Dvojkoľajná výchova: Rodičia by si nemali vzájomne podkopávať autoritu, upozorňuje psychologička
Zmätok. Týmto slovom by sme mohli stručne popísať, čo sa odohráva v duši a hlave dieťaťa, keď jeden rodič kričí hota a druhý hijo. Deti sú mimoriadne citlivé na odchýlky v správaní rodičov a majú výborné „radary“ na to, čo sa v rodine deje. Ak rodičia nie sú v základných veciach jednotní, dokážu to ratolesti veľmi šikovne využiť vo svoj prospech.
Odborník Mama a ja: Detská psychologička, autorka odborných publikácií a kníh Mária Tóthová Šimčáková. Práci s deťmi sa venuje už viac ako 30 rokov.
Čo znamená dvojkoľajná výchova?
Je bežné, že vo výchove detí sa vyskytnú „nárazové body“, na ktorých sa s partnerom či partnerkou nemusíte zhodnúť hneď na prvý pokus. Každý z vás totiž pochádza z iného rodinného prostredia a má vlastné názory či skúsenosti. Podľa detskej psychologičky Márie Tóthovej Šimčákovej, je však dôležité, aby sa dieťa nestalo stredobodom konfliktu. Na margo dvojkoľajnej výchovy odborníčka upozorňuje: „Asi sa nepodarí, aby boli rodičia vo všetkom za jedno na sto percent. Avšak veľmi záleží na tom, aby nevznikala dvojkoľajnosť v zmysle jeden dovolí to, čo druhý odmieta. Dieťa rýchlo pochopí, že môže prechádzať od jedného rodiča k druhému a u každého získať inú odpoveď.“ Dvojkoľajnosť teda neznamená len to, že vy poviete „A“ a druhý rodič povie „B“, ale predovšetkým to, že tieto protichodné názory a rozhodnutia sa stávajú pre dieťa mätúcimi. Otec a mama sú dve samostatné bytosti, ktoré si prirodzene nesú vlastnú „výchovnú históriu“ z pôvodných rodín. Keď však spolu majú deti, musia si súčasne nájsť aj novú, spoločnú cestu vo výchove. Ako uviedla psychologička: „Ja sa rodičov vždy pýtam, aká je ich výchovná vízia, čo by chceli, aby ich deti dokázali, vedeli, v čom by mali byť úspešné, aké vlastnosti by mali mať. V tomto vnímam výchovu ako jednu cestu jedným smerom a ako jednoznačnú zhodu, ktorá tam musí nastať.“
Partnerské nezhody a ich vplyv na dieťa: Mama, otec, nehádajte sa
Osobnosť dieťaťa a výchovné pravidlá
Podľa M. Tóthovej Šimčákovej do hry vstupuje aj individuálna osobnosť dieťaťa. Ak v rodine vychovávate viacero detí, môže sa stať, že pri dynamickejšom, akčnejšom dieťati bude treba prísnejšie pravidlá, aby si neublížilo alebo aby neubližovalo iným. Naopak, pri bojazlivom či úzkostnom dieťati sa možno rozhodnete pre jemnejší prístup a budete ho viac podporovať v tom, aby niečo vyskúšalo. „Základné zásady v zmysle spravodlivosti, riešenia konfliktov či rozdeľovania vecí musia byť, samozrejme, rovnaké pre všetky deti. No nie je možné vždy dodržať na sto percent ten istý prístup ku každému dieťaťu,“ zdôrazňuje psychologička. Deti, najmä súrodenci, však zvyknú porovnávať, kto čo dostal a komu sa čo dovolilo, a môžu byť veľmi citlivé na rôzne nastavené hranice. Dôležité je preto jednotné výchovné nastavenie v základných otázkach:
- Čo je pre všetky deti v rodine samozrejmosť (napr. slušné správanie, dodržiavanie nočného režimu)?
- Ktoré veci sa tolerujú, a ktoré sú už cez hranicu?
