Manželstvá z tlakového hrnca: Ženy často vnímajú pozeranie porna ako neveru
Grafická dizajnérka s dvomi deťmi a mužom Angličanom, Lívia Halmkan, patrí nepochybne medzi Inšpiratívne ženy. Záleží jej na kvalite života mladých ľudí a rozhodla sa byť v tejto oblasti aktívna. Prichádza do škôl, robí semináre pre rodičov. So svojím projektom Tlakový hrniec otvára témy, ktorých sa obávajú najmä rodičia alebo témy, ktoré radšej všetci nechávajú ukryté niekde na dne (hrncov ich životov).
Lívia Halmkan: Manželstvá z tlakového hrnca
Lívia, väčšinu života ste prežili v zahraničí, kde ste sa spoznali aj so svojím manželom Garym. Prečo ste sa napokon rozhodli usadiť na Slovensku?
Slovenský spôsob žitia lepšie praje rodinnému životu. Je tu pomalšie tempo a je tu menej konkurencie. Na Slovensku si dovolím nedvíhať pracovné telefonáty po pracovnej dobe. Víkendy mám úplne voľno a venujem sa rodine. Toto som si v Anglicku nemohla dovoliť. Prišla by som o klientov.
Sama ste si prešli manželskou krízou a potom ste o tom natočili film. Vnímali ste krízu ako niečo prelomové vo vašom vzťahu?
V čase, keď som dokument natáčala, som síce bola povzbudená, že sme „to“ doma prežili a ostali sme s manželom spolu, ale príliš som sa počas natáčania k vlastnej kríze nevracala, teda nie vedome. Avšak všetky tie rozhovory pri natáčaní s inými pármi, terapeutmi, poradcami ma postupne prinútili prehodnotiť celú našu starú krízu nanovo. Dá sa povedať, že práca na filme mi ukázala oveľa hlbšie môj podiel viny na všetkom, čo sa u nás v manželstve dialo. Dovtedy som zväčša vinila manžela. Zrazu som už mohla viniť aj samu seba. Bolo to bolestné, pokorujúce a užitočné.
Môj syn sleduje porno!
V dokumentárnom filme Manželstvá z tlakového hrnca vypovedalo päť manželských párov, medzi nimi aj zahraničné. Bolo ťažké nájsť ľudí ochotných ísť na kameru so svojimi životnými pádmi a vstávaniami?
Vlastne to nebolo až také ťažké, len bolo treba vedieť, koho osloviť. Pozývala som pred kameru páry, ktoré sú zahojené do takej miery, že už dokážu pomáhať iným párom v krízach, a teda hovoria o svojich pádoch často a aj verejne. Niektorým nesedelo len to, že budú musieť sedieť pred kamerou. Túžba pomôcť iným ľuďom v nich väčšinou vyhrala. Účinkovanie vo filme mi odmietlo len niekoľko ľudí.
Príčinou krízy v jednom manželstve bolo práve sledovanie pornografie, ktorej sa aktuálne vo svojom projekte venujete. Niekto si možno povie, že na pozeraní porna nie je nič až také zlé... Veď to robí skoro každý (zdravý muž), je to prirodzené, normálne... Je to naozaj také neškodné?
Myslím si, že v prvom rade sa treba spýtať, kto ako túži zažívať sex alebo intimitu. Ak niekomu stačí čisto fyzický zážitok s telom partnera, tak porno tejto túžbe asi príliš neublíži. Avšak ak niekto chce zažívať aj emocionálnu intimitu, pocit skutočnej výlučnosti a hlavne očakáva, že partner bude počas sexu prítomný nielen telom, ale aj dušou, tak si myslím, že porno priamo sabotuje schopnosť takéhoto prepojenia.
Je šokujúce a málokto vie, že až 90 % detí sa prvýkrát k pornu dostane ešte pred pubertou. Rodičia musia byť veľmi predvídaví, aby stihli o týchto veciach hovoriť ako prví. Aké sú vaše skúsenosti?
