Juraj Hipš: Hranica medzi doberaním a šikanou je tenká
Najhoršie, čo ako rodičia môžeme spraviť, je bagatelizovať trápenie, s ktorým sa nám dieťa zdôverí.
Juraj Hipš je zakladateľom Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica, kde pôsobil 19 rokov ako riaditeľ. Založil Komenského inštitút, ktorý bol zaradený medzi 5 najinšpiratívnejších projektov pre učiteľov na svete. Spoluzakladal komunitnú školu na Zaježovej ako aj cenu Učiteľ Slovenska, ktorá je súčasťou medzinárodného ocenenia Global Teacher Prize. Je držiteľom ceny nadácie Orange za občiansku angažovanosť, ceny MOST a nadáciou Ashoka a Pontis bol zaradený medzi významných sociálnych inovátorov.
S rodinou žije na zaježovských lazoch.
Kde sú hranice medzi doberaním a šikanou u školákov?
Akú rolu v tomto procese zohráva rodič? Je koncept tridsiatich žiakov v triede vyhovujúci? Naozaj si za kvalitné vzdelanie musíme priplatiť?
Na stránke sikana.sk, ktorá zbiera dáta o šikanovaní, nájdeme tieto dáta. V školskom roku 2019/2020 sa podľa koordinátorov prevencie s problémom šikanovania stretla väčšina škôl (86,3 %). Okrem miery výskytu šikanovania na stredných a základných školách sa zvýšila aj miera jej frekvencie v porovnaní s rokom 2016.
Medzi najčastejšie prejavy šikany a šikanovania podľa tohto výskumu patrili: ironizovanie (výsmech, urážky) – 81,6 %, vulgárne nadávky – 76,5 %, ignorovanie, vylúčenie z kolektívu – 55,9 %, vyhrážky a zastrašovanie – 45,4 %, fyzický útok (bitky, facky, kopance) – 40,1 %, vymáhanie vecí (peniaze, jedlo, sladsskosti) – 16,8 %, sexuálne narážky, obťažovanie – 9,4 %, vykonávanie nezmyselných príkazov – 8,5 % a iné druhy šikany a šikanovania – 2,5 %.
Aj na základe týchto výsledkov vidíme, že šikanovanie je v našej spoločnosti veľmi vážny a najmä rozšírený problém, ktorému sa musíme začať viac venovať. Už nestačí len mávnuť rukou s vyrieknutím súdu „deti v škole sú zlé a kruté“. Našou úlohou je vychovávať z nich nielen múdrych ľudí, ale najmä dobrých, čestných a súcitných.
Téma školstva a vzdelávania je však veľmi citlivá a ľuďom sa pri nej vynorí množstvo otázok. Poďme nájsť aspoň na niektoré odpovede. Pozvanie na rozhovor prijal odborník na vzdelávanie Juraj Hipš.
Začnem zásadnou otázkou: kde sú podľa vás hranice medzi doberaním a šikanou u školákov?
Je dôležité, aby sme deti učili rešpektujúcemu správaniu k iným. Nikto by nemal druhému robiť veci, ktoré mu nie sú príjemné. Preto je dôležité deti viesť k tomu, aby vedeli povedať, čo sa im nepáči a zároveň ich učiť, aby to rešpektovali aj pri druhých. Medzi doberaním a šikanou býva tenká hranica, a preto je vhodné, aby dospelí doberanie nepodceňovali, lebo môže ľahko prerásť do šikany.
Akú rolu v tomto procese zohráva učiteľ?
Úplne kľúčovú. Pre deti je učiteľka alebo učiteľ vzorom, podľa ktorého sa často správajú. Ak učiteľka napríklad zosmiešňuje žiaka nevhodnými poznámkami, vysiela signál celej triede, že takéto správanie je normálne. Rovnako ak zľahčuje vysmievanie alebo iné formy ubližovania, tak nastavuje normy správania. Učiteľ má v triede obrovskú moc a zároveň zodpovednosť, ako ju použije, preto je také dôležité, aby na pedagogické pozície nastupovali pripravení a motivovaní ľudia.
A čo rodič? Niekedy je preňho ťažké vyhodnotiť, či dieťa nepreháňa a ide naozaj o šikanu.
