8 vecí, ktoré svojim deťom NIKDY nehovorte!
Aj keď vieme, že nám naši drobci občas dajú poriadne zabrať a zachovať si pri nich chladnú hlavu je niekedy nad ľudské sily, skúste týchto osem viet vymazať zo svojej slovnej zásoby a možno budete sami prekvapení, čo všetko sa zmení k lepšiemu.
„Daj mi teraz pokoj“
Na svete neexistuje bytosť, ktorá by občas nepotrebovala byť chvíľu sama. Najmä pre mamičky je chvíľa pre seba naozajstným vykúpením, však len si spomeňte na chvíle, keď ste boli paňou svojho času a time management bol výlučne vo vašich rukách.
Mať potrebu byť chvíľu sama a venovať sa iba sebe nie je žiadny hriech, problém však nastáva, keď deti odbijete vetou: „Teraz ma neotravuj“ alebo „Nemám na teba čas“.
Ako hovorí Suzette Haden Elgin, Ph.D., zakladateľka Ozark Centra pre štúdiá jazyka v Huntsville, Arkansase: „Ak sa im takýchto odpovedí bude dostávať častejšie, povedia si, že vlastne vôbec nemá zmysel sa vás niečo pýtať, a tak sa môže stať, že prestanú úplne komunikovať.“
Dôležité: AKO hovoriť s deťmi o hodnotách, aby vás aj počúvali?
Deti by sme už od útleho detstva mali naučiť, že mama alebo ocko občas potrebujú vypnúť, aj keď iba na polhodinku. Môžete si s nimi dohodnúť pravidlá. Napríklad, ak si 30 minút vydržia kresliť a nebudú vás pritom potrebovať, môžete ísť neskôr spolu na zmrzlinu alebo sa zahrať na ihrisku. Buďme však realisti a neskúšajme to dlhšie ako na polhodinu, potom to už pre deti môže byť otrava.
„Ty si taký...“
Nálepkovanie a označovanie detí rôznymi prívlastkami im na sebavedomí určite nepridá.
Poznámky typu „Katka, ty si sa tak zmenila.“ alebo „Prečo si taký nemotorný?“ sa nám neskôr môžu vypomstiť. Tu jednoznačne platí, som takým, akým chceš, aby som bol.
Deti sa dokážu veľmi rýchlo stotožniť s tým, ako ich v danej chvíli označíte. Už pri nevinných označeniach, ako plachý alebo hanblivý, budujeme v detskej dušičke presvedčenie, že takí naozaj sú. Nehovoriac o tvrdších označeniach, ako lenivý alebo hlúpy.
Konkrétnu situáciu skúste riešiť bez akýchkoľvek prívlastkov a označení, zamerajte sa na to, čo sa vám nepáči a čo by ste chceli, aby bolo inak, prípadne mu ponúknite pomoc.
„Už neplač“
„Neroň slzy, nesprávaj sa ako malý“ alebo „Nemáš dôvod sa báť“. U detí je však úplne prirodzené, že negatívne pocity vyjadrujú plačom, pretože to inak nevedia, najmä tie menšie. Na druhej strane je však celkom prirodzené, že rodičia neradi vidia svoje deti plakať a snažia sa ich uchrániť tým, že nie je dôvod na smútok.
Slovné spojenie, „nebuď smutný“ nezabezpečí, že dieťa sa bude cítiť lepšie, skôr v ňom vyvoláme pocit viny, že jeho emócie sú nesprávne a smútok je niečo zlé.
Radšej ho skúste objať a povedať mu, že to bude dobré a všetko zlé raz pominie, aj smútok.
„Prečo nemôžeš byť ako tvoja sestra?“
Zdá sa vám správne dávať za príklad súrodenca? „Pozri sa, ako si tvoja sestrička zaviazala šnúrky“ alebo „ Prečo to nemôžeš urobiť ako tvoj braček?“ Na porovnávanie si však dajte veľký pozor, mohlo by sa vám to vypomstiť.
Každé dieťa je individuálne a nikdy nebude také, ako jeho súrodenec. Je celkom v poriadku keď deti porovnávate, dajte si však pozor, aby to nepočuli. Mohli by si myslieť, že nie sú pre vás dosť dobré a dokonca ste z nich sklamaní.
To vedie k znižovaniu sebavedomia a naštrbeniu sebadôvery. Dieťa je osobnosť a v žiadnom prípade neznamená, že ak mu niečo nejde tak dobre ako jeho súrodencovi, treba mu to dookola pripomínať a upozorňovať ho na to. Práve naopak, mali by sme ho podporovať vo veciach, ktoré mu idú a pochváliť za každú snahu, nech už dopadne akokoľvek.
Prečo sme na staršie deti prísnejší?
„Ešte raz a potom uvidíš.“
Výhražky sú niekedy poslednou kvapkou našej trpezlivosti a aj keby sme chceli, niekedy sa im nedokážeme vyhnúť. „Ešte raz a uvidíš ten výprask.“ Ako vieme, hrozba bitky je neefektívnym spôsobom a dieťa iba prinúti pod nátlakom strachu urobiť niečo, čo od neho očakávame.
„Len počkaj, keď príde ocko domov.“
Ďalší spôsob vyhrážania, ktorý v žiadnom prípade nevedie k disciplíne a k zmene správania. Nemá okamžitý účinok a je dosť pravdepodobné, že pokiaľ situáciu nebudeme riešiť okamžite, ale necháme ju na partnera, dieťa dovtedy zabudne, čo bolo nesprávne a karhanie sa minie účinku. Ak riešenie problémov nechávate na svojho partnera, podkopávate si tým svoju autoritu a v neposlednom rade staviate svojho partnera do role „toho zléhoʺ.
„Pohni si“
Kto v tomto uponáhľanom svete nepoužil tieto slová? Poznáte to, ranné rituály, zuby, obliekanie, raňajky atď... Vy už pomaly za volantom a dieťa s rohlíkom v ruke hľadá svoje obľúbené ponožky. Ak mu však budete stáť za chrbtom, klepkajúc na hodiny a zvyšovať hlas, pravdepodobne nič neuponáhľate a dieťa iba znervóznite a prebudíte v ňom výčitky, že je zase niečo nesprávne kvôli nemu.
„Ty si ale dobrý chlapec!“
Poviete si, pochvala, čo už na tom len môže byť zlé? Pochvala je predsa jeden z najúčinnejších nástrojov, ktoré deti ocenia. Pozor však na otrepané frázy. Ak dieťaťu za každý zjedený obed alebo každú kresbu poviete „skvelá práca“, pochvala tak stratí svoj účinok.
Deti by mali vedieť, že veľkú pochvalu si zaslúžia za skutočné úsilie.
Aby bola pochvala skutočne pochvalou:
- Pri činnostiach, ktoré ich stáli naozaj úsilie by sme mali dať na pochvalu dôraz.
- Nechváľte ich za veci, ktoré sú samozrejmosťou, napríklad zjedenie obedu alebo upratanie si hračiek.
- Pri pochvale buďte konkrétny, namiesto „pekne si to nakreslil“ skúste opísať, ako veľmi sa vám pačia farby, ktoré použil.
- Chváľte jeho správanie, nie jeho osobu.
Tak čo, našli ste sa v niektorých vetách? Samozrejme, v žiadnom prípade netvrdíme, že ak áno, ste zlým rodičom. Svoje deti poznáte najlepšie a určite vy sami viete, čo na nich platí. Tieto rady vám však môžu byť nápomocné v prípade, že už aj vaša rodičovská intuícia vypovedala.
