Asertívne dieťa: Ako podporiť jeho sebavedomie a zdravé hranice?
S pojmom asertivity sa v poslednej dobe stretávame v mnohých oblastiach. Miesto, kam skutočne patrí, je však rodina a škola. Prečo?
S pojmom asertivity sa v poslednej dobe stretávame v mnohých oblastiach. Miesto, kam skutočne patrí, je však rodina a škola. Prečo? Asertívne správanie je totiž jedným z prvkov sebavedomého, ale zároveň prosociálneho človeka, a takým sa žiadne dieťa nerodí, je potrebné ho k tomu vychovať.
Asertivita a prosociáne správanie
Na začiatku je potrebné bližšie objasniť dva termíny – prosociálnosť a asertivita. Tieto pojmy spolu úzko súvisia.
- Pojem prosociálnosť vychádza z latinského slova „socius“ – spoločník, priateľ. Človek, ktorý je prosociálny, sa teda k ľuďom vôkol seba správa ako k (potenciálnym) priateľom. Dôležitý je jeho postoj, ktorý je otvorený, priamy a prajný.
- Samotné slovo asertivita pochádza z gréckeho ‘assere‘, čo možno preložiť ako nárokovať si na niečo, zdôrazňovať to, trvať s istotou na svojom. Doslovne by bolo možné daný výraz preložiť ako sebapresadzovanie.
Autorom metódy asertivity je Američan A. Salter, ktorý ju definoval vo význame – dokázať niečo jasne tvrdiť, stáť za svojím slovom. V súčasnosti prebiehajú po celom svete tréningy, kde sa umeniu byť asertívnym učia manažéri, podnikatelia, ale aj ľudia rôznych profesií. Do popredia vystupuje aj asertivita v partnerských vzťahoch. Deti sa s pojmom asertivity môžu stretnúť v školách na hodinách etickej výchovy. Ešte skôr než sa však začnú „učiť“, ako byť asertívnym, narazia na definíciu tzv. pojmu o sebe.
Tiché a poslušné dieťa - plné úzkosti
Sebaobraz
To, ako dieťa vníma samo seba ako individuálnu osobu, závisí od mnohých faktorov. Prijaté informácie z prostredia úzkej i širšej rodiny, okruhu kamarátov, školy ap. mu postupne pomáhajú vytvárať vlastný sebaobraz. Prisudzovanie vlastnej hodnoty sa tak vytvára z pocitov, ktoré má v danom prostredí zo seba, pričom mienka rodičov, súrodencov, kamarátov, učiteľov a ďalších to pozitívne alebo negatívne len dotvára. Je prirodzené, že každý človek si z rôznych situácií vyberá iba tie informácie, ktoré jeho obraz o sebe samom podporujú. Napr. istý chlapec vie, že je dobrý športovec, že je obľúbený v kolektíve, vie, že v matematike je slabší a zo svojich vlastností si uvedomuje ochotu pomáhať, ale aj veľkú neporiadnosť...
Pojem o sebe však nie je stály a definitívny, časovo a v priebehu rôznych životných udalostí sa mení a pretvára. Ponechávajú sa iba tie zložky, ktoré boli ovplyvnené výraznými životnými skúsenosťami, zážitkami či konfrontáciami.
Pojem o sebe
Parafrázujúc vývinové štádia identity podľa E. H. Eriksona, formuloval Balcar pojem o sebe v danom veku takto:
BATOĽA – „Som to, čo môžem slobodne robiť.“
PREDŠKOLÁK – „Som to, čo urobím.“
MLADŠÍ ŠKOLÁK – „Som to, čo dokážem.“
STARŠÍ ŠKOLÁK – „Som to, čomu verím.“
ADOLESCENT – „Som to, čo milujem.“
STREDNÝ VEK – „Som to, čo poskytujem.“
ZRELÝ VEK – „Som to, čo po mne zostane.“
Platí, že každá osoba sa snaží udržiavať taký obraz o sebe, aký si rokmi utvorila a aký jej vyhovuje. Je úlohou predovšetkým rodičov pomáhať budovať svojim deťom pozitívny obraz o sebe samom, umocňovať ho, napomáhať ho formovať (ale nie deformovať) a prehodnocovať.
Formy správania sa - agresívna, pasívna a asertívna
Utváranie vlastného sebaobrazu sa navonok prejavuje správaním. Vo svete detí i dospelých možno zjednodušene hovoriť o troch formách správania – agresívnej, pasívnej a asertívnej.
Agresívna
Jej typickou črtou je presadzovanie samého seba na úkor iných, bez rešpektovania ich práv. Ako prostriedok sa využívajú násilné formy (fyzické, slovné). Prioritné je dosiahnutie cieľa, a to za akúkoľvek cenu. Dosiahnutie úspechu je najdôležitejšie.
Deti, ktoré sa takto správajú, bývajú medzi svojimi rovesníkmi málo obľúbené, no práve vďaka svojej moci si dokážu vydobyť pozíciu vodcu, ktorého ostatní zo strachu počúvajú.
Pasívna
Človek, ktorý jedná pasívne, nedokáže jasne formulovať svoje priania a potreby. Chýba mu sebavedomie, má o sebe veľmi nízky sebaobraz, akákoľvek (hoci len mierna kritika) ho dokáže úplne sparalizovať. Každý neúspech oslabuje jeho sebavedomie a pôsobí naňho deštruktívne.