- Ako riešite konflikty či dávate tresty, ktoré sa pri rôznych deťoch môžu líšiť?
Keď jeden rodič „kompenzuje“
Veľký problém nastáva, ak rodina prechádza rozchodom. Podľa psychologičky sa rodičia neraz uchýlia k tzv. kompenzácii – jeden sa snaží deťom „vynahradiť“ rozpad rodiny a prestáva ich vychovávať. „Veď s nimi mám iba víkend, nechcem ich ničím zaťažovať,“ – počúvame často od rodičov, ktorí majú menšinový podiel na výchove. Dieťa potom príde v nedeľu večer po víkende u druhého rodiča domov a nechápe, prečo musí ísť zavčasu spať, dokončiť úlohy či pomôcť s domácimi prácami, keď u otca/mamy sa od neho nič nevyžadovalo. Ako ďalej poznamenáva Mária Tóthová Šimčáková: „Je to ťažké pre rodiča, ktorý deti vychováva väčšinu času, pretože zrazu je on alebo ona tá prísna osoba. Dieťa si takýto nesúlad rýchlo všimne a začne preferovať benevolentnejšieho rodiča. Nie je to fér ani voči deťom, ani voči rodičovi, ktorý nesie hlavnú zodpovednosť.“
To isté sa môže udiať aj v rodinách, kde napríklad jeden z rodičov pracuje ďaleko a domov prichádza zriedka. Ak potom deťom dovolí všetko, stáva sa z neho tzv. „zážitkový rodič“, ktorého úloha je skôr o zábave než o výchove. „Hoci rodič v rodine nie je denne a nesie iba menšiu časť výchovných povinností, aspoň by nemal podkopávať autoritu toho druhého. V praxi nie je jednoduché rovnomerne (50:50) rozdeliť výchovu medzi matku a otca. Mama často nesie väčšiu časť zodpovednosti (až 70 %), kým otec sa môže viac zameriavať na príjemné chvíle či zážitky. Dôležité však je, aby v žiadnom prípade nepodkopával autoritu mamy, a to najmä pred dieťaťom. Aj keď nie je hlavným „nastavovateľom“ pravidiel, mal by vyjadriť podporu matkinej výchove alebo sa aspoň odvolať na jej rozhodnutie („Opýtajme sa mamy...“). Vďaka tomu dieťa vidí, že rodičia spolupracujú a vníma ich jednotne. Je v poriadku, ak otec nemá toľko času alebo je benevolentnejší, no v každom prípade by mal rešpektovať a posilňovať výchovné zásahy matky,“ zdôrazňuje psychologička.
Ruka, ktorá (ne)trestá: Nech je náš dotyk dotykom povzbudenia a nie strachu
Tri dôsledky dvojkoľajnej výchovy
1. Dieťa nebude dobre vychované.
Keď dieťa zistí, že sa rodičia medzi sebou nezhodnú, využíva to vo svoj prospech. Postupne sa naučí obchádzať prísnejšieho rodiča, vytvára si „koalíciu“ s tým benevolentnejším a neosvojí si dôležité pravidlá či hranice.
2. Rozpad partnerstva.
Nejednotnosť vo výchove je podľa odborníkov častou príčinou rozchodov. Jeden z rodičov je nespokojný s prílišnou autoritou či naopak extrémnou benevolenciou toho druhého. Pribúdajú konflikty, ktorým sa dá niekedy predísť, ak by sa partneri vopred dohodli na základných výchovných princípoch.
3. Narušená osobnosť dieťaťa.
Dieťa, ktoré nerozumie pravidlám (raz niečo smie, inokedy nie), sa cíti neisté. Rodina by mala dávať pocit bezpečia a istoty, no pri dvojkoľajnej výchove sa deti môžu strácať v tom, čo vlastne platí. Buď sa uzavrú do seba, alebo, naopak, budú konflikty a nekonzistentnosť využívať tak, ako sa im práve hodí.
