Hranice vo výchove: Ak máme nejaké pravidlo, tak ho dodržiavajme, dieťa sa potrebuje popasovať aj s frustráciou
Rozmaznávanie deťom ubližuje. Minimálne kriví ich charakter. Doslova môžeme povedať, že ich „zneschopňuje“. Hlboko zasahuje ich sebavedomie a pocit vlastnej hodnoty.
Dôležitosť hraníc vo výchove je téma, na ktorú narážame po prvýkrát v období, keď si dieťa začína uvedomovať, že je samostatnou bytosťou. Začína vnímať svoje potreby a snaží sa ich vlastným úsilím naplniť. Dovtedy potreby, ktoré prejavovalo navonok, napĺňali rodičia.
S rozvojom fyzickej samostatnosti však nastáva aj rozvoj osobnostnej samostatnosti. Dieťa si uvedomuje svoje schopnosti i možnosti a snaží sa ich aj využívať. Je to základ zdravého fungovania, dieťa si tým rozvíja svoje zručnosti, no zároveň to vytvára priestor pre nové zážitky a jeho rast aj na psychickej úrovni.
Dieťa nepozná limity
Ak bolo v ranom detstve dobre postarané o základné potreby dieťaťa, aj o jeho psychickú pohodu, vníma dieťa samo seba ako omnipotentné, t. j. myslí si, že môže a dokáže všetko. Ako veľmi sa potom čuduje tomu, že nie všetko je dovolené! Vo veku, kedy začína presadzovať svoje záujmy a potreby vlastným úsilím, mení sa aj úloha rodiča. Už nie je on ten jediný, kto sa môže o dieťa postarať, už to dokáže sčasti aj dieťa samo!
Práve preto, že pojem hranice je dieťaťu doposiaľ celkom neznámy, potrebuje rodiča na to, aby ho s ním oboznámil. Spočiatku pri strete s hranicami deti veľmi spontánne a intenzívne prejavujú svoju nevôľu. Chcú sa predsa presadiť, chcú ísť za svojím cieľom, majú predstavu o tom, ako to dokážu a čo všetko už môžu! Ak zistia, že je im v tom bránené, zlostia sa a svoj hnev dávajú rodičom patrične najavo.
V čom sú hranice dôležité?
Ak by sme dieťaťu dovolili všetko iba pre to, aby sa nehnevalo, vyrábame si problém. Deti totiž hranice potrebujú, napriek tomu, že ich hnevajú. Hranice dávajú ich svetu význam. V tom najvšeobecnejšom význame organizujú priestor, ktorý v pevných hraniciach môže byť vnímaný ako bezpečný.
Disciplína nie je trest: Zásady a hranice dieťa potrebuje
Z akých príčin dospelí deti rozmaznávajú?
O rozmaznávaní sa hovorí veľmi málo. Je to však veľmi aktuálna a mimoriadne dôležitá téma. Rodičia alebo vychovávatelia, ktorí deti rozmaznávajú, vôbec netušia, aký ťažký batoh problémov im dávajú na ich životnú púť. rozmaznávaním je spojená určitá forma emocionálneho zneužívania. Ten, kto rozmaznáva svoje dieťa, tým sleduje (často celkom nevedome) egoistické ciele. Nejde mu vlastne o dobro dieťaťa. V takom prípade by mu totiž záležalo na tom, aby podporoval jeho vývin k samostatnosti a vlastnej zodpovednosti. Stanovoval by dieťaťu nevyhnutné hranice a nechával by na dieťati, aby si prežilo svoje vlastné nevyhnutné frustrácie.
Rozmaznávajúci človek sa však namiesto toho snaží pre dieťa robiť všetko možné, len aby získal jeho lásku. Chce si zabrať dieťa pre seba, chce ho vlastniť ako majetok a detská túžba po láske má byť uspokojená rozmaznávaním. Dieťa sa takto stáva objektom uspokojovania vlastných potrieb vychovávateľa, skutočné potreby dieťaťa sú zanedbávané – v tom spočíva emocionálne zneužívanie! Nie je tu rodič pre dieťa, ale dieťa pre rodiča...
