Pozor na nálepky, ktoré deťom prisúdite!

Redakcia | 11. jún 2021
Nedávajte deťom nálepky

Dajte im šancu začať vnímať seba samého ako niekoho, kto má síce teraz ťažkosti, ale pred sebou reálnu šancu zmeniť svoju situáciu.

„On je taký plachý, určite sa nebude chcieť hrať s tvojimi chlapcami, aj pred tebou sa bude hanbiť.“ 

„Je to také plačlivé dieťa, stále plače. Úplne iná ako jej pohodová sestra!“ 

„Ten môj starší vkuse niekam vylieza, s každým sa len bije, nevie sa podeliť s mladším súrodencom, je to taká nepodarená povaha.“ 

Priznajme si, koľkokrát svoje deti zhodnotíme vetami podobného razenia?

Ty si taký...

Dáme im nálepku problémového dieťaťa len na základe toho, že sa odlišujú od našej predstavy, ako má ideálny malý človek vyzerať, cítiť sa a konať. Nálepky majú veľkú moc.

Na jednej strane je ich vytváranie a používanie prirodzené, pretože nám pomáhajú mierniť chaos okolo nás a lepšie sa vyznať v zložitom svete. Ale keď sa na nálepky u svojich detí spoliehame príliš, môže sa nám stať, že nám začnú samy vytvárať realitu. Pekný príklad nájdeme na neočakávanom mieste – pri výskume detského plaču.

Tím výskumníkov pod vedením Iana St. James-Robertsa (ext, zdroj výskum) sa zameral na tému neutíšiteľného plaču prvých týždňov, známeho aj pod názvom koliky. Práve tu si mnohí rodičia po prvýkrát začínajú robiť obavy o to, „aké ich dieťatko bude“. (Prečo toľko plače? Nie je to normálne, určite bude náročné! Možno je choré...)

Výskumu sa zúčastnili rodičia so svojimi šesťtýždňovými bábätkami, rozdelenými do troch skupín. Také, ktoré plakali veľa (minimálne 3 hodiny denne), potom deti s večernými epizódami plaču, a napokon priemerne plačúce deti.

Výskumníci poprosili matky, aby svoje deti ohodnotili vo veku dva a pol, päť a pätnásť mesiacov. V rovnakom veku ich ohodnotili aj samotní výskumníci, ktorí však v záujme objektivity v čase hodnotenia nevedeli, do ktorej skupiny bábätko patrí. 

nedávajte deťom nálepky

Je to len obdobie 

K najprekvapujúcejším zisteniam patrilo zistenie jedného aspektu výskumu a to, že hodnotenia matiek neodrážali to, ako sa deti skutočne správali. Bábätká, ktoré v prvých mesiacoch veľa plakali, vnímali ich mamy aj o rok neskôr ako náročné, hoci podľa objektívnych meraní sa nepotvrdilo, že negatívne správanie bola stabilná charakteristika vo veku šesť a pätnásť mesiacov.

Negatívne správanie (neutíšiteľný plač a časté mrnkanie) vo veku šesť týždňov nesúviselo s negatívnym správaním v pätnástich mesiacoch, súviselo s inými premennými.

Mamy však mali stereotypnú predstavu o svojich deťoch, vytvorenú na základe problémových prvých týždňov až mesiacov, a aj neskôr vnímali deti ako problémové.

Ťažký začiatok nastavil rodičovské vnímanie tak, aby prikladali negatívnym prejavom dieťatka väčšiu váhu ako tým pozitívnym: „nálepka“ prestala slúžiť len ako osožný popis reality, ale začala zafarbovať jej interpretáciu.

Je to len jeho momentálne správanie, nie povahová črta

Iste, naše deti robia veci, ktoré nie sú ideálne, sú nám nepríjemné alebo nás vytáčajú. Možno sme si predstavovali, že budú iné a teraz sme sklamaní. Aby sme sa nedostali do pasce negatívnych nálepiek, pomôže uvedomiť si, že to, ako sa správajú teraz, je len súčasťou procesu spoznávania sveta. Objavujú pravidlá a mantinely a učia sa v rámci nich chodiť.

Samozrejme, že sú určité osobnostné rozdiely, ktoré je nevyhnutné akceptovať, ale tu hovoríme o nevhodnom sociálnom a spoločenskom správaní, ktorému sa ešte len učia. Toto nevhodné správanie nemusíme brať ako definitívu. Môžeme o ňom rozmýšľať ako o niečom, čo je tu zatiaľ, a dať im šancu rásť a meniť sa. 

  • Namiesto „Ty si strašne lakomý!“ môžeme povedať „Naučíš sa podeliť o hračky.“
  • Namiesto „Ona je také plačlivé dieťa“ môžeme skúsiť „Nemá dobré obdobie, ale príde na to, čo ju teší“.
  • Vymeňme „Ty sa zase budeš hanbiť!“ za „Prídeš za deťmi, keď na to budeš pripravený.“ 

Takéto vnímanie mení nielen náš postoj k dieťaťu, ale v konečnom dôsledku aj jeho situáciu. Dáva mu šancu začať vnímať seba samého ako niekoho, kto má síce teraz ťažkosti, ale pred sebou reálnu šancu zmeniť svoju situáciu.

Zdroj: St. James-Roberts, I., Conroy, S., Wilsher, K., Stability and outcome of persistent infant crying. Infant Behavior & Development. 1998; 21 : 411 – 435.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: