Učiteľka Ľubica Noščáková: Pribúda detí, ktoré na seba tlačia, lebo majú pocit, že nie sú dosť dobré
Učiteľka, ktorá učí srdcom a s nadšením. Má viac ako 30 rokov praxe a stále ju neopúšťa vášeň pre učenie. Miluje deti, ľudskosť, človečinu. Zakladateľka projektu Vianočná pošta. Predstavujeme inšpiratívnu ženu, mamu dvoch detí, Ľubicu Noščákovú. Aktuálne učí na základnej škole v Narnii a mentoruje učiteľov v Bratislave.
Ľubka, máte to šťastie, že vaša profesia je vašou vášňou, a z vás to priam srší. Ako dokážete už 30 rokov horieť a nevyhorieť ako učiteľka?
Odpoveď sa skrýva už v otázke. Učenie je pre mňa vášňou. Objavovať svet spolu s deťmi je veľké kreatívne dobrodružstvo a ja som sa zrejme už narodila ako dobrodruh. Navyše mám to šťastie, že každý deň deti v spoločných reflexiách ocenia niečo, čo sme spolu vytvorili, zažili, objavili. Deň čo deň tak dostávam do daru zážitok zmysluplnosti toho, čím žijeme – bez ohľadu na to, či je to skvelé a radostné, alebo to bola výzva. To, že vidíme pokroky a tešíme sa z nich, tvorí tú „živú iskru“ učenia sa, vďaka ktorej horíme a nevyhoríme. Málokto má to šťastie každý jeden deň vidieť zmysel toho, čo robí, a pritom to je vlastne najsilnejšia možná prevencia pred vyhorením – zmysluplnosť a radosť z toho, čo robím. Keby sme išli len po šťastí, radosti a úspechu ako po cieli, tak by som pravdepodobne vyhorela veľmi rýchlo. Spálil by ma/nás prvý neúspech.
Nidal Saleh: Môj syn bol, je a vždy pre mňa bude výnimočný
Učíte na základnej škole. Ako vnímate dnešné deti? Čo podľa vás potrebujú?
Túto otázku dostávam už 30 rokov. Áno, generácie sa menia, každá má svoje špecifiká, rôzne podmienky, prostredia a príbehy, s ktorými žijú. Je to aj najťažšia zásadná otázka, s ktorou vstupujem každé ráno do školy. Pýtam sa nielen, čo potrebujú práve teraz, ale aj čo budú potrebovať o 20 rokov v každodennom živote. Keďže sa máme spolu učiť pre život tak, aby mohli zažiť úspech a mať naplnený život, mali by sme vedieť, čo je to „to“, čo budú potrebovať... Lenže my nevieme, hoci by sme radi. Učíme viac než len učivo a robíme to takmer „naslepo“ – s vierou, nádejou a skúsenosťami.
K vám sa však vracajú aj bývalí žiaci...
Mám to šťastie, že sa mi vracajú dnes už dávno dospelé „deti“ a vravia nám o tom, čo v ich živote z toho, čo sme spolu robili, potrebujú, používajú a čo ich dokonca podržalo, čo im pomohlo. Spomínajú na to, čo sme sa učili, ale oveľa viac na to, ako sme to robili. Hovoria o ľudskosti, vnímavosti, sebapoznaní, zvedavosti, chuti učiť sa. Tiež všetko to, čo ich naučilo dávať si ciele a tešiť sa z hľadania cesty k nim, vynakladať námahu a vedieť to robiť s radosťou. Rovnakú dôležitosť prikladajú tomu, že sme sa bavili o zmysle toho, čo robíme. Oceňujú aj zmysel pre humor, ktorý sme si pestovali, radosť, spolupatričnosť... To všetko sa ukazuje ako skvelá súčasť toho, čo potrebujú teraz.
Hovorí sa, že to, čo dieťa dostane z rodiny do troch rokov veku, je kľúčové pre jeho ďalší zdravý psychický vývoj. Vnímate aj vy na základe praxe a skúseností toto zrkadlenie?
Áno. Nielen výskumy, ale aj prax ukazujú, že to, čo dieťa zažije v prvých troch rokoch, je kľúčové pre jeho vývoj. Spoje, ktoré sa mu v tomto veku v mozgu tvoria, vytvárajú bohatú sieť, ktorá mu neskôr umožňuje nielen rýchlejšie a ľahšie sa učiť, ale aj zvládať rôzne situácie. Je rozdiel, či vstupuje do školy dieťa s „bohatou sieťou spojení“ v mozgu, alebo s takou, ktorá je deficitná. To, ako v škole potom napreduje, je asi taký rozdiel, ako keď idete autom po diaľnici alebo po rozbitej vedľajšej ceste.
Vedia rodičia, že za vzdelávanie svojich detí sú zodpovední oni, a nie škola či učiteľ?
Pre rodičov je prekvapením, keď im to poviem. Snažíme sa, aby túto zodpovednosť postupne prevzali deti, no do istého veku je za ne zodpovedný rodič. Preto potrebujem, aby sme spolu pracovali na tom, aby deti túto zodpovednosť dostali, vedeli ju prevziať a pracovať s ňou. Rodičom doslova hovorím, že máme spolu dieťa. Čo môžeme mať viac? A verím, že nám záleží na tom, aby z neho mohol vyrásť múdry, vnímavý a úspešný mladý človek, ktorý bude vedieť žiť šťastný a naplnený život.
Učíte metódami, ktoré nie sú úplne bežné. Napríklad v treťom ročníku ste učili slovenčinu tak, že deti napísali a vydali svoju vlastnú knihu. Kniha je dokonca súčasťou prezidentskej knižnice. Ako sa vám to podarilo?
Áno, „zázrak s knihou“ sme urobili opakovane. Raz s prvákmi, dvakrát s tretiakmi. A obe tretiacke knihy deti vlastnoručne odniesli do Prezidentského paláca, kam dostali pozvanie. Pozvanie nebolo kvôli knihe, ale pre iné aktivity, ktorým sa venujú. No kniha je dobrou ukážkou toho, čo sa dá dosiahnuť, keď si s rodičmi uvedomíme, že „máme spolu dieťa“ a snažíme sa. Deti prišli s myšlienkou, že chcú napísať knihu, vydať ju a zarobiť na nej. Prvé dve veci som si vedela predstaviť, ale tá tretia... Predstava, že odo mňa ako učiteľky očakávajú, že ich naučím, ako zarábať, bola pre mňa fakt nečakaná. No spojili sme sa s rodičmi, ktorí pomohli. A nielenže deti knihu napísali a vydali – oni urobili aj reklamné kampane, ilustrovali ju, na informatike ju prepisovali, učilisa s odborníkmi o podnikavosti, marketingu, psychológii, stanovovali si ciele, plánovali, učili sa pracovať v tímoch a tvoriť ich...
Vy asi nemusíte riešiť, že by vaše deti nerady chodili do školy, však? :)
Každý má občas horší deň. No vnímam, že pribúdajú deti, ktoré samy na seba tlačia a necítia sa dobre, lebo majú pocit, že nie sú dosť... Dosť úspešné, dosť rýchle, dosť ohybné, štíhle, tvorivé. A toto je pre mňa veľmi náročné. Obzvlášť, keď samy povedia, že im vlastne ani nevieme pomôcť, že sú si samy na vine, že nie sú dosť. Stalo sa mi, že moje deti v rámci jednej nominácie napísali, že hoci majú 11 rokov, ešte stále sa do školy tešia a vedia, že to nie je bežné. Tešia sa práve vďaka tomu, že niečo zaujímavé zažijú, objavia a učia sa spolu o svete, o sebe a o vzťahoch.
Mnohé dnešné deti nerady čítajú, resp. ak už majú mobil, uprednostnia ten. Čo by ste poradili ako učiteľka, matka a mentorka, ako správne motivovať deti k čítaniu?
Najskôr sme so svojimi deťmi veľa čítali. Nielen večer pred spaním, ale aj počas dňa. Aj naši starí rodičia mojim dcéram čítavali a moja mama bola ozajstná storytellerka. Ak chceme, aby deti čítali, musíme im čítať a neskôr aj čítať spolu s nimi. A potom im dopriať aj možnosť čítať samostatne, sprevádzať ich, kým to potrebujú, rozprávať sa o príbehoch, knihách, zdieľať nadšenie. Paradoxom je, že u nás doma sú dve dyslektičky. Nie ľahké, ale s naozajstnými problémami a prekážkami v čítaní. Takže aj napriek všetkým návodom máme doma niekoho, kto nerád číta, respektíve koho to stojí toľko síl a vyvoláva toľko sĺz, že im čítame doteraz, keď je to potrebné a keď nie je k dispozícii audiokniha. A to neplače zo zúfalstva, ale fyziologicky jej pri čítaní začnú tiecť slzy a text sa jej rozostrí.
V praxi sa stretávam s tým, že mnohí rodičia dovolia dieťaťu napríklad hru na mobile alebo počítači až po tom, čo prečíta 10 strán alebo číta určitý čas. Akoby čítanie bolo to horšie a mobil odmena. Pritom už samotný čas s knihou by mal byť odmenou. Ako sa vyhnúť tomuto dnes už čoraz častejšiemu fenoménu?
