Denisa Šulcová, prvá horská vodkyňa na Slovensku: Rodičia s deťmi ešte aj v horách medzi sebou súťažia
„Za všetkými mojimi výkonmi stojí tréning a sebazaprenie. Aj na úkor komfortu, o ktorý prichádzam.“ Mama dvoch dcér, horolezkyňa, lyžiarka a ultrabežkyňa.
Na svete je približne 8 000 certifikovaných horských vodcov UIAGM (Medzinárodná federácia asociácií horských vodcov), z toho menej než 2 percentá tvoria žien. V rámci cyklu Inšpiratívna žena vám predstavujeme Denisu Šulcovú (46 r.) z Popradu. Prvá a jediná horská vodkyňa – žena – na Slovensku z celkovo 77 horských vodcov. Mama dvoch dcér, horolezkyňa, lyžiarka a ultrabežkyňa.
Denisa, ste rodáčkou spod Tatier, s láskou k horám a k športu ste sa už zrejme narodili. Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie byť profesionálnym horským vodcom?
To rozhodnutie prichádzalo postupne, odkedy som začala aktívne liezť a lyžovať. Od mladého veku sa venujem týmto aktivitám a mnoho mojich známych buď bolo horskými vodcami, alebo si postupne robili tento kurz. Ja som k tejto myšlienke dospela ešte predtým, ako sa mi narodili deti. No po ich narodení sa mi ukázal smer lepšie a ja som ho nasledovala.
Okrem samotného rozhodnutia to vyžadovalo absolvovať štvorročný kurz popri dvoch dcérach, čo vôbec nie je jednoduché... Ako ste to stíhali?
Ak človek chce, dokáže mnoho vecí. Všetky športy, ktorým sa venujem, si vyžadujú silu a vytrvalosť. A tá nepríde len tak sama. Za všetkými mojimi výkonmi stojí tréning a sebazaprenie, čiže naplánovať si vzhľadom k svojmu životu s deťmi, kedy môžem ísť trénovať a kedy musím byť už mama. Znamenalo to napríklad chodiť behať ráno o piatej či trénovať lezenie večer o ôsmej. Dá sa všetko, no na úkor energie a komfortu, o ktorý prichádzate. Samotný kurz sa skladá z podkurzov, ktoré trvajú 5 – 12 dní. V tom mi vyšiel v ústrety môj expartner.
Dovolenka v horách očami záchranára - na toto nezabúdajte
Záverečné skúšky trvali sedem dní vo výške okolo 4 000 metrov. Čo bolo pre vás osobne najnáročnejšie?
Najnáročnejšie bolo ostať pokojná a s chladnou hlavou riešiť deň po dni. Fyzicky aj metodicky som bola pripravená. Potrebné bolo ukázať pokoj, jednoznačnosť úkonov a plynulosť pohybu.
Zohľadňuje sa v požiadavkách na výkon fakt, či ide o muža alebo o ženu?
S určitosťou môžem povedať, že čo sa týka výkonu, neberie sa ohľad na to, či ste muž alebo žena. Všetko musíte zvládať rovnako. Ide o certifikát horského vodcu, ktorý nerobí rozdiel medzi vodcom či vodkyňou. Takisto to majú napríklad lyžiarski inštruktori, plavčíci, atď.
Počas zimnej sezóny učíte lyžovať, ste inštruktorkou. Kedy vaše deti stáli prvýkrát na lyžiach?
Keď mali asi dva roky. Najprv na tie „mackové“, potom na pevné. Ale prvé razy to bolo len tak, na rovine, nech si privyknú, prípadne som s nimi skúsila zlyžovať tak, že boli medzi mojimi lyžami, aby pišťali od nového zážitku. Obe ako trojročné už vedeli zastaviť na tých najjednoduchších svahoch. Ale kedy dieťa postaviť prvýkrát na lyže? Je to veľmi individuálne, najlepší vek je okolo 4 rokov, keď dieťa má už akú-takú silu a koordináciu a vydrží byť na lyžiach aspoň hodinu.
