Rozmaznávanie deťom ubližuje. AKO nastaviť hranice?
Nie všetko môžeme mať v živote hneď a sú aj veci, s ktorými sa musíme zmieriť, že ich nemáme, alebo sa s nimi rozlúčiť. Toto všetko sa deti môžu naučiť len vtedy, ak sú vystavené primeranej frustrácii.
Aké následky má rozmaznávanie na deti?
Rozmaznávanie deťom ubližuje. Minimálne kriví ich charakter. Doslova môžeme povedať, že ich „zneschopňuje“. Hlboko zasahuje ich sebavedomie a pocit vlastnej hodnoty. Rozmaznávanie vždy posilňuje nesamostatnosť a udržiava dieťa v závislosti. Keď človek stále niečo dostáva, je, paradoxne, stále vyprahnutejší. Týmto spôsobom nemôže prísť k uspokojeniu.
NOSIŤ dieťa na rukách nie je ROZMAZNÁVANIE
Pocit spokojnosti môžeme zažiť len vtedy, keď sa učíme sami si niečo zabezpečiť, riešiť aj ťažké úlohy, ale aj sa niečoho vzdať alebo znášať frustráciu.
Dieťa by malo poznať frustráciu z toho, že nedostane všetko, po čom túži
Ak rodičia všetky potreby dieťaťa napĺňajú, dieťa sa nemá ako naučiť znášať frustráciu (čo ho, naopak, veľmi posilňuje), ale je neustále v zajatí pocitu bezmocnosti. Zažíva, že pomoc musí vždy prísť zvonku, nie je naučené robiť veci samo a starať sa o svoje potreby. Cíti sa neschopné, pretože nezažíva dobrý pocit z toho, že samo niečo dokázalo. Na jednej strane nemá možnosť dané schopnosti využívať a rozvíjať, a preto sa cíti neschopné a zároveň stále je tu niekto, kto to spraví za neho, čím mu dáva najavo, že ono samo to nedokáže.
Tak, ako môže človek spustnúť fyzicky, môže následkom rozmaznávania spustnúť aj emocionálne.
Ako majú rodičia ukázať deťom hranice?
Ako teda správne nastaviť hranice vo výchove?
Tak ako deťom škodí rozmaznávanie, škodí im, samozrejme, aj opačný extrém – príliš chladný, agresívny, príliš prísny alebo odmietavý postoj rodičov. Ako však nájsť tú správnu mieru či hranicu, aby nebol postoj rodičov ani príliš prísny, ani rozmaznávajúci?
Pravá láska sa prejavuje v tom, že sa rodičia snažia dávať dieťaťu to, čo skutočne potrebuje. A dieťa sa niekedy potrebuje aj popasovať s frustráciou. Prekonávať frustráciu sa prirodzene naučí, keď výchova nie je príliš voľná, ani príliš prísna.
Napriek tomu, že deti prejavujú svoj nesúhlas s hranicami niekedy veľmi výrazne, je úlohou rodiča ich predsa len nastaviť. Ako to urobiť, čo všetko povoliť a kedy už naopak zasiahnuť, je neľahká úloha a rodičia sú často pri výchove svojich potomkov bezradní. Lepšie sa im posudzuje iný rodič a hranice jeho výchovy, ako tie vlastné.
Keď sa dokážu pozrieť na dieťa z nadhľadu, bez vlastnej citovej angažovanosti – vtedy vedia byť mnohí rodičia prísnejší. Akonáhle sa však objavia smutné oči vlastného dieťaťa, sami rodičia rýchlo hranice rušia.
Aké pravidlá vo svojej rodine zavediete, to je celkom na vás
Mala by však platiť jedna hlavná zásada: ak máme nejaké pravidlo, tak ho dodržiavajme. Výnimky pravidiel sú povolené, ale je potrebné ich deťom primerane ich veku vysvetliť.
Myslite na to, že hranice sú pre dieťa dobré
- V situácii, kedy je pre vás ťažké udržať stanovené hranice a máte chuť ich už-už poľaviť, spomeňte si na to, že hranice sú pre dieťa dobré. Dávajú mu pocit, že svet funguje podľa určitých pravidiel, že si môže byť isté tým, že ak niečo mama alebo otec povedia, platí to. Dieťa to bude aj naďalej testovať, pretože sa chce presvedčiť, či skutočne stanovené pravidlá platia aj napriek rôznym vplyvom (plač, krik, búchanie sa o zem, a mnohé iné...).
- Že si dieťa poplače? Myslite na to, že sa učí zvládať frustráciu. Učí sa zvládať aj to, že nemôže mať všetko, alebo nemôže mať všetko hneď. Podporte ho, môžete mu vyjadriť aj svoju ľútosť, ale na pravidle alebo hranici trvajte. Dieťa sa rýchlo naučí, že to, čo poviete, platí a bude vám o to viac dôverovať.
- Dajte mu priestor, aby svoje pocity vyjadrilo, môže sa hnevať, môže byť smutné..., ale pravidlá platia naďalej. Toto, paradoxne, vyvoláva v deťoch oveľa väčší pocit istoty a bezpečia ako rozmaznávanie, alebo ako neustále ustupovanie a menenie pravidiel. Napriek tomu, že je dieťa smutné, plače, alebo sa hnevá, dostáva omnoho viac, ako keby ste mu dovolili všetko.