Dieťaťu v tomto prípade nie je dovolené prejsť si frustráciou – zažiť nepohodu a naučiť sa s ňou vysporiadať. Zistiť, že aj nejaký čas dokáže mať potreby neuspokojené, odložiť ich na neskôr, vytrvať, byť trpezlivým. Nie všetko môžeme mať v živote hneď a sú aj veci, s ktorými sa musíme zmieriť, že ich nemáme, alebo sa s nimi rozlúčiť. Toto všetko sa deti môžu naučiť len vtedy, ak sú vystavené primeranej frustrácii.
Aké následky má rozmaznávanie na deti?
Rozmaznávanie deťom ubližuje. Minimálne kriví ich charakter. Doslova môžeme povedať, že ich „zneschopňuje“. Hlboko zasahuje ich sebavedomie a pocit vlastnej hodnoty. Rozmaznávanie vždy posilňuje nesamostatnosť a udržiava dieťa v závislosti. Keď človek stále niečo dostáva, je, paradoxne, stále vyprahnutejší. Týmto spôsobom nemôže prísť k uspokojeniu. Pocit spokojnosti môžeme zažiť len vtedy, keď sa učíme sami si niečo zabezpečiť, riešiť aj ťažké úlohy, ale aj sa niečoho vzdať alebo znášať frustráciu.
Ak rodičia všetky potreby dieťaťa napĺňajú, dieťa sa nemá ako naučiť znášať frustráciu (čo ho, naopak, veľmi posilňuje), ale je neustále v zajatí pocitu bezmocnosti. Zažíva, že pomoc musí vždy prísť zvonku, nie je naučené robiť veci samo a starať sa o svoje potreby. Cíti sa neschopné, pretože nezažíva dobrý pocit z toho, že samo niečo dokázalo. Na jednej strane nemá možnosť dané schopnosti využívať a rozvíjať, a preto sa cíti neschopné a zároveň stále je tu niekto, kto to spraví za neho, čím mu dáva najavo, že ono samo to nedokáže.
Tak, ako môže človek spustnúť fyzicky, môže následkom rozmaznávania spustnúť aj emocionálne.
Obdobie vzdoru: Zachovajte pokoj a nastavte hranice
Akí bývajú rozmaznanci v dospelosti?
Podľa spisovateľa a psychoterapeuta Heinza-Petra Röhra (2012) rozmaznaní ľudia počas svojho detstva dostávali falošné a škodlivé informácie od jedného alebo viacerých svojich blízkych (matky, otca, babičky, dedka, súrodencov atď.). Röhr uvádza zoznam presvedčení a postojov, v ktorých sa môžu nájsť ľudia, ktorí boli v detstve rozmaznávaní:
- mávajú viacero osôb, ktoré ich rozmaznávajú
- cítia na nich závislosť
- veria, že rozmaznávajúca osoba je ten najdôležitejší človek (dôležitejší než napr. partner)
- pripadá im, že rozmaznávajúca osoba ich nekonečne miluje (opičia láska)
- keď rozmaznávajúca osoba zomrie alebo sa inak stratí, rúca sa im svet – vtedy sa začína napr. chorobná závislosť
- očakávajú rozmaznávanie takmer vo všetkých životných situáciách
- nachádzajú si partnera, ktorý ich rozmaznáva, alebo je dominantný, prípadne oboje
- vydávajú sa za bezmocných a vyzývajú tým druhých, aby pre nich „niečo robili“
- sú depresívni, často stiesnení a nespokojní
- sú agresívne naliehaví
- vzdávajú sa cieľavedomosti
- mávajú strach zo straty (mohli by prísť o rozmaznávajúcu osobu)
- mávajú nedostatok viery a výdrže
- nemajú sebadôveru a myslia si, že by sami svoj život nikdy nezvládli
- vzdávajú sa rôznych záujmov a zvedavosti
- majú nízku sebahodnotu
- vyhýbajú sa konfliktom
- nedokážu sa konštruktívne hádať
- majú problém s autoritami
- vyhýbajú sa bolesti, hnevu a úzkosti
- sú pasívne agresívni (nepriamo, napr. pijú alkohol alebo vzdorujú)
- žijú často v dennom snení
- vnútorne ich zamestnávajú pocity závisti
- sami seba vidia v úlohe obete a bývajú prehnane sebaľútostní
- často si pripadajú ako tí, čo zlyhali
- chcú okamžité uspokojovanie svojich potrieb
- bývajú pasívni a očakávajú vyriešenie problémov zvonka
- len v obmedzenej miere sú schopní vcítiť sa do pocitov druhých
- vinu a zodpovednosť vždy hľadajú u druhých
- zle znášajú urážky
- ťažko znášajú tiež samotu
- sú egoistickí a mávajú neprimerané požiadavky, či už ich dávajú najavo priamo alebo nie
- radi sa zbavujú zodpovednosti alebo ju odmietajú
- nie sú schopní rozhodovať sa samostatne o dôležitých veciach
- sú odkázaní na druhých, ktorí im majú hovoriť, čo majú robiť
- väčšinou považujú život za bremeno
- stále si pripadajú ako dieťa – nie ako dospelý muž či žena
- snažia sa rozmaznávať svoje vlastné deti
- niekedy trpia nadváhou, pretože hľadajú útechu v jedle
- nechcú vyzrievať a starnúť
Ako teda správne nastaviť hranice?
