Dieťa potrebuje postupne zvládať primeranú záťaž, aby si vybudovalo zdravú mentálnu odolnosť
Na formovanie mentálnej odolnosti u dieťaťa nie je potrebné priveľké úsilie zo strany rodičov. Stačí tomu veľmi neprekážať.
Život nie je ľahký, dieťa neuchránite pred všetkým
Život sám osebe prináša neustále, nikdy nekončiace výzvy. Nie je potrebné, dokonca je to nežiaduce, zaťažovať deti nejakými krízami a problémami na to, aby sa u nich budovala odolnosť zvládať problémy.
Život vždy prináša primeranú výzvu, v čase, kedy ju zdolávame ju môžeme pociťovať ako krízu. Nová situácia, ktorá je na hrane našich doterajších schopností, je pociťovaná ako problém. Na jej zvládnutie musíme vyvinúť vyššie úsilie, prekonať doterajšie spôsoby zvládania, rozvinúť v sebe niečo nové. Aj preto sa hovorí, že kríza je príležitosťou k rastu. Ak tento zdanlivý problém zdoláme, prestáva byť problémom a my z tejto „krízy“ vyrastieme silnejší, o poznanie a skúsenosť bohatší.
TOTO je tajomstvo výchovy úspešných detí
Zo života: Mama ma príliš obliekala a ja som si nikdy nevyvinula funkčný termoregulačný systém
Ak vaši rodičia riešili každý váš problém skôr, než ste ho stihli vôbec pocítiť ako problém, je možné, že sa vám stalo niečo podobné ako mne s mojou mamou, ktorá ma obliekala tak, že som si nikdy nevyvinula funkčný termoregulačný systém, ktorý by mi zabezpečil zvládanie teplotných rozdielov. Aj dieťa potrebuje postupne zvládať určitú – primeranú – záťaž, aby si vybudovalo zdravú mentálnu odolnosť. Rodičia, ktorí sa snažia dieťa uchrániť pred všetkými krivdami tohto sveta, hoci s tými najlepšími úmyslami, dieťaťu v konečnom dôsledku nijako nepomáhajú. Práve naopak. Nevedome mu škodia.
Tak ako rodič, ktorý dieťa s najlepšími úmyslami oblieka veľmi teplo zo strachu, aby neochorelo, pretože ho chce pred chorobou uchrániť, niektorí rodičia priveľmi mentálne chránia svoje deti pred životnými výzvami a traumami. Nechcú, aby sa im čokoľvek zlé stalo, nechcú, aby si ublížili, či už fyzicky alebo psychicky. To je svojím spôsobom prirodzené, každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Ak však rodičia riešia aj malé životné výzvy a úlohy za neho, dieťa sa začne spoliehať na rodiča. Neverí samo sebe, nikdy totiž ten dôležitý pocit „zvládol som to sám“, nezíska.
Úzkostliví rodičia
Dieťa potrebuje postupne zvládať primeranú záťaž
Dieťa, ktoré sa učí chodiť a spadne, sa postaví. Niekedy hneď, niekedy o pár dní a niekedy ubehne netrpezlivých pár týždňov, kým sa opäť odváži a vydá sa na cestu po vlastných nohách. Ak toto dieťa však rodičia zo zeme zdvihnú a začnú mu „pomáhať“, dieťa neokúsi svoju vlastnú silu, svoju vlastnú životnú energiu, ktorá ho prirodzene posúva vpred, ktorá ho tlačí prekračovať svoje hranice, kúsok po kúsku...
Sú tu predsa rodičia, ktorí vždy podajú pomocnú ruku – a to doslova – mnoho rodičov vodí svoje deti za ruky preto, aby ich naučili chodiť. Netušiac, že to dieťa sa naučí chodiť samo od seba, vtedy, keď na to bude pripravené. Ak si chcú túto úlohu uľahčiť, posunú mu chodúľku/pavúka, a tak si uľavia aj zo svojej, hoci zbytočnej, snahy.
Takto je to v mnohých iných oblastiach, nielen pri učení sa chôdzi. Vo fyzickej oblasti je to najčastejšie odstraňovanie prekážok – zametanie cestičky pod nohami. Zamaskované je to aj vo forme rôznych zákazov: „Tam nechoď! To nerob! Spadneš! Ublížiš si!“ Ak dieťa naozaj spadne, bez toho, aby si rodič doprial pár sekúnd na zváženie situácie, okamžite vyletí a dieťa zodvihne, hoci sa nič vážne nestalo a dieťa by sa po chvíli zdvihlo samo, oprášilo si kolená a pokračovalo vo svojom dobrodružstve.
Namiesto toho dostáva od úzkostlivého rodiča správu: „Nie si schopný sa sám postaviť, potrebuješ ma, aby som ti pomáhal“. Preložené do reči prípravy do života by to mohlo znieť aj ako „Nie si schopný sa postaviť na vlastné nohy, ak sa v živote vyskytne problém, ty to nezvládneš“. Mnoho detí má to šťastie, že sa stihne postaviť skôr, než rodič pribehne, a tak majú často šancu zažiť pocit vlastnej kompetencie. Ak je však rodič príliš úzkostný, nepohne sa od dieťaťa natoľko, aby sa stihlo samo postaviť v prípade pádu, dieťa nemá šancu. Rodič je vždy poruke.
Psychosomatika: Potláčané emócie vedú k ochoreniam - aj u detí
Premotivovaní rodiča dieťa zaťažujú výzvami, na ktoré nie je pripravené
Naopak, rodičia, ktorí dieťa zavalia prílišnou zodpovednosťou a kladú mu pod nohy polená s úmyslom podporiť jeho odolnosť, pretože „život je sviňa a s nikým sa nehrá“, mu taktiež nerobia dobrú službu. Príliš veľká záťaž, neprimeraná schopnostiam daného veku, dieťa traumatizuje. Z traumatizovaného dieťaťa nevyrastá odolný dospelý. Z traumatizovaného dieťaťa vyrastá traumatizovaný dospelý. V jeho tele zostávajú zapísané krivdy a rany, ktoré majú svoju moc aj veľmi dlho po tom, ako situácia, ktorá ranu spôsobila, pominie.
Inak to (asi)nevedia
Nechcem zvaľovať vinu na nezodpovedných rodičov, vôbec nie. Nie je to o nezodpovednosti, práve naopak. Takíto rodičia sa často cítia omnoho viac zodpovední za dieťa, ako vlastne v skutočnosti sú. Príčina tkvie v nevedomosti.
Som presvedčená o tom, že každý rodič robí všetko najlepšie tak, ako to v tej chvíli dokáže. Ak niečo nerobí „správne“, alebo ak svojím konaním dieťaťu ubližuje, je to často nevedome. Ak si aj v tej chvíli uvedomuje, že svojím konaním dieťaťu ubližuje (čo je veľmi zriedkavé), nevie to v danej chvíli urobiť inak.
Ak vám vaši rodičia v minulosti akokoľvek ublížili, je to tak preto, že im samým bolo ublížené.