Tatiana Timková: Nedokážem svojmu dieťaťu povedať - Je t’aime
Po narodení detí, po rokoch hladu po objavovaní sveta, som zrazu pocítila absolútnu potrebu vrátiť sa k mojim slovenským koreňom. Nedokážem svojmu dieťaťu povedať „Je t’aime“. Iba emóciami nabité „ľúbim ťa“ vie autenticky vyjadriť každý detail vlastnej identity.
20 rokov prežitých vo Francúzsku, 5 v Mníchove. Píše divadelné hry, točí vlastné filmy, má divadelný ateliér. Pracuje s multilingválnymi deťmi a dospelými, ktorým približuje nielen divadlo, ale i slovenčinu. No hoci hovorí šiestimi jazykmi a jej domovom je Európa, stále viac sa vracia k slovenským koreňom.
Škola, kde sa z detí stávajú SOKOLIARI
Tatiana, roky ste prežili v Paríži. To znie ako sen. Žije sa tam skutočne „na vysokej nohe“?
Záleží ako kto. Ale Paríž je naozaj unikátny. Svojou rafinovanosťou, zmyslom pre estetiku a užívaním si života, ale najmä rešpektom k slobode.
Do Francúzska vás pritiahla túžba študovať. Prečo práve Francúzsko?
Keď som si na gymnáziu zvolila francúzštinu, netušila som, ako veľmi mi to ovplyvní život. V chaose po revolúcii to bola totálna srdcovka. Veď 90 % „normálne“ pragmaticky zmýšľajúcich študentov si zvolilo nemčinu. Moje prvé štipendium na štúdium vo Francúzsku určené pre postkomunistické štáty Vyšehradu som získala ešte na výške. Po jej skončení som zase vyhrala konkurz pre štipendistov od francúzskej vlády. Chlapík na francúzskej ambasáde, ktorému som vysvetľovala, že bezo mňa pôjde Francúzsko len dole vodou, mi nemohol povedať nie. (smiech)
Ako sa v tom čase učila francúzština v bývalom komunistickom Československu?
Bol to všeobecný chaos, veď väčšina učiteľov musela za noc oprášiť špecializácie na dovtedy zakázané jazyky. Mám podozrenie, že sa ten jazyk učili naraz s nami. Učebnice neboli, mali sme všelijaké kópie. Magnetofón s kazetami bol luxusom. Pre nás „vykúzlili“ pani profesorku na dôchodku a na vlastnej koži sme zažili film „Marečku, podejte mi pero“. Potom prišla ešte jedna mladá profesorka, ktorá bola do Francúzska totálne paf a nakazila ma tým.
Paríž je mesto, kde sa do divadla chodí tak často ako do obchodu a vy ste túžili stať sa súčasťou divadelných dosiek. Aký je rozdiel medzi slovenskými a francúzskymi divadlami?
Čo sa týka kultúry, je to mesto 800 a jednej možnosti. Každý večer je tam okolo 800 divadelných predstavení. Francúzi všeobecne divadlo milujú. Je to miesto, kam idú relaxovať, zabaviť sa. Bez toho, aby sa museli nasúkať do nejakej róby. V nedeľu popoludní sa jednoducho vyrážalo za kultúrou. Taktiež tam existuje nekonečná plejáda škôl a prúdov, kde môžete študovať rôzne divadelné techniky. Ja osobne som prepadla talianskej technike s maskami Comedii del Arte (ext. zdroj wiki).
Máte za sebou napísané hry, natočené vlastné krátkometrážne filmy. O čom sú?
Ja patrím k „théâtre engagé“ angažovanému divadlu, ktoré hovorí o sociálnych fenoménoch. Z mojej tvorby spomeniem trilógiu Super Mama (ext. zdroj trilógia Super mama) . Prvý film je o tom, ako učarovať riaditeľke jaslí, aby ste získali jedno z mála miest v jasliach (škôlke). Ďalší ukazuje, ako zázrakom dokázať vyzdvihnúť načas dieťa z jaslí, ktoré zatvárajú o 18.00 hod, pričom vy pracujete na druhej strane Paríža tiež do 18.00 hod, a v treťom dávam vtipný tip na to, ako argumentovať pri pohovore pri hľadaní si práce po „materskej dovolenke“, ktorá sa, samozrejme, profesionálne neráta. A ten tip naozaj funguje!
Na jar bude v Mníchove premiéra môjho detského predstavenia v slovenčine „SOS z planéty MEZ“. Prostredníctvom „školy Vírusiovcov“ v nej humorným spôsobom apelujem na úzke prepojenie medzi existenciou pandémie a deštrukciou prírody nami ľuďmi.