Dospelí majú oproti deťom, čo je pochopiteľné, väčší rešpekt. Uvedomujú si, čo sa môže stať, mnohokrát sú zakríknutí. Ale správnou motiváciou sa z nich veľmi rýchlo stanú takisto deti a mnohokrát sa tešia ešte viac.
Manželstvá z tlakového hrnca: Ženy často vnímajú pozeranie porna ako neveru
Behávali ste aj počas tehotenstva, trénovali ste na maratóny. Za sebou máte aj horský ultramaratón CCC – UTMB (pozn. redakcie: Ultra Trail du Mont Blanc), ktorý sa beží 101 km s prevýšením 6 100 metrov. Čo motivuje ženu, matku k takýmto výkonom?
V prvom rade je to psychohygiena. Akokoľvek milujete svoje deti, materstvo vás ako ženu prekvapí. Mať deti, a rovno dve tesne po sebe, nie je med lízať. A myslím, že hovorím za všetky matky. A to som z tých šťastných, ktorým sa narodili zdravé deti, takže nemusím riešiť úplne iné problémy. Ale byť matkou a naučiť sa žiť v tej úlohe po športovom živote, aký som viedla predtým, je náročné. Začala som behať nielen pre to, aby som schudla kilá navyše, ale bola to jediná možnosť športu.
K behu nepotrebujete parťáka ako pri lezení, ani na to nepotrebujete celý deň. A tak som behala čoraz častejšie. Vybehla som skoro ráno, kým deti ešte spali, či kedykoľvek to bolo možné. Keď boli ešte bábätká, tak som behala s kočíkom. Ak boli dopoludnia v škôlke, tak som si ukradla pred robotou hodinu času. Dá sa to, no je náročné sa zaprieť v tom období, keď jediné, na čo myslíte, je spánok a oddych bez detí.
Beh ma vždy bavil, brala som ho ako doplnok k športom, ktoré som robila. Nebolo to niečo nové, dlhé trate som mala radšej ako šprinty, takže prišli prvé horské behy, potom polmaratóny, maratóny, prvý ultrabeh a takto som sa prebehala až k UTMB. Je príjemné mať motiváciu v tom, čo robíte. Ja som ju našla v pretekoch, tešila som sa na tréningy i na preteky a na atmosféru, z ktorej som čerpala energiu. Dôležitejšie je ísť a pracovať na sebe nielen telom, ale i hlavou. Umiestnenie je už len bonus k tomu všetkému.
Koľko túr máte už tento rok za sebou ako profesionálna horská vodkyňa?
Zatiaľ ich rátam na desiatky.
Poznáte aj iné ženy, kolegyne, horské vodkyne?
Osobne nepoznám žiadnu, ale z médií poznám viaceré. Väčšina z nich pochádza z horských krajín ako Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko. Tam je ich najviac, remeslo horského vodcu má trošku dlhšiu históriu ako u nás a stať sa profesionálnym horským vodcom tam bolo možné skôr ako na Slovensku – aj v období pred revolúciou. To je však téma sama osebe.
Nestretli ste sa so spochybňovaním spojenia žena a horská vodkyňa? Predsa len, musíte mať ako vodkyňa prirodzený rešpekt a byť aj fyzicky na tom lepšie ako prípadný klient – muž, ktorého zachraňujete.
Je možné, že niekomu prejde hlavou v tomto smere pochybnosť. Ale to je otázka na klientov. Zatiaľ som neriešila žiadne „alfa“ momenty, všetci klienti ma rešpektovali a dôverovali. Fyzicky sa udržiavam a môžem povedať, že sa zatiaľ nemusím báť akéhokoľvek športovca – muža či ženy, ktorého si naviažem na lano.
Učiteľka Kristína: Verím v šťastné deti
Denisa, aké chyby ako rodičia robíme najčastejšie v horách?
