Psychologička konštatuje: Hranice vo výchove nie sú prežitok
„Toto za našich čias nebývalo. Dnešné deti nemajú režim, hranice, rodičia žiadnu autoritu. Keď náš otec vytiahol zo skrine remeň, neopovážili sme sa ani pípnuť, nieto ešte diskutovať. Teraz vám deti skáču po hlavách, nemajú rešpekt! To je tá vaša benevolentná výchova,“ počúvajú rodičia z jednej strany.
Z druhej strany však mnohí cítia tlak dať dieťaťu dokonale šťastný a „instagramovo“ dokonalý život, byť kamarátom, neobmedzovať, dopriať svojej ratolesti voľnosť. Predkladajú mu všetky príležitosti a za každej situácie s ním vedú dialóg ako s úplne rovnocenným partnerom. Ako nájsť zlatú strednú cestu a vybalansovať rodičovský prístup a štýl výchovy, na ktorého konci nebude stáť rozmaznané dieťa bez rešpektu a hraníc alebo, naopak, zakríknuté, udupané a neschopné presadiť svoj názor?
Asertívne dieťa: Ako podporiť jeho sebavedomie a zdravé hranice?
Ako nechať deti bežať, ale nezablúdiť
Predstavte si, že vaše dieťa je dobrý bežec. Má všetky predpoklady. Správne topánky, ktoré tlmia nárazy, oblečenie dokonale odvádzajúce pot, kvalitnú športovú výživu, dostatok vody. Je po fyzickej aj psychickej stránke absolútne pripravené zvládnuť maratón za výborný čas. Zaznie výstrel, bežec vybehne. Lenže cesta nie je značená. Žiadne šípky, tabule, pásky či usporiadatelia ochotní ukázať cestu. Okolo stoja ľudia, ktorí fandia, povzbudzujú, ponúkajú vodu, ale smer neukážu. Nevie, kam bežať. Blúdi v okolitom lese. Je voľné, ale nevie, kam bežať. Zvolí cestu, ktorá sa javí schodnejšia, nevedie do kopca, ale je slepá a musí sa vracať. Možno sa po ceste časom začnú zjavovať značky, oplotenia, barikády, ktorým však nerozumie, nevie ich čítať a zavadzajú mu, pretože mu zrazu diktujú niečo, čo ho jeho tréner nenaučil, čo mu nevysvetlil.
Teraz si predstavte takéhoto bežca, ktorý možno ani nemá tak dokonalú športovú výstroj, ani odborný tréning, ale od začiatku cesty vidí značky, ktoré vie čítať, vie, kam nesmie odbočiť, a pozná dôsledky, ktoré vyplývajú z toho, ak výstražné a príkazové značky nerešpektuje. Mal trénera, ktorý ho od začiatku k tomu viedol, ktorý s ním niektoré značky spolu tvoril. Ktorý ho, ak zle odbočil, upozornil a naviedol späť na cestu. Ktorý z bežcov má väčšiu šancu dobehnúť do cieľa?
Hranice vo výchove nie sú prežitok
Významovo sa pojem hranica akoby stavia do opozície voči voľnosti či slobode. Niečo, čo obmedzuje, bráni či brzdí, vytvára porazených. Hranice vo výchove by však nemali byť vnímané ako niečo negatívne a rozhodne nie sú prežitkom. Jednou z úloh výchovy by malo byť viesť dieťa tak, aby bolo neskôr schopné reagovať na situácie bežného života, rešpektovať autoritu v škole a neskôr v dospelom pracovnom živote. Aby dokázalo zažiť neúspech, frustráciu, nepohodu či odmietnutie, aby poznalo emócie, ktoré z týchto situácií plynú, a aby malo možnosť „testovať si“ a vytvárať svoje vlastné stratégie zvládania.
