Tri deti = jedna výchova?
Možno riešite podobný problém aj vy. Viac sa venujete jednému dieťaťu, lebo...Je prirodzené, že každé dieťa potrebuje iný prístup. Prečo?
Vaša otázka:
Naša najstaršia 9-ročná dcéra je na prahu puberty. Začína si to uvedomovať vďaka svojmu vzhľadu i spolužiačkam v škole. Začína odvrávať, často provokuje. Okrem nej máme ešte 5-ročné dvojčatá (tiež dievčatá), s ktorými síce často „bojuje“, ale je rada, že ich má a ony ju „verne“ kopírujú. V čom je môj problém?
Uvedomujem si, že asi by sme mali s manželom vychovávať dcéry dvojako. Tie mladšie sú „ešte“ deti“, tá staršia už bude v puberte. Obávam sa však, že začnú vety typu: staršia môže to i to a my nemôžeme... Tiež si myslím, že som často príliš prísna a direktívna (počúvanie na prvé slovo) a že by som asi mala zvoľniť a viac s dcérami debatovať. No bojím sa, že ak raz začnem vyjednávať (napr. staršia chce už mať vreckové, mať dlhšiu večierku atď.), že sa spustí lavína...
Poradíte mi? Ďakujem!
Na vašu otázku odpovedá psychologička Janka Caban.
Rovnaká výchova neexistuje
Túto vetu mi raz povedal kamarát, tiež psychológ, v súvislosti so súrodeneckými vzťahmi a veľmi ma oslovila. Keď som čítala vašu situáciu doma, hneď som si na ňu spomenula.
ko rodičia sme často pod tlakom, aby sme našim deťom dávali vždy rovnako, aby nikto z nich nemal pocit krivdy a aby vedeli, že ich máme rovnako radi. Pravda je však taká, že v realite sa to nedá uskutočniť.
Každý z nás je osobnosť a má iné potreby, v rozdielnej intenzite, podľa povahy, alebo podľa vývinu, v ktorom sa nachádzajú a je teda úplne prirodzené, že niektoré dieťa nás potrebuje v istých situáciách viac, a zase v iných menej a naopak. Jednoduchý príklad vidíme, keď sa niekto zraní, vtedy tomu, čo sa zranil prirodzene venujeme viac pozornosti, lebo nás v tej chvíli potrebuje.
Rodičovský manuál: Pozor na to, čo hovoríte o svojich deťoch!
Každému, čo potrebuje
Podľa môjho názoru by sme teda mali dávať deťom, toľko, koľko práve potrebujú. A ako zistím, čo práve potrebujú a koľko? Jednoducho, začnem vnímať, čo mi hovoria, ako sa správajú a rovnako začnem vnímať seba a to, čo vo vzťahu k deťom potrebujem ja. Skvelé, že ste zaregistrovali zmenu u vašej dcéry, to je dobrý začiatok. Ak vaša najstaršia dcéra teraz potrebuje viac slobody, dôvery, možno aj pocitu skutočných hraníc, to je to, čo na čo treba zamerať.
Sama píšete, že za vašou otázkou je obava, že sa spustí lavína. Práve tento strach nás často brzdí reagovať autenticky a priamo na to, čo sa okolo nás deje. Tento strach však môže spôsobiť, že vzťah s naším dieťaťom sa naruší len preto, lebo sme ho s niekým ďalším porovnávali a nechceli robiť rozdiely alebo zmeniť niečo v nás. Je priam nutné pristupovať k deťom rozdielne, lebo ako ľudia sú rozdielni, nielen navonok – vekom, vzhľadom, ale aj osobnostne, vo vnútri.
A ako to potom vysvetliť? Veľmi jednoducho – pravdivo. Deti veľmi reagujú, keď rozumejú významu, prečo niečo je tak alebo tak. Prečo staršia sestra môže už mať vreckové? Lebo ona už vie narábať s peniazmi, pozná ich hodnotu, vie počítať, keď to aj vy budete vedieť, tiež ho budete dostávať a môžete sa tak naučiť hospodáriť. Prečo ide neskôr spať? Lebo už nepotrebuje toľko spánku, čím sme starší, tým viac vieme byť bdelí a cítime sa stále dobre. Aj vy, keď ste boli menšie, ste spali oveľa viac a postupne sa to skracuje, podľa toho, koľko potrebujete.
Psychológ radí: 7 tipov, ako zvládnuť obdobie vzdoru
Osloboďte sa od toho, čo nechcete robiť rovnako, ako vaši rodičia
A téma direktívnosti? To je postojová záležitosť a z veľkej časti ju ovplyvňuje to, čo sme my ako deti zažili, akých rodičov sme mali. Aj v tomto pomáha zmysel, prečo chcem niečo robiť tak a nie inak, a následne práca na sebe. Takže vás pozývam najprv zistiť, prečo by ste svoj prístup chceli zmeniť a potom hľadať inšpiráciu v literatúre, smeroch rešpektujúcej výchovy, ktoré vám určite ponúknu konkrétne kroky, ale vždy myslite na to, že autentickosť je najdôležitejšia. Musíte nájsť to, s čím budete stotožnená a presvedčená o tom. Držím palce!