Robím semináre aj pre rodičov a všimla som si úsmevný paradox. Keď sa rodičov pýtam, či v detstve sami od seba začali hovoriť o intímnych témach so svojimi rodičmi, nik sa neprihlási. Keď sa tých istých rodičov spýtam, kedy by bol vhodný čas otvoriť tému intimity doma s vlastnými deťmi, často odpovedia: „Keď sa dieťa začne samo pýtať.“ Neviem, prečo si myslíme, že naše deti budú mať viac odvahy, ako sme mali my, keď sme boli deťmi. Preto si myslím, že by sme našim deťom mohli pomôcť tému intimity naťukávať a opakovane im dávať najavo, že sa tejto témy nebojíme.
Na povzbudenie mám zaujímavú štatistiku. Za posledný rok som sa vyše 1 000 detí pýtala, či by sa rodičia mali s nimi rozprávať aj o intímnych veciach, ako je sex, vzťahy, dozrievanie atď. Takmer všetci, okrem pár výnimiek, odpovedali „ÁNO“. Tak to skúšajme, ide predsa o veľa.
Magi Vanovčanová: Knihy majú terapeutický účinok
Čo robiť, ak je už neskoro? Ak už máme väčšie dieťa a obdobie 11 rokov, čo je priemerný vek, keď sa deti stretávajú s pornografiou, sme prepásli?
Na to, aby sa naše deti chceli s nami rozprávať o intímnom svete, ako je ich sexualita, potrebujú mať silný pocit prijatia. V akomkoľvek veku. To je prvý krok. A aj vtedy je to skôr privilégium, ak sa otvoria práve nám. Myslím si, že kedykoľvek môžeme hovoriť svoj názor na to, ako by sa „svet mal točiť“, avšak je potrebné zároveň vnímať, že náš názor je len jeden z ďalších v bohatej ponuke názorov, s ktorými sa naše dieťa v živote stretne.
Stále si myslím, že najdôležitejšie je dokázať žiť to, čo hlásame, alebo si aspoň priznať, ak to žiť nedokážeme. Naše deti nás röntgenujú celý život, či sú malé alebo veľké. Inšpirovať ich vlastným príkladom mi dáva najväčší zmysel.
Z akej literatúry čerpáte, odkiaľ sa vzdelávate? Čo by ste odporúčali rodičom v rámci ich základného vzdelávania?
Ak viete po anglicky, ako prvý krok istotne odporúčam pozrieť si stránku organizácie Fight the new drug (https://fightthenewdrug.org). Nájdete na nej mnoho rozhovorov so svetovými odborníkmi ohľadne závislosti od porna a rozhovory s rôznymi ľuďmi, ktorých sa táto téma akokoľvek dotýka. Táto stránka je pre mňa odrazový mostík k ďalšiemu štúdiu.
Ak po anglicky neviete, odporúčam pozrieť našu stránku (tlakovyhrniec.sk), kde nájdete rozhovory so slovenskými odborníkmi a s ľuďmi bojujúcimi so závislosťou, ale aj preložené rozhovory so zahraničia. Poprípade existuje výborná stránka nepornu.cz v češtine, ktorú veľmi úspešne vedie ex-závislý Peter Lupton.
Čo vás najviac prekvapuje (v pozitívnom zmysle) a naopak, šokuje pri práci s deťmi? Chodíte po školách, besedujete s deťmi, mládežou na tému vzťahov, pornografie, neplánovaného tehotenstva...
Čo ma opakovane milo prekvapuje, je skutočnosť, že mladí sa raz chcú sobášiť a manželstvo stále vidia ako vysokú hodnotu. A to napriek tomu, že polovica z nich sú svedkami skrachovaného manželstva vlastných rodičov. Čo ma najviac šokuje, je asi to, že mladí vidia adopciu ako najhoršie možné riešenie krízového tehotenstva. Zdá sa im oveľa horšia ako interrupcia.
Vrátim sa ešte k téme pornografie. Predstavme si ženu s malými deťmi, po pôrode, unavenú, sex je to posledné, na čo si pomyslí. Možno je rada, že muž si niečo „šteklivé“ pozrie a ona má zdanlivý pokoj. Čo je na tom zradné?
Pornografia je pre diváka silný