Áno, v okamihu, keď je mobil odmenou za niečo, čo vyžaduje úsilie (čítanie, úlohy, denné rodinné povinnosti), vzniká krátke spojenie – s vidinou času na mobile prekonávame niečo nepríjemné. To v podstate znemožňuje dieťaťu zažiť pocit dobre vykonanej práce, úspechu, ponorenia sa do príbehu, spoluzodpovednosti za priestor, kde spolu žijeme (upratovanie). Inými slovami, oberáme ho o vnútornú motiváciu robiť veci, ktoré sa takto stanú len prostriedkom k odmene. Je to presne ako v škole – deti robia mnohé veci, lebo ich baví objavovanie. No keď po prvý raz dostanú za niečo jednotku či pochvalu, neskôr už pred danou činnosťou chcú vedieť, či dostanú známku alebo uznanie. A ak nie, to, čo by robili s radosťou, už robiť nechcú.
Aké vlastnosti považujete za kľúčové pre úspešného učiteľa?
Vnímavosť, radosť z učenia sa spolu s deťmi a z ich napredovania, spojené so schopnosťou reflektovať ich potreby. Schopnosť aktívne počúvať, vidieť a oceniť všetko dobré, čo deti robia – aj uprostred zmätku, ktorý je prirodzenou súčasťou školského života. Kreativita, nadšenie pre tvorbu bezpečného prostredia, ale aj dôslednosť, schopnosť vytvárať pevné oporné hranice, vedieť poskytovať podporu a sprevádzať učením tak, aby zaň boli zodpovedné deti. Každý za to svoje aj za to spoločné zároveň. Dobrý učiteľ sa však musí vedieť postarať sám o seba – vedieť oddychovať, dopriať si čas, inšpirovať sa, mať nadhľad a zmysel pre humor. Učiteľ neučí učivo, učí deti. A učí ich tým, kým je. Preto je veľmi dôležité, aby bol človekom, od ktorého sa oplatí učiť. Kedysi mi niekto povedal, že kto je dokonalý, patrí do múzea. A to je zrejme skvelá definícia učiteľa – ten, kto sa učí, napreduje a vie, že v okamihu, keď začne mať pocit, že je dokonalý, pôjde radšej do múzea ako do triedy.
Máte nejaké príbehy alebo situácie zo svojej praxe, ktoré vás obzvlášť dojali alebo inšpirovali?
Práve píšem vysvedčenia. A jeden z príbehov z mojej prváckej triedy som použila na vysvedčenie pre rodičov, pretože aj oni si zaslúžia dostať kúsok toho, čo spolu žijeme. Tu je v znení, ako sa stal a ako som im ho poslala. Patrí aj všetkým čitateľom a čitateľkám. V ten deň sme v triede písali bielou voskovkou neviditeľné N na biely papier. Bolo to čarovné – iba sa trochu lesklo, bolo zachytiteľné, no vidieť ho bolo umenie. A tak sme vzali dúhovky – vodovky – a šteklili ho štetcom, až sa na nás smialo z papiera. Všetci sa bavili, no jedno dieťa si povzdychlo :„To je také ťažké! Ako sa môžete tešiť? Veď musíte vedieť vidieť neviditeľnú stopu, ktorú po sebe zanechávate, aby ste to mohli dokázať! A keď to nedokážete, žiadne farby to nezachránia – zjavia sa iba také blbosti! Ako mám vidieť tú stopu, čo zanechávam, keď je neviditeľná?!“ Mlčala som. Myslela som si, že je fajn, ako rozmýšľajú, a že im k tomu nič nepoviem. No spoza mňa sa ozvalo: „Ale veď svet je plný neviditeľných vecí. A keď sa ich pomaly naučíme vidieť, zrazu je plný lásky, farebný a krásny.“ Dieťa s bielou voskovkou a „pokazeným výkresom“ sa k nej zvrtlo a spýtavo sa na ňu pozrelo. „Napríklad u nás doma. Prídeš a vždy je tam tak krásne, upratané, láskavo a hrejivo. To sú tie vzácne neviditeľné veci, ktoré pre nás robí mama. Stopy, ktoré necháva po celom byte a ktoré nevidíme – kedy a ako ich robí. Sú presne ako tieto biele na bielom… Ja som sa ich naučila vidieť a zrazu je doma tak farebne, láskavo a krásne… Oveľa viac, ako keď som ich ešte nevidela.“
Kto všetko tvorí v našom/vašom svete to „neviditeľno“?