Sám som rodič a môj najmladší syn je veľmi citlivý. Napriek tomu by som nikdy nezľahčoval, ak by prišiel s tým, že sa v škole necíti dobre a má strach. Najhoršie, čo ako rodičia môžeme spraviť, je bagatelizovať trápenie, s ktorým sa nám dieťa zdôverí. Je vhodné zájsť za pani učiteľkou a prípadne podniknúť ďalšie kroky, ale nikdy nepovedzme dieťaťu, že preháňa a nič strašné sa mu nedeje. Skutočné príbehy šikany, ktoré poznám, začínali presne takto. Dieťaťu nikto z dospelých neposkytol pomoc a neskôr v dospelosti sa to prejavilo aj vážnymi psychickými problémami.
Michaela Ray: Problémy s nízkym sebavedomím sa začínajú v detstve
Existuje nejaká prevencia voči šikane v školách?
Je viacero programov, ktoré sa tejto téme venujú. Jedným z najúspešnejších je fínsky projekt na prevenciu šikany KiVa. Žiadnemu inému programu proti šikane nebol venovaný tak robustný výskum ako práve tomuto. Výskumy preukázali, že tento program vedie k významnému zníženiu miery šikany. Až 98 % obetí šikany uviedlo, že sa po zásahu KiVa tímu ich situácia zlepšila.
Spoluautorka programu Christina Salmivalli spomína aj na jednu z najsilnejších aktivít pre tínedžerov, ktorá je súčasťou programu KiVa. Mladí ľudia sledujú videá s natočenými spomienkami dospelých ľudí a ako to ovplyvnilo ich ďalší život. Rozprávajú o tom, ako im v škole niekto ubližoval. Ako nemohli spať alebo sa báli chodiť do školy. Keď video končí, na tvárach študentov je neraz vidieť, že im je skoro do plaču. Hovoria, že si neuvedomovali, ako môže šikana človeka zasiahnuť a ťahať sa s ním až do konca života.
Naše ministerstvo školstva o tomto úspešnom programe vie minimálne od roku 2011, kedy ho Fíni zástupcom rezortu predstavili. Tam to ale, žiaľ, skončilo.
Komu sa deti zdôveria ako prvému?
Tomu, ku komu majú dôveru. Môže to byť rodič, učiteľka, školská psychologička, príbuzný, kamarát. V tej chvíli je dôležité, aby dieťa bolo vypočuté a videlo, že sa s jeho problémom budeme zaoberať a poskytneme mu všetku dostupnú pomoc. Aj preto je také dôležité, aby mali učitelia s deťmi vybudované dobré vzťahy, aby boli jednými z prvých osôb, za ktorými môžu prísť, pretože veľká miera šikany sa deje práve v škole.
Myslíte si, že sa postavenie učiteľa na Slovensku zlepšuje alebo máte pocit, že ide horším smerom?
Medzi najviac rešpektované povolania na Slovensku patrí hasič, lekár, vedec a učiteľ. Vyplynulo to z prieskumu pre cenu Učiteľ Slovenska, na ktorom som sa pred niekoľkými rokmi podieľal. Najmenej rešpektované povolanie bolo poslanec parlamentu. To nie je až také prekvapivé. Prekvapivé ale je, ako rodičia odpovedali na otázku, kam by nasmerovali dodatočné finančné zdroje pre školu, ak by boli k dispozícii. Väčšina by ich využila na nákup učebných pomôcok, renováciu budov či mimoškolské aktivity. Iba štvrtina rodičov by investovala do vyšších platov učiteľov a učiteliek.
Toto je dlhodobý problém. Ak nepochopíme, že kvalita vzdelávania primárne nezáleží od počtu tabletov na meter štvorcový, nikam sa neposunieme. Zažil som skvelé školy, ktoré sídlili v skromných podmienkach. Napriek tomu by som tam s radosťou svoje deti dal. Dôvodom boli práve dobré učiteľky a učitelia.
Je koncept tridsiatich žiakov v triede vyhovujúci? Nenastáva pre učiteľa priťažká situácia, nakoľko nemôže pristupovať k deťom individuálne?
Ak má učiteľ v triede tridsať žiakov a z toho niektorých so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, očakávať individuálny prístup je veľmi ťažké. To je ďalší z dôvodov, prečo je tak nesmierne dôležité, aby sme v školách mali podporné tímy, ktoré pedagógom pomáhajú, ale nemôže to byť tak ako doteraz, že škola sa musí doprosovať, aby mala podporný personál a mnohokrát ho nemajú z čoho zaplatiť. Má to byť automatické a zaručené zákonom, inak sa nikam nepohneme. Áno, stojí to veľa peňazí, ale je to jedna z najlepších investícií, ktorú môže táto krajina spraviť.
