Nevidiaci OCKO ROKA 2024: Na výchovu netreba 50 000 €, ale zdravý rozum
„Nevidím prekážky, len občas do nich narážam,“ hovorí s úsmevom Juraj Janík, nositeľ titulu Ocko roka 2024. S manželkou, ktorá je rovnako nevidiaca, vychovávajú dve deti – Vivien a Jurka. Spoločne dokazujú, že rodičovstvo nestojí na tom, čo vidíme očami, ale na tom, čo cítime srdcom.
OCKO ROKA 2024 Juraj Janík
Ako si spomínate na galavečer, keď ste získali ocenenie Ocko roka 2024?
Bola to pre nás veľká udalosť, spojená s istými očakávaniami aj voči samému sebe. Dúfal som, že sa dokážem postaviť na pódium a niečo povedať. Takže to bola pre mňa aj veľká osobná praktická výzva. Okrem tej krásnej slávnosti som ocenenie vnímal predovšetkým ako uznanie toho, čo robím pre svoje deti – ako sa snažím pracovať s tým, čo mám, a využiť to najlepšie, ako viem. Vážim si, samozrejme, pekné ceny, ale myslím si, že nech by boli materiálne výhry akékoľvek, človek sa musí vedieť oceniť aj sám. Prehodnotiť, čo je skutočne dobré a čo zlé pre deti, ako ich treba viesť. Je dôležité ukazovať deťom správne hodnoty, podporovať ich, nasmerovať ich tak, aby boli vďaka rodičom pripravené na život a mohli raz povedať: „Mali sme dobré detstvo, nemali sme sa zle.“
Ste neštandardný pár, pretože vaša manželka je rovnako nevidiaca ako vy. Keď ste sa rozhodovali pre rodičovstvo, zrejme vás potrápili aj isté obavy...
Toto ste presne trafili – obavy. Nevedeli sme, ako to bude, či to zvládneme. Bolo tam veľa faktorov: zmena prostredia, osamostatnenie sa, nové bývanie, ale aj samotné rozhodnutie, ako sa postaviť k tomu, že budeme mať dieťa. Keď sa bábätko narodí, nevie rozprávať, dáva najavo svoje potreby len plačom – či chce jesť, či potrebuje prebaliť. My sme nevidiaci, môže nám ujsť niečo dôležité. Ľudia sa ma pýtali: „Ako to chceš zvládnuť? Dostaneš do rúk malé dieťatko a nebudeš ho vidieť.“ Napríklad nebudem vedieť odpozorovať zmeny farby pokožky, čo je pri niektorých zdravotných problémoch dôležité. Priznávam, báli sme sa. No keď prišiel ten moment, jednoducho nás to vtiahlo. Všetko sme riešili za pochodu, reálna situácia bola iná ako teoretické úvahy. Určite sme prežívali neistotu a strach, ale keď je bábätko na svete, rodič sa s tým vyrovnáva automaticky. Ak je pokakané, treba ho prebaliť, keď plače, pritúliť. Prirodzene sme sa snažili neohroziť jeho bezpečnosť, dávať pozor na veci, ako je syndróm náhleho úmrtia novorodenca a podobne. Samozrejme, pomáhali nám asistenti, rodina a rodičia, neboli sme na to celkom sami.
Hokejista Juraj Valach: Život nie je vždy fér, ale nemôžeme to vzdať
Máte dcéru Vivien a syna Jurka. V akom sú veku?
Dcéra bude mať šesť rokov a syn tri. Sú to stále malé deti, ale už nie bábätká. Najnáročnejšie obdobie z hľadiska starostlivosti máme za sebou.
Možno zvláštna otázka, ale ako si predstavujete svoje deti, keď ich nevidíte?
Našťastie mám ešte zvyšky zraku, takže aspoň niečo málo vidím. Manželka však už takmer nevidí, takže jej predstavy sú viac založené na hmate a rozprávaní ostatných. Vie, že dcéra má dlhé vlasy, od malička sa ich dotýkala, pozná tvary ich tvárí, detaily. Vidiaci rodičia vnímajú deti vizuálne, my viac cez dotyk, hlas, osobnosť. Manželka sa stará o ich účesy dotyky jej pomáhajú budovať si predstavu o ich vzhľade. Človek, ktorý vidí – či už nejaký rodinný príslušník alebo, samozrejme, asistent – môže v tomto smere pomôcť, ak je nejaký problém. Ale deti si spoznáme.
Sú vo veku, keď vedia a vnímajú aj vašu odlišnosť, rozprávate sa s nimi o tom, vysvetľujete im situáciu?
Napríklad moja dcéra si to začala uvedomovať približne vo veku dvoch rokov. Keď niečo spadlo, automaticky nám to podala. Videla, že hmatáme rukami, keď nikto iný nebol nablízku, a pomohla nám. Keď sa jej jazyk rozviazal a začala klásť otázky, pýtala sa napríklad: „Prečo má maminka zavreté oči?“ alebo „Prečo naráža do steny?“ Vysvetlili sme jej to primerane jej veku. Niekedy je ťažké nájsť správne slová, aby tomu dieťa rozumelo, ale zároveň ho to nezasiahlo.