Začala by som s tým, že robíme aj dobré veci – ťaháme deti do hôr. Chceme im ukázať prírodu, chceme, aby sa hýbali. A popritom robíme aj chyby. Mnoho rodičov prepne do módu súťaživosti. Súťažia s inými známymi, kto kde svoje deti vytiahol a v akom veku tie deti boli. Samozrejme, sú rodičia skúsení, ale o tých nie je reč, tí väčšinou vedia, čo robia a do čoho idú. Mnoho je však tých, ktorí sa turistike, lezeniu, ferratám, skialpinizmu nevenujú natoľko, aby vedeli správne posúdiť možné nebezpečenstvo, ktorému vystavujú nielen seba, ale aj svoje deti.
Je potrebné brať do úvahy vek dieťaťa, napríklad ako bude reagovať na nadmorskú výšku, na ktorú nie je zvyknuté. Takisto pri oblečení myslieť na letnú aj zimnú sezónu, oblečenie detí vrstviť, nezabúdať na pokrývku hlavy, krém na opaľovanie, slnečné alebo lyžiarske okuliare, rukavice, atď.
Aký je váš názor na to, že niektorí rodičia nosia svoje deti po horách v nosičoch?
Existuje množstvo spôsobov, ako nosiť dieťa. Ide však o to, ako je skúsený ten, kto dieťa bude niesť. Akú má kondíciu a pohyb v horskom teréne. Nepodceniť obuv, tá je dosť podstatná, niekedy sa môžu zísť paličky. Osobne som svoje deti nosila – najprv v šatke, potom v nosiči, a to obojstranne, čiže vpredu aj vzadu – podľa ich aktuálneho veku. Nosenie je čarovné pre nosiaceho aj noseného.
Bez čoho by ste nepustili dieťa na vysokohorskú turistiku?
Určite je to vrstvenie. Mať pri sebe krátke, dlhé tričko, mikinu, bundu, ktorú neprefúka, elastické nohavice či iné nohavice, šatku na krk, čelenku alebo čiapku, okuliare, rukavice. Nezabudnúť vziať náhradné veci (minimálne 1 tričko a 1 nohavice v batohu, veľa miesta nezaberú). Obuv nenakupovať o dve čísla väčšiu, deti v tom nevedia chodiť a strácajú balans na rovnom chodníku, nieto v teréne.
Má zmysel dávať deťom prilby, turistické palice a pod.?
Ak ide o bežnú turistiku ako výstup na horskú chatu, tak nie. Ani prilba, ani palice. Je lepšie, ak sa deti naučia po teréne chodiť bez nich. Ak ide o ferraty či lezenie, tak prilbu určite treba mať.
Vaše dcéry sú vašimi parťáčkami aj v horách, samozrejme, primerane ich veku. Prečo je dobré brávať deti na kopce, do lesa, učiť ich láske k pohybu, k športu?
S dcérami chodievam do hôr odmalička. Mala som a mám neskutočnú radosť, vidiac ich, ako si to užívajú v každom veku. Ako som už spomínala, boli to zo začiatku prechádzky do dolín v šatke či akomkoľvek nosiči. Potom prvé výstupy na ľahšie dostupné chaty. Motiváciou bola buchta na pare, ktorá na chate chutí najlepšie. Postupom času to boli vyššie položené chaty, prvé štíty, ferraty, lezenie. Učila som ich lyžovať, k tomu patrí aj nočný výšľap na horskú chatu s lyžami, prvé noci na chate, ranné zlyžovanie späť do doliny. Teraz majú za sebou Lomnický a Gerlachovský štít so mnou na lane. Zažili sme toho spolu tak veľa, že by som o tom mohla písať a písať. Dúfam, že aj napriek obdobiu, do akého teraz vstupujú, na to nezabudnú a ak ich život akokoľvek odkloní, tak sa vrátia späť. Pevne verím. (úsmev)
Denisu môžete sledovať na IG profile