Aj samostatnosť má hranice

3.2.2011 v kategórii Mama, autor PhDr. Viola Zlámalová, foto: istockphoto.com

Jedno z detí akoby sme ani nevedeli, že máme, a to druhé treba viesť stále doslova za ruku. Pri všetkej tej pozornosti, upretej na to nesamostatnejšie, zrazu zistíme, že to druhé – samostatné nám akoby unikalo „medzi prstami“.

Problém, ktorý sa týka nejednej rodiny. Jedno z detí akoby sme ani nevedeli, že máme, a to druhé treba viesť stále doslova za ruku. Pri všetkej tej pozornosti, upretej na to nesamostatnejšie, zrazu zistíme, že to druhé – samostatné nám akoby unikalo „medzi prstami“. Nevieme nič o jeho pocitoch, potrebách, zážitkoch. Vtedy je načase si uvedomiť, že sme možno nesprávne sústredili svoju pozornosť a často aj lásku len na jedno dieťa a úplne pozabudli na to druhé. Nechceme ho predsa za jeho samostatnosť a šikovnosť „trestať“ svojou nevšímavosťou.

Keď nás v osobnostnom vývine človeka zaujíma cesta od závislosti k samostatnosti, potom by samostatné dieťa malo byť pýchou rodiča. Obyčajne si dokáže samo pripraviť školskú tašku, samo si uprace písací stôl, svoje oblečenie či izbu. Učí sa tak, že rodič sa už ani nemusí pýtať, či je do školy pripravené. A napokon, o jeho pripravenosti svedčia aj školské známky. A tak mama zameria všetku starostlivosť a pozornosť na ďalšie dieťa v rodine, ktoré môže byť mladšie alebo staršie, ale je menej samostatné, prípadne aj hravejšie alebo pomalé. Nevie pracovať tak efektívne, nevie si plánovať činnosti, nestíha preto učenie, nevie narábať so svojím voľným časom. Mama cíti, že mu treba pomôcť, a tak mu od prvej triedy prácu organizuje, sedí pri ňom, keď píše úlohy, pomáha mu takmer so všetkým. A dieťa sa po čase začne na to spoliehať. Bez mamy si pomaly nepripraví ani školskú tašku. A keď táto situácia v rodine trvá dlho, mama je rada, že sa aspoň jedno dieťa dokáže o seba postarať samo. Veď ako by to zvládla, keby ju doma všetci rovnako potrebovali? A tak jej všetku energiu odčerpá to menej samostatné, závislejšie, a to šikovnejšie, samostatnejšie je odsunuté, niekedy aj citovo neuspokojené.

Pani Katka má dve deti. Každé z nich je iné. Eva je o rok mladšia od Juraja a nie sú s ňou absolútne žiadne problémy či starosti týkajúce sa školy. Nikdy sa jej netreba pýtať na domáce úlohy, ešte aj na záujmové krúžky sa prihlásila sama. No Jurko, ten mamu potrebuje doslova na každom kroku. Bez mamy nenapíše úlohy alebo ich napíše nečitateľne s množstvom chýb, takže to aj tak musí prerobiť a, samozrejme, pod maminým dohľadom. Pokojne zaprie básničku, ktorú sa mal naučiť, a do školy si nikdy nič nepripraví. Stále treba za neho na všetko myslieť. Pani Katka teda venovala všetku starostlivosť nesamostatnému Jurkovi, mysliac si, že Eva naozaj zvládne všetko aj bez nej. Aj zvládla, no keď táto situácia trvala dlhší čas, začala sa uzatvárať do seba, bola plačlivá a jej súrodenecká láska k bratovi viditeľne ochladla. Čo sa to s Evou deje?

Nedávno ma požiadal o radu otec dvoch synov. Starší chlapec bol od malička schopnejší. Všetko si vedel sám vybaviť, zariadiť, pomaly aj vianočné nákupy bol schopný vybaviť za Ježiška, hovorí s úsmevom pán Andrej. Mladší je však celkom iný. Potrebuje stálu starostlivosť a pozornosť. Musíme ho stále akoby ochraňovať a ja začínam mať pocit, že manželka má mladšieho syna oveľa radšej, pretože jej jeho závislosť na nej svojím spôsobom robí dobre či lichotí. Mrzí ma to, pretože starší syn to cíti a uniká z domu. Akoby nám chcel dať najavo, že pochopil, že preňho nemáme čas, a preto ani on nás nepotrebuje. Všimol som si, že s mladším bratom tiež príliš nekomunikuje...