Krojované bábätká - unikátna pamiatka
Aktuálne už päť rokov žijete v Mníchove. Nebolo to také „tvrdé“ pristátie v porovnaní s Parížom?
Najskôr to bolo také prisadnutie si. K Nemcovi sediacemu v autobuse, do ktorého som nastúpila v Mexiku. Potom sa z tohto Nemca stal otec mojich detí. A nakoniec z tej nemčiny srdcovka. Ozajstná. (úsmev) Pristátie na betóne ma neobišlo, ako sa na expatriáciu patrí. V Mníchove mi chýbalo z Paríža asi všetko a bola som totálne dezorientovaná. A potom mi to došlo! Francúzsko je predsa vo mne! Namiesto nostalgie donesiem do Mníchova všetko to, čo som sa naučila vo Francúzsku. Dnes vediem divadelné kurzy a robím predstavenia pre Francúzov aj pre Slovákov.
V slovenčine aj vo francúzštine učíte deti láske k umeniu. Prezraďte akou formou?
Po narodení detí, po rokoch hladu po objavovaní sveta, som zrazu pocítila absolútnu potrebu vrátiť sa k mojim slovenským koreňom. Nedokážem svojmu dieťaťu povedať „Je t’aime“. Iba emóciami nabité „ľúbim ťa“ vie autenticky vyjadriť každý detail vlastnej identity.
Lámala som si hlavu, ako, kedy a kde moje deti slovenčinu naučím a ako ich budem motivovať, aby ňou chceli rozprávať. Keďže ja sama ovládam šesť jazykov, viem, že klasická metóda s učebnicou v lavici nemotivuje a drilovanie nekonečných zoznamov vybraných slov je pre moje deti v zahraničí naozaj poslednou prioritou. A tak som si zbalila kufor a obehla všetky možné školenia na prácu s amatérskym divadlom a učením jazykov. Opäť to bolo vo Francúzsku, kde majú v tejto oblasti bohaté niekoľkoročné skúsenosti.
Po piatich rokoch a stovkách detských divadelných ateliérov v slovenčine a francúzštine som nedávno založila slovenskú Školu hrou v Mníchove. Veď už sám Komenský prišiel pred storočiami na to, že učiť sa má hrou. A tak hráme. Divadlo. Na začiatku prostredníctvom cvičení, kde sa deti učia jazyk v pohybe. Potom si spolu napíšeme na mieru divadelný scenár, ktorý im profesionálne zrežírujem. Je to veľmi delikátny proces vyžadujúci roky skúseností a štúdia, ale funguje to! Deti sa vyjadrujú po slovensky a ako bonus získajú obrovskú sebaistotu pri prejave pred publikom a super slovenských kamarátov. Nedávno mi jedna žiačka povedala, že vďaka mne sa už nebojí hovoriť pred celou triedou. No nepokračujte v tom.
Bolo pre vás ťažké presadiť sa ako Slovenke v zahraničí?
Osobne si myslím, že my Slováci máme veľkú výhodu v tom, že patríme do Európskej únie, a taktiež preto, že väčšinou máme vzťah k pracovitosti, serióznosti a dosť vysoké nároky na náš životný štandard. Presne tie kvality, vďaka ktorým ľudia žijúci na Slovensku posúvajú Slovensko neustále vpred. Aj keď občas spadnú, ale vždy vstanú a idú ďalej. Ja som veľmi hrdá na to, čo Slováci za uplynulé desaťročia dokázali.
Kde sa cítite doma?
Počas pracovného života, keď som žila a cestovala krížom krážom po Európskej únii, som dlho váhala, kde sa usadiť. Až raz som preletela Atlantik a miestni obyvatelia Latinskej Ameriky mi zahlásili, že hneď uhádli, že som „chica europea“. Zrazu mi bolo všetko jasné. Môj domov je staručká, maličká, krásna, rozmanitá, nevyspytateľná, moja drahá Európa!
V čom je pre vás osobne materstvo a rodičovstvo najväčšou výzvou?
Momentálne v neustálom žonglovaní a hľadaní rovnováhy medzi nekonečnými prázdninami, detskými chorobami, domácimi prácami a mojimi pracovnými zväzkami.
Čo by ste chceli odkázať čitateľkám časopisu MAMA a JA?
Verte vlastnému inštinktu. Vytvorte si vlastný model materstva bez ohľadu na normy krajiny, v ktorej žijete. Veď každé dieťa a každá mama majú svoje vlastné špecifické potreby.
Viac sa dozviete na: www.tatianatimkova.com, FB Slovenská ŠKOLA HROU v Mníchove