buďme veľkorysí rodičia a dajme dieťaťu chvíľu čas, kým spracuje to, čo mu hovoríme. Netrvajme na tom, aby naša požiadavka bola vybavená okamžite.
Je v zápale hry a my od neho požadujeme, aby si okamžite upratal topánky na chodbe? Dajme mu možnosť dohrať začaté: „Mirko, topánky!" "Teraz sa hrám." Doskladáš si túto vežu a potom si ich pôjdeš uložiť“. Po chvíli požiadavku zopakujeme, lebo dieťa na ňu naozaj mohlo zabudnúť. Snažme sa vyhýbať príliš príkremu a rozkazovačnému tónu.
Komunikujme požiadavku tónom: „Viem, že si počul, asi si len zabudol, tak ti to pripomínam“. Rodičia často zabúdajú na to, že deti vnímajú čas a jeho plynutie inak ako dospelí. To, čo je pre nás dlho, z ich pohľadu trvá krátko (veď veža z kociek ešte nestojí) a naopak. V zúfalej situácii, keď si s dieťaťom nevieme poradiť – keď nás jeho vzdor, hnev, plač, trucovitosť ľahko vtiahnu do neovládateľnej zúrivosti – pomáha nadhľad a humor. Toto je už vysoký stupeň rodičovskej zrelosti, o ktorý sa môžeme aspoň pokúsiť.