Príbeh ďalšej rodiny mi prišiel e-mailom. Pani Renáta mi napísala: Mám dve dcéry. Staršia deväťročná má zvláštne správanie. Už ma na to upozornili aj cudzí ľudia. Sadne si hocikomu na kolená, stačí, keď pozná toho človeka 20 minút. Je až prehnane bezprostredná, k nikomu si nevie vytvoriť hlbší citový vzťah, v citoch je povrchná. Len preletuje ako motýľ. Nemala som na ňu nikdy čas, lebo inak je vo všetkom veľmi šikovná, všetko dokáže urobiť sama, bez pomoci. Manžel je dlhodobo chorý a už niekoľko mesiacov leží v nemocnici, a ja keď prídem z práce, neviem, čo skôr. Sedemročná dcéra je na mňa viac odkázaná, aj si s ňou lepšie rozumiem. Teraz sa však zamýšľam nad svojou staršou dcérou (priznám sa, doteraz ma to netrápilo), aká bude, keď bude staršia? Veď takto sa nemôže správať. Dokáže si vôbec nájsť partnera, mať dlhodobý vzťah?

Samostatnejší človek je šťastnejší, nepotrebuje vždy a za každých okolností iných ľudí, aby mu pomáhali, naopak, on dokáže pomôcť iným, a tak sa stáva nezávislejším. Dieťa, ktoré je temperamentom živšie, rýchle a efektívne v činnosti, má dobrú intelektovú kapacitu a viac životnej sily, ľahko zvláda školské povinnosti aj mimoškolské záujmy, vyvoláva u rodiča niekedy dojem, že ho vôbec nepotrebuje. Matka, obyčajne zaujatá druhým svojím dieťaťom, rýchlo prijme tento fakt, uľahčí si tým prácu a často v dobrom úmysle ponecháva dieťa úplne na seba. Ak sa aj dieťa niekedy pokúsi priblížiť k rodičovi pretože chce, aby si ho všimol, aby ocenil jeho úspech, aby vyjadril svoje nároky na neho, určil latku dostatočnosti alebo nedostatočnosti, a on ho odmietne, odmietol dieťa, ktoré si čoraz viac a viac uvedomuje, že je nemilované.

Reakcie detí na takúto situáciu závisia od osobnosti konkrétneho dieťaťa.
Môže to byť:

  • nenávisť namiesto lásky – vie viac druhých nenávidieť, než ich mať rado,
  • neistota a nedôvera vo vlastné schopnosti,
  • nepríjemné overovanie si náklonnosti iných ľudí,
  • únik z domu,
  • uzatváranie sa do seba, vážnejšie citové ladenie,
  • negativizmus – zásadne je v opozícii medzi dospelými, ale aj rovesníkmi,
  • vynucovanie si pozornosti učiteľa, trénera šaškovaním, zhadzovaním spolužiakov, snahou vyniknúť za každú cenu,
  • vnucovanie sa rovesníkom, ale aj mladším deťom (robí im drobné služby).


Samostatnosť má svoje hranice. Samostatné dieťa tiež potrebuje pozornosť dospelého, i keď nie možno pri školských úlohách, ale pri iných činnostiach. Aj ono by sa predsa rado predviedlo rodičom tým, čo dokáže. Chce sa podeliť o radosť z vyhraných pretekov či ocenenia, ktoré získalo v hre na klavír. I samostatné dieťa potrebuje niekedy povzbudenie rodiča, jeho radu, vysvetlenie či pomoc. Na rodičovi je, aby vedel citlivo odhadnúť potrebnú mieru pozornosti, pomoci, záujmu.

Samostatnosť by nemala byť opustenosťou, v ktorej sa „topí“ aj dospelý, nielen dieťa. Mala by byť radosťou zo seba samého, zo svojich schopností, pocitom vnútornej slobody a podmienkou na spoluprácu s ostatnými.