Páči sa vám nejaký zahraničný štýl vyučovania, ktorý by ste rád presadil aj u nás?
Navštívil som školy v zahraničí, aj som zažil hodiny učiteliek a učiteľov, ktorí boli vo finálovej desiatke Global Teacher Prize. A preto si dovolím povedať, že aj na Slovensku máme mnohé špičkové učiteľky a učiteľov. Videl som vyučovania v slovenských školách, ktoré boli perfektné. Len my málo hovoríme o našich dobrých učiteľoch, neukazujeme ich ako príklady. Napríklad učiteľka Iveta Barková bola zaradená pred dvomi rokmi medzi 50 najlepších učiteľov sveta. To bola pre Slovensko obrovská česť. Veľmi ma mrzelo, že naše ministerstvo školstva si to vôbec nevšimlo.
Šikanovanie: Realita nielen na školách ale i v škôlkach
Mal by sa meniť štýl výchovy učiteľa tak, ako sa menia aj deti? Dnešná generácia Z je úplne iná ako bola Y či X...
Svet sa nám dynamicky mení priamo pred očami. V týchto dňoch sa rieši nástup umelej inteligencie, dopady klimatickej zmeny na náš život, zánik tisícok povolaní a vznik nových, o ktorých sme pred pár rokmi ani nepočuli. Akurát školy zvyčajne ostávajú tým všetkým nedotknuté a vyzerajú ako skanzeny. I preto sa nemožno čudovať, že deti nevidia v školách zmysel. Vítam napríklad reformu obsahu vzdelávania, aj keď mnohí sa podpisujú pod petíciu, aby bola zastavená. Tí ľudia ale žijú vo svete včerajška. My naozaj nepotrebujeme pripravovať deti na život v skanzene.
V posledných rokoch je trend dávať deti do súkromných škôl, pretože rodičia túžia, aby dostali čo najlepšie vzdelanie. Má to zmysel? Naozaj si za kvalitné vzdelanie musíme priplatiť?
Ak dopustíme, aby kvalitné vzdelávanie dostávali len tí, čo si za to môžu zaplatiť, tak je koniec s touto krajinou. Chápem každého rodiča, že chce pre svoje dieťa to najlepšie, ale k čomu nám bude, ak pár percent detí bude mať kvalitné školy a zvyšok bude v podpriemerných? Viete si predstaviť, ako sa v takej krajine bude žiť? Je úplne nevyhnutné, aby každé dieťa bez ohľadu na to, koľko jeho rodič zarába, malo prístup ku kvalitnému vzdelaniu. To považujem za jednu z absolútne najdôležitejších vecí, ktorej by sme sa ako spoločnosť mali venovať. Aj preto sa teším, že v spolupráci s mestom Zvolen pripravujeme modelovú inkluzívnu školu. Školu, ktorá nebude vyberať školné, bude prístupná všetkým deťom bez rozdielu a zároveň bude ponúkať kvalitné vzdelávanie. Chceme v tejto škole overovať pedagogické inovácie a ponúkať ich potom ďalším školám. A práve preto, že v škole budú rozmanité deti, od tých žijúcich v sociálne vylúčených komunitách až po deti úspešných podnikateľov, je možné tieto skúsenosti zdieľať aj so stovkami ďalších slovenských škôl. Lebo rôznorodosť v spoločnosti by sa v prvom rade mala odrážať aj v školách.
Aký je váš názor na učenie detí doma? Máme na to ako rodičia kompetencie alebo stačí láskavý prístup a učebnica?
Je správne, že štát ponecháva rodičovi možnosť rozhodnúť sa pre domáce vzdelávanie. Treba si ale úprimne povedať, prečo sa časť rodičov takto rozhoduje. Jeden z najčastejších dôvodov je vzbura proti súčasnému vzdelávaciemu systému. Rodičia nechcú posielať deti do škôl, kde sa len bifľujú nezmyselné poučky. A preto je dôležité, aby sme reformovali verejný vzdelávací systém a nenútili rodičov z neho unikať. Ďalší častý dôvod je, že dieťa má nejaké zdravotné znevýhodnenie a škola nemá ľudí, ktorí by mu vedeli pomáhať. To je rovnako neprípustné a je nevyhnutné školám pomôcť s podpornými tímami, aby tieto deti mohli chodiť do školy rovnako ako ostatné. A potom sú tu, žiaľ, aj rodičia, ktorí vyznávajú rôzne konšpiračné teórie či sú náboženskí fundamentalisti. To je vážny problém a štát by mal venovať zvýšenú pozornosť, ak sú takéto deti v domácom vzdelávaní.