Tak ako deťom škodí rozmaznávanie, škodí im, samozrejme, aj opačný extrém – príliš chladný, agresívny, príliš prísny alebo odmietavý postoj rodičov. Ako však nájsť tú správnu mieru či hranicu, aby nebol postoj rodičov ani príliš prísny, ani rozmaznávajúci?
Pravá láska sa prejavuje v tom, že sa rodičia snažia dávať dieťaťu to, čo skutočne potrebuje. A dieťa sa niekedy potrebuje aj popasovať s frustráciou. Prekonávať frustráciu sa prirodzene naučí, keď výchova nie je príliš voľná, ani príliš prísna.
Napriek tomu, že deti prejavujú svoj nesúhlas s hranicami niekedy veľmi výrazne, je úlohou rodiča ich predsa len nastaviť. Ako to urobiť, čo všetko povoliť a kedy už naopak zasiahnuť, je neľahká úloha a rodičia sú často pri výchove svojich potomkov bezradní. Lepšie sa im posudzuje iný rodič a hranice jeho výchovy, ako tie vlastné. Keď sa dokážu pozrieť na dieťa z nadhľadu, bez vlastnej citovej angažovanosti – vtedy vedia byť mnohí rodičia prísnejší. Akonáhle sa však objavia smutné oči vlastného dieťaťa, sami rodičia rýchlo hranice rušia.
Aké pravidlá vo svojej rodine zavediete, to je celkom na vás. Mala by však platiť jedna hlavná zásada: ak máme nejaké pravidlo, tak ho dodržiavajme. Výnimky pravidiel sú povolené, ale je potrebné ich deťom primerane ich veku vysvetliť.
Myslite na to, že hranice sú pre dieťa dobré
1. V situácii, kedy je pre vás ťažké udržať stanovené hranice a máte chuť ich už-už poľaviť, spomeňte si na to, že hranice sú pre dieťa dobré. Dávajú mu pocit, že svet funguje podľa určitých pravidiel, že si môže byť isté tým, že ak niečo mama alebo otec povedia, platí to. Dieťa to bude aj naďalej testovať, pretože sa chce presvedčiť, či skutočne stanovené pravidlá platia aj napriek rôznym vplyvom (plač, krik, búchanie sa o zem, a mnohé iné...).
2. Že si dieťa poplače? Myslite na to, že sa učí zvládať frustráciu. Učí sa zvládať aj to, že nemôže mať všetko, alebo nemôže mať všetko hneď. Podporte ho, môžete mu vyjadriť aj svoju ľútosť, ale na pravidle alebo hranici trvajte. Dieťa sa rýchlo naučí, že to, čo poviete, platí a bude vám o to viac dôverovať.
3. Dajte dieťaťu priestor, aby svoje pocity vyjadrilo, môže sa hnevať, môže byť smutné..., ale pravidlá platia naďalej. Toto, paradoxne, vyvoláva v deťoch oveľa väčší pocit istoty a bezpečia ako rozmaznávanie, alebo ako neustále ustupovanie a menenie pravidiel. Napriek tomu, že je dieťa smutné, plače, alebo sa hnevá, dostáva omnoho viac, ako keby ste mu dovolili všetko.