Dcérka navštevuje škôlku a pripravuje sa na školu, s tým sú spojené aj praktické veci, ako kreslenie, obťahovanie čiar, držanie ceruzky. Ako dokážete dohliadnuť na takéto aktivity ako nevidiaci rodič?
Celkom jednoducho. Keď bola menšia, pomáhala nám napríklad sesternica. Učila ju, že má kresliť pekne a neprekračovať čiary. Teraz, keď príde domov, krásne si maľuje a sama si kontroluje, či je všetko tak, ako má byť. Povie mi: „Pozri, ako som pekne vymaľovala presne podľa omaľovánky,“ a ja jej poviem: „Áno, vidím,“ aj keď nevidím. Škôlka informuje rodičov o pokrokoch detí – čo sa zlepšilo za polrok, na čom ešte treba popracovať, čo dieťaťu ide a čo nie. Cieľom je, aby si rodič uvedomil, v čom dieťa potrebuje podporu a na čom sa dá ešte popracovať. Veľa rodičov sa na tieto kazuistické pohovory nedostaví alebo povie: „Ja som v práci.“ Veď dobre, ale je to tvoje dieťa a nezaujímaš sa, ako mu to ide? Nám tieto stretnutia v škôlke pomáhajú a som rád, že Vivien je šikovná.
Čítate deťom rozprávky upravené v Braillovom písme alebo si ich vymýšľate?
Áno, často si príbehy vymýšľame, ale občas im prečítame aj klasické rozprávky. Naše deti sú však zvyknuté na audioknihy – pred spaním nepozerajú televízor, počúvajú rozprávky. Aj pri hre s legom alebo kockami im púšťame detské piesne alebo rozprávky, aby sa učili vnímať nielen hmatom, ale aj sluchom. Tak, ako my.
Deti už pochopili, že rodičia nevidia. Myslíte si, že ich to ovplyvní aj v budúcom živote?
Viete čo? Budú podľa mňa hrdé na to, že majú rodičov so zrakovým znevýhodnením. Myslím si to a keby som na to mal staviť, stavil by som na 1000 %. Mám veľa kamarátov, ktorí sú zrakovo hendikepovaní a majú deti, a naozaj by ste neverili, aké sú tie deti vďačné. Keď vyrastú, hovoria: „Mama, ako si ma zvládla vychovať, keď nevidíš?“ Ale viete, na výchovu netreba mať 50 000 €, na to treba mať zdravý rozum. Samozrejme, očakávame, že sa stretnú s predsudkami a možno aj posmechom. Škôlka je jedna vec a školské časy druhá. Škola je tvrdšia – šikana je tam realitou. Som rád, že sa to teraz rieši viac. Lebo dieťa šikanuje iné dieťa na základe niečoho – buď to vidí u iných, alebo má potrebu niekomu to vrátiť. Bohužiaľ, deje sa to. Moje deti budú možno vystavené niečomu podobnému, keďže majú „iných“ rodičov, ale verím, že nie.
Pán Janík, je vo vás veľká dávka energie, cítiť to vo vašom hlase, v tom nadšení, s akým rozprávate. Mysleli by ste si niekedy pred pár rokmi, keď ste možno prežívali ťažšie obdobia a rozmýšľali, ako bude váš život pokračovať, že raz budete Otcom roka 2024? Že budete mať dve deti, manželku a takúto krásnu rodinu?
Úprimne? Nie a ani vo sne by mi voľakedy nenapadlo, že raz budem OCKO ROKA. Aj keď ja si doma hovorím Otec roka už dávno. Manželka mi vraví: „Prečo?“ a ja jej na to: „Veď som navaril“. Trošku sa doberáme, ale s láskou. Som vďačný, že mám rodinu a toto všetko sa podarilo. Ak som o tom sníval, tak len tajne.
A keď ste už spomenuli vzťah medzi vami a vašou manželkou, dovolím si opýtať sa – aké domáce práce zastávate vy, OCKO ROKA?
Čo sa týka domácich prác, rád povysávam, urobím manželke kávu a pomôžem s jednoduchšími vecami. Občas pripravím večeru – najmä keď varíme spoločne, čo máme radi. Manželka sa síce do varenia až tak nehrnie, ale zato hrá krásne na klavíri. Tak spolu spievame a niekedy sa pridajú aj deti.
Spomenuli ste veľmi múdru vetu: „Na výchovu netreba 50 000 €, ale zdravý rozum.“ Akýkoľvek hendikepovaný človek, ktorý sa rozhodne mať deti, musí rátať s istými obmedzeniami a ťažkosťami. Aké je vaše odporúčanie pre ľudí, ktorí majú hendikep a obávajú sa, ako zvládnu výchovu detí, ale aj pre tých, ktorí sa boja rodičovstva kvôli pocitu obrovskej zodpovednosti?