„K čomu nám bude, ak pár percent detí bude mať kvalitné školy a zvyšok bude v podpriemerných? Ako sa v takej krajine bude žiť? Je nevyhnutné, aby každé dieťa bez ohľadu na to, koľko jeho rodič zarába, malo prístup ku kvalitnému vzdelaniu.“
Je učiteľstvo poslaním?
To sa už stalo takou frázou, aby učitelia neriešili výšku svojej mzdy. Áno, je to poslanie, ale je najvyšší čas, aby sme od pedagógov neočakávali, že je to aj rehoľa, spávať majú na drevenej prični a jesť misku ryže denne.
Tatiana Timková: Nedokážem svojmu dieťaťu povedať - Je t’aime
Utrpelo duševné zdravie učiteľov v dôsledku pandémie alebo naopak vnímate, že si od žiakov „oddýchli“?
K tomuto máme aj relevantný prieskum, ktorý realizoval Komenského inštitút a Centrum vzdelávacích analýz. Z prieskumu vyplýva, že väčšinu učiteliek a učiteľov výučba počas pandémie vyčerpala. Približne pätinu už učenie po skúsenosti s výučbou počas pandémie veľmi nebaví a zvažuje aj odchod z profesie. To sú varovné čísla. Pred tromi rokmi som sa zúčastnil konferencie, na ktorej bol aj bývalý fínsky minister školstva Olli-Pekka Heinonen. Keď sa ho spytovali, na čo treba pri vzdelávaní klásť najväčší dôraz, odpovedal jedným slovom – well-being. Pohoda duševná aj fyzická nielen pre žiakov, ale aj učiteľov. Iba vtedy je možné, aby prebiehalo kvalitné vzdelávanie. Myslím, že u nás na to stále zabúdame.
Robí sa pre učiteľov niečo, aby nevyhoreli a formovali ďalšie generácie alebo sa iba od nich očakáva, že budú bezchybní?
V mnohých firmách si cenia svojich skúsených ľudí, ktorí pre nich dlhé roky lojálne pracujú. Rozmaznávajú si ich, starajú sa o nich a veľakrát im poskytujú aj sabatikal (dlhodobé uvoľnenie z práce určené na oddych a zlepšenie psychického stavu zamestnanca), len aby si ich udržali. Vedia, že ak sa im vráti oddýchnutý človek s novými zručnosťami, bude to prínos pre všetkých.
Práca učiteľa patrí medzi najviac stresujúce. Každý, kto aspoň chvíľu učil a snažil sa to robiť poctivo, vie, aká je to nesmierna drina. Ste vystavení počas dňa desiatkam najrôznejších okolností, keď riešite, ako čo najlepšie odučiť hodinu až po situácie, keď sa vám dieťa zdôverí so svojimi osobnými ťažkosťami a čaká vašu pomoc. Vyhorenie v učiteľskom povolaní nie je ničím nezvyčajným. Aj preto si podľa mňa zaslúži serióznu diskusiu pilotné overenie modelu pedagogického sabatikalu. Je to jedna z príležitostí, ktorá môže pomôcť v školstve udržať skúsených a kvalitných ľudí. Táto investícia sa nám mnohonásobne vráti, lebo stratu kvalitných ľudí nenahradíme kúpou ďalších tabletov, interaktívnych tabúľ ani novým školským nábytkom.
Čo by ste odkázali študentom pedagogiky, prípadne tým, ktorí zvažujú toto štúdium, ale prikláňajú sa k inému smeru – z dôvodu súčasného postavenia učiteľov v spoločnosti či nízkemu platu?
Začal som učiť, keď som mal 22 rokov. Tú prácu som si zamiloval. Zároveň viem, aká je nesmierne ťažká. Všetkým budúcim učiteľkám a učiteľom odporúčam, aby si našli skúsených mentorov, ktorí ich budú na ich ceste sprevádzať. Je to neoceniteľná pomoc.