Sú to ľudia, vďaka ktorým sa vieme cítiť dobre, lebo robia to skvelé neviditeľno. A ja im chcem veľmi poďakovať. Sú to situácie, keď deti vstupujú do triedy a vy ako rodičia odchádzate, no v skutočnosti ostávate s nami. Neviditeľní členovia tried, rovnako ako sme my neviditeľní členovia vašich domácností. Milí rodičia, ďakujem vám za všetky tie „neviditeľné veci“, ktoré si deti so sebou a v sebe nesú z rodín a ktoré sa nám cez deň zjavujú. Pomáhajú nám, aby sme sa spolu mohli nielen krásne učiť, ale aj krásne priateliť, tešiť a žiť... Neviem ich všetky vidieť ani pomenovať – zatiaľ – no postupne, ako sa nám v triede cez deti zjavujú, som stále vďačnejšia, že sme takto prepojení.
Nevidiaca mama Timea Hóková: Nie je hanba poprosiť o pomoc
Tento rok máte za sebou úspešný ôsmy ročník Vianočnej pošty. Je to vlastne zrealizovaný nápad vašej dcéry, ktorá chcela potešiť starkých v domovoch dôchodcov. Koľko ľudí je aktuálne zapojených do projektu?
Môžem dodať presnú metriku, no za tie roky už odišlo takmer štvrť milióna pozdravov. A to je teda niečo!
Ľubka, odkiaľ beriete energiu na všetky vaše aktivity? Lebo všetko, čo robíte, vyžaduje veľa síl a trpezlivosti...
Podpora rodiny a vnútorné zdroje. Interakcie s priateľmi a kolegami. Až teraz, po 30 rokoch v školstve, začínam pociťovať, že niektoré moje zdroje sú už obmedzené. Moja kognitívna kapacita, kreativita, ale aj výdrž, ktorú mám „v akcii“ s deťmi. Energiou ma nabíja rodina, manžel, prechádzky po lese, rozhovory, ale aj čas v tichu, s knihou. A hlavne to, že mám v živote parťáka, ktorý chytá moje prihrávky a hrá so mnou. V triede je to každodenné, no ako dospelá potrebujem aj čas na regeneráciu. Objavujem ho – a teší ma to.
V jednom rozhovore ste povedali krásnu myšlienku: „Kto chce šíriť dobro, môže začať od seba.“ Čo vám dáva silu robiť dobro a nenechať sa znechutiť negatívnymi správami alebo pasivitou či agresiou, ktorú vidíme v spoločnosti, prípadne aj v rodinách okolo seba?
Nie je to tak, že by ma neznechucovali. Ale viem, že z toho, ako sa s nimi vyrovnávam, sa priamo učia všetky deti, ktoré sú so mnou v kontakte. To, ako reagujem – a to je to, čo môžem ovplyvniť – priamo formuje ich vlastné reakcie. A tak o tom hovoríme, učíme sa s tým pracovať a žiť. Niekedy dokonca aktívne idem „proti“ negatívnym správam tým, že zdieľam všetko dobré, čo vidím. Tento rok máme s deťmi ročnú tému Cesta hrdinu. Učíme sa byť hrdinami svojho príbehu. Uvažujeme, či to, čo robíme, je naozaj to, čo robiť chceme, a či tak dosiahneme to, ako sa chceme cítiť. Bavíme sa o tom, kto podľa nich hrdinom je, skúšame ich vidieť v bežnom živote a jedným z ich sa stať.
Ako konkrétne?
Každý z nás naplánuje svoj malý hrdinský čin a skúsi ho urobiť. Delíme sa o celý ten proces – výsledky, poučenia, chyby, výzvy aj úspechy. Nerobím dobro preto, že sa niekto pozerá. Keď sa učíme o výchove charakteru, v prvom rade sa učíme vidieť to dobré. A potom konať. A nakoniec sa to stane našou súčasťou. Robí nám radosť robiť dobro. A ja to tak mám. Robí mi to radosť. A keď vidím, s akým údivom a následným nadšením to zažívajú deti, je to odmena, ktorá sa nedá nahradiť. Teší ich robiť dobro. Teší nás robiť dobro. To je najsilnejšia zbraň v tomto svete.
Ľubka, akú radu by ste odkázali čitateľkám a čitateľom MAMA a JA? Ako vychovať deti, ktoré budú na radosť nielen im, ale aj celému svetu?
Napadá mi konštatovanie rodičovského páru, ktorý som stretla na tábore pre rodičov s deťmi s mentálnym znevýhodnením. Ich dcéra mala už viac ako 40 rokov. Celý život robili všetko preto, aby napredovala a bola šťastná – ale nebola. Až keď pochopili, že ak chcú byť ešte pár rokov na svete pre ňu, musia sa začať starať aj o seba, stal sa zázrak. Po 40 rokoch zrazu mali šťastné dieťa. Deti sa neučia len to, čo ich učíme. Učia sa najmä z toho, ako to robíme a čím žijeme. Neexistuje kľúč ku šťastiu. Ale dobrá správa je, že nie je zamknuté.
Nicol Dunčko: Čo nepoužijete rok, pravdepodobne už nepotrebujete
Fotogaléria