Bez hraníc? Problémy s pravidlami už v materskej škole
Pri deťoch, ktoré vyrastajú v rodine s príliš zhovievavou výchovou, kde je veľká benevolentnosť rodičov, chýba kontrola a hranice. Deti, ktoré takmer vôbec neobmedzujú, majú náročný už nástup do materskej školy. Tam sa často prvýkrát stretávajú s pravidlami či hranicami, ktoré platia a sú nemenné. Z ich nerešpektovania plynú určité dôsledky. Ak dieťa tento systém nechápe, zrazu je stratené v systéme príkazov, zákazov a obmedzení a tápe. Je ako bežec, ktorý zrazu vidí značky, ktorým nerozumie. Prichádzajú nové pocity ako frustrácia, sklamanie, ktorým, ak sa celý jeho doterajší život rodičia snažili predchádzať, nedokáže čeliť. Dieťa, ktoré nepozná hranice, neakceptuje „nie“ či nemá k nikomu prirodzený rešpekt, často dostane nálepku „rozmaznané.“ Kedy teda dieťaťu začať stanovovať mantinely?
Bezpečná vzťahová väzba v prvom roku života
„Nepestuj ho, nevstávaj vždy, keď zaplače, veď ho rozmaznáš!“ mamy počúvajú často. Dieťa však aj podľa mnohých teórií psychológov najmä v prvom roku života potrebuje práve nadobudnúť dôveru a vybudovať bezpečnú vzťahovú väzbu. Pravidlá a hranice by mali do života dieťaťa vstupovať prirodzene. Nie direktívne a autoritatívne, ale ako prirodzená súčasť, ktorá život neobmedzuje, ale práve ho robí predvídateľným a bezpečným. Pomáhajú učiť sa vysporiadať s frustráciou a tiež chápať, že nie vždy sa svet točí tak, ako práve dieťa chce. Zároveň je ale úlohou rodiča rešpektovať, že aj samotné dieťa tým, ako rastie a rozvíja sa, si vytvára svoje vlastné hranice, ktoré by sme nemali ignorovať. Nech hranice nie sú synonymom neslobody a dieťa má možnosť robiť chyby, mýliť sa a učiť sa, a zároveň sa cítiť vypočuté a hodnotné.
Aj samostatnosť má hranice: Nezabúdajte na dieťa, ktoré je šikovnejšie
Dvojkoľajná výchova a jej následky
Mnoho problémov, ktoré sa výrazne manifestujú aj v školskom prostredí, pramení z tzv. dvojkoľajnej výchovy. Dala by sa jednoducho vysvetliť ako „mama dovolí – otec zakáže“ alebo naopak. Často vzniká aj vtedy, ak rodina žije napríklad aj so starými rodičmi, a tí takto búrajú hranice, ktoré stanovia rodičia, a tým, aj keď nie so zlým úmyslom, znižujú prirodzenú autoritu rodičov.
To, že sa rodičia dokonale nezhodnú práve pri pomyselnom stanovení hraníc či výchovných postupov, je prirodzené. Každý pochádzame z iného prostredia, sme vedení a vychovávaní inak a tiež máme trochu odlišné predstavy o tom, ako smerovať svoje vlastné deti. To, že v tomto medzi rodičmi prichádza k nezhodám, je preto úplne pochopiteľné. Je dôležité si ustrážiť, aby sa výchova nezvrhla na „boj o moc“ či o to, aby jeden z rodičov v očiach dieťaťa vyzeral ako „ten dobrý,“ ten, čo všetko dovolí a nikdy nepovie nie. Nejednotný prístup okrem iných negatívnych dôsledkov v rodine vytvára aj nepretržité napätie. Dieťa je dezorientované a zmätené, a to sa skôr či neskôr začne prejavovať na správaní. Pomaly to štrbí vzťahy dieťa-rodič a aj rodič-rodič.
To, že sa rodičia v malých či veľkých rozhodnutiach týkajúcich sa výchovy nezhodnú, je normálne a k riešeniu vedú len dva kľúče. Prvým je, samozrejme, komunikácia. Druhým, o nič menej dôležitým, je, aby sa nezhody nediali pred dieťaťom. Aby to, čo raz povie jeden rodič dieťaťu, ten druhý pred ním neznevažoval.
Nechajme deti bežať, ale buďme spravodlivými trénermi
Takými, čo ukážu smer, nastavia značky, ale občas predsa len s láskavým dohľadom nechajú zablúdiť a nájsť vlastné cestičky.