V prvom rade je to o tom, čo človek chce. Či chce byť otcom alebo veľkopodnikateľom. Lebo dá sa robiť aj jedno, aj druhé, ale nie vždy naraz. Raz som počul takú frázu: „Ja by som nemohol byť otec, lebo by som nebol dobrým spisovateľom.“ Ja som mu na to povedal: „Prečo?“ A on odpovedal: „Lebo by som sa nevedel dostatočne sústrediť.“ Podľa mňa sa však dá byť aj dobrým spisovateľom, aj dobrým rodičom. Len si človek musí uvedomiť priority. Áno, doba je ťažká. Ale ak niekto povie: „Budeš pracovať týždňovky, zarobíš 3000 €, ale domov prídeš raz za 10 dní,“ poviem: „Prepáč, ale nie.“ Ja nechcem vidieť svoje dieťa len raz za desať dní. Chcem vidieť, ako ráno vstáva, ako ho odprevádzam do škôlky. To je pre mňa dôležité. Rodičovstvo je o veľkom odhodlaní. Byť zodpovedným človekom je skúška sama o sebe a ako rodič ste zodpovedný aj za svoje deti. Nepoviem, že je to ľahké, ale čo je ľahké?
Ak sa pozrieme na spoločenský aspekt – ako štát pomáha rodinám v podobnej situácii? Cítite dostatočnú podporu?
Štát vôbec nepomáha, hlavne čo sa týka finančnej stránky. Invalidné dôchodky sú minimálne. Napríklad, keď som sa zaujímal o prácu ako masér, pýtali sa ma, čo mi je. Odpovedal som, že som zrakovo postihnutý, a odpoveď bola, že z bezpečnostných dôvodov to nepôjde. Pritom nevidiaci ľudia majú schopnosť vnímať priestor inak, napríklad cez zvuky. Myslím, že by sa mali vytvárať také pracoviská, kde by sa pre hendikepovaných našlo viac možností než len tie tradičné, ako je práca maséra. Existujú aj kurzy, napríklad v Levoči. Problém je v tom, že zatiaľ tu nemáme také chránené pracoviská, ktoré by boli čisto pre hendikepovaných. Väčšina ľudí si ešte stále myslí, že hendikepovaní môžu robiť len veľmi špecifické veci. A to je škoda, lebo práca môže byť oveľa rôznorodejšia. Pre nevidiacich môžeme využiť rôzne technológie, ako napríklad dotykové panely alebo hlasové ovládanie, ktoré im môžu pomôcť. Môžeme robiť oveľa viac, než si možno niekto dokáže predstaviť. Žijeme však na Slovensku a musíme si na to zvyknúť. Ak by sme nevyužívali pomoc nadácií a občianskych združení, neviem, ako by sme dokázali fungovať.
Takže si musíte vytvoriť vlastný podporný systém, aby ste dokázali prežiť?
Presne tak. Napríklad teraz sme dcéru zapísali do centra voľného času, kde sa platí len raz ročne 60 eur. Jeden krúžok si môžeme dovoliť, viac nie.
Ako teda vnímate celkovú situáciu rodín, ktoré sú v podobnej situácii?
Je to bieda. Obyčajní ľudia, ktorí celý život pracovali, dostanú 300-eurový dôchodok. Náklady sa im však neznížia – elektrina, voda, kúrenie stoja rovnako ako pre pracujúcich. Napríklad učitelia, ktorí venovali celý život vzdelávaniu, dostanú smiešnych 400 eur. A to isté platí aj pre nás – od 18 rokov sme na invalidných dôchodkoch. Štát by mohol vytvoriť chránené pracoviská, kde by nevidiaci nemuseli byť len masérmi, ale mohli by skladať súčiastky alebo baliť výrobky.
MAMA ROKA 2024 Lucia Varholy: Choroba dieťaťa je extrémne ťažké bremeno
Poďme k niečomu pozitívnejšiemu – na čo sa najviac tešíte v blízkej budúcnosti? Máte nejaké plány na tento rok?
Najviac sa teším, keď sa konečne uzavrie kapitola týkajúca sa vodiaceho psa. Požiadal som o služobného psa, ktorý mi bude asistentom v každodennom živote. Bude mi pomáhať a poskytovať mi určitú samostatnosť, na čo sa naozaj teším. Všeobecne by som bol veľmi šťastný, keby sme už konečne mali vlastné bývanie. Pracujeme na tom, aj keď len po malých krokoch, no snažíme sa. Veľmi by som sa tešil, keby sme sa už mohli presťahovať do vlastného, pretože momentálne žijeme v prenajatom dvojizbovom byte, a to ešte nie je také skutočné, stabilné bývanie. Čo ma však napĺňa najviac, je predovšetkým súdržnosť v rodine – medzi mnou a manželkou, ale aj medzi rodičmi a deťmi. Vzťah medzi manželmi a vzťah medzi rodičmi a deťmi sú vzájomne prepojené. Ak jeden nefunguje, trpí aj druhý. Našťastie to u nás nie je problém, ale uvedomujem si, aké dôležité je na vzťahoch pracovať.
Fotogaléria