Ste v tom spoločne, rodičia
Podľa viacerých výskumov z oblasti vývinovej psychológie je pre zdravý emocionálny a sociálny vývoj dieťaťa kľúčové, aby rodičia spolupracovali. Z pohľadu M. Tóthovej Šimčákovej by sa preto mali na začiatku dohodnúť na týchto základných veciach:
- Aké tresty a formy disciplinovania tolerujeme – napríklad sa zhodneme, že nebudeme používať fyzické tresty.
- Akú váhu pripisujeme školskej úspešnosti, mimoškolským aktivitám, voľnému času a relaxu.
- Kto má aké kompetencie – napríklad mama má pod palcom učenie a úlohy, otec športové aktivity a voľný čas.
Takáto deľba kompetencií predchádza nedorozumeniam. Každý z rodičov má vo výchove svoj priestor, no zároveň platia spoločné základné pravidlá.
Výchova je dlhodobý projekt
Prirodzene, ideálna rodinná harmónia neexistuje a vždy sa nájdu momenty, v ktorých sa s partnerom či partnerkou nezhodnete. Ako uviedla psychologička, dôležité je, že do výchovy vstupuje osobnosť dieťaťa, ktorá sa mení a vyvíja. Rodičia by preto mali svoje výchovné metódy neustále prehodnocovať a prispôsobovať im situácie: „Ak má dieťa napríklad 25 poznámok za nevhodné správanie v škole a ignoruje autoritu dospelých, je dôležité pozrieť sa pravde do očí. Možno doterajší systém nefunguje a treba upraviť hranice či spôsoby komunikácie, aby sme dieťa viedli k zodpovednosti. Výchova je živý proces a rodičia ju musia sledovať, vyhodnocovať a meniť podľa potrieb dieťaťa.“
Odborníčka detskej psychológie radí, aby sme si ako rodičia sami pred sebou zodpovedali otázky:
- Čo chcem, aby moje dieťa dokázalo, keď bude staršie?
- Aké hodnoty chcem, aby si prinieslo do života?
- Akým spôsobom mu tieto hodnoty môžem vštepovať?
Len vďaka jasnej vízii sa totiž vyhneme neustálemu doťahovaniu, kto má „pravdu“ a kto nie. A ak sa aj stane, že jeden rodič je prísnejší a druhý miernejší, obaja by mali vedieť, prečo to tak robia a ako to prospeje vývoju dieťaťa.
Rodina je tím, nie bojisko
Dvojkoľajná výchova spôsobuje zmätok a neistotu v detskom svete. Podľa M. Tóthovej Šimčákovej je normálne, že rodičia nemajú vždy rovnaké názory, no mali by sa o odlišnostiach rozprávať a nastaviť aspoň základné spoločné pravidlá.
- Vyjasnite si spoločnú víziu – kam ako rodina smerujete, čo je vo výchove kľúčové.
- Nájdite kompromis – ak je niekto príliš benevolentný, druhý prísnejší, hľadajte „zlatú strednú cestu“.
- Rešpektujte osobnosť dieťaťa – to isté fungovať nemusí pri dynamickom synovi a citlivej, pokojnej dcére.
- Buďte jednotní – ujasnite si, že ani jeden rodič nebude podkopávať autoritu druhého.
Napokon, ako vraví samotná psychologička: „Rodičia by mali vedieť, že výchova nie je len o tom, čo sa deje tu a teraz. Je to proces, ktorý ovplyvňuje budúci charakter, hodnoty a postoje dieťaťa. Ak mu ukážeme, že nevieme spolu komunikovať a ťaháme každý za iný koniec, môže sa nám to vrátiť v podobe neúcty voči pravidlám a voči nám samotným.“ Rodina by mala byť tím, kde sa problémy riešia dohodou a vzájomným rešpektom.
Rady a tipy od odborníkov nájdete každý mesiac v časopise MAMA a ja. AKCIA na predplatné TU.