Aj pasívne dieťa môže mať okolo seba okruh kamarátov. Niektoré môžu mať potrebu chrániť ho, alebo jednajú tiež pasívne, a tak im „rovnaký“ kamarát vyhovuje. Je však isté, že pasívne jednajúci chlapec či dievča sa zväčša nedokáže postaviť nielen za svoje práva a potreby, ale aj za práva druhých, a preto bývajú tieto vzťahy veľmi krehké.
Agresívne i pasívne správanie majú spoločné to, že druhú osobu považujú za nepriateľa, ktorý im chce ublížiť. No zatiaľ čo agresívne sa prejavujúce dieťa vystupuje v útočnej pozícii, pasívne dieťa sa správa obranne.
Deti z obidvoch skupín sa v škole často javia ako neúspešné, ťažko zvládateľné, „neschopné“. Podľa istého prieskumu sa v slovenskom školstve až 22 % žiakov pokladá za problémových. Približne každé piate dieťa tak má „nálepku“, ktorá mu nedovoľuje zažívať pocit úspechu. Učebné výsledky týchto detí sú však vo veľkej miere ovplyvnené práve správaním, ktoré nie je vhodné, akceptovateľné, ale ktoré možno s pomocou rodičov, učiteľov a ostatných usmerňovať.
Asertívna
Asertívne sa správať znamená dať najavo svoje priania, potreby bez strachu. Nebáť sa oponovať, dokázať povedať „nie“ a požiadať druhého o láskavosť, aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať ťažké.
Zatiaľ čo agresívne konajúci človek vystupuje výbušne (ale aj sarkasticky, ironicky) a pasívny človek zasa vytvára dojem strachopuda alebo flegmatika, asertívne správanie sa prejavuje pokojným, uvoľneným dojmom, ktorý dokazuje, že osoba sa tak prejavujúca si je istá tým, na čo si nárokuje, alebo o čo žiada.
Ako sa stať asertívnym, respektíve ako k asertivite vychovať dieťa? Etická výchova ponúka niekoľko techník na osvojenie si tohto správania, napr. metóda pokazenej gramoplatne, metóda pootvorených dverí ap. Aj bežný život však každodenne dáva možnosť stávať sa asertívnym a zároveň prosociálnym.
Napr. viesť dieťa k tomu, aby sa nehanbilo o niečo požiadať; ak niečo odmieta, malo by tak urobiť slušne, bez toho, aby druhému ublížilo, či ho ponížilo; dieťa, ktoré je ľahko „manipulatívne“ inými deťmi, možno učiť povedať „nie“ s tým, aby vedelo zargumentovať, prečo má daný postoj...; pri konfliktnej situácii hľadať spolu s dieťaťom kompromis (s náležitým vysvetlením); situáciu, ktorá je pre dieťa príliš náročná (vypýtanie si niečoho v obchode..., požiadanie o vrátenie veci od kamaráta...,), možno vyskúšať najprv doma, prípadne ju po prvýkrát riešiť priamo s dieťaťom; chváliť a povzbudzovať dieťa za všetko, čo mu pomáha stávať sa sebaistejším (nie však namyslenejším); učiť deti priznať si vlastnú chybu (ako vzor by tu mali slúžiť samozrejme rodičia).
Platí však, že to, či sa dieťa bude správať asertívne, je jeho vlastným rozhodnutím a právom, ktoré je potrebné rešpektovať.
Neúcta, klamstvo a agresivita: Ako riešiť nevhodné správanie u detí
SLOVO ODBORNÍKA PhDr. Štefana Matulu, detského psychológa
Asertivita nie je všeliek
Asertivita sa najčastejšie definuje ako spôsob správania, ktorým nám zaručuje, že si dokážeme presadiť svoje oprávnené nároky. Začala byť veľmi populárna už v minulom storočí a jej zdravé a nikoho nepoškodzujúce uplatňovanie v našich sociálnych kontaktoch predpokladá predovšetkým našu osobnostnú zrelosť. Nie je všeliekom, hoci sa tak niekedy v rôznych kurzoch a tréningoch predkladá a prezentuje.
Navyše sa hovorí, že dieťa je prirodzene asertívne, až pokým ho našou výchovou naučíme správať sa agresívne alebo submisívne (ústupčivo). Nemali by sme teda ani vo výchove preceňovať jej možnosti a asertívne prvky v správaní svojich detí podporovať v primeranej miere, inak sa nám môže stať, že si ju naše deti budú zamieňať so skrytou agresivitou, najmä pokiaľ im dostatočne nevštepíme, že asertívne si možno presadzovať nároky vskutku len oprávnené.
Asertívne práva
Na lepšie pochopenie zásad asertívneho správania sa využívajú tzv. asertívne práva. Vychádzajú z pravidla, že nikto nemôže s človekom manipulovať, pokiaľ mu to on sám nedovolí.
| I. Mám právo sám posudzovať svoje správanie, myšlienky a emócie a niesť za ne i za ich dôsledky, zodpovednosť. |
| II. Mám právo neponúkať žiadne ospravedlnenia svojho správania. |
| III. Mám právo sám posúdiť, či som zodpovedný za problémy druhých ľudí a do akej miery. |
| IV. Mám právo zmeniť svoj názor. |
| V. Mám právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný. |
| VI. Mám právo povedať „ja neviem“. |
| VII. Mám právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných. |
| VIII. Mám právo robiť nelogické rozhodnutia. |
| IX. Mám právo povedať „ja ti nerozumiem“. |
| X. Mám právo povedať „je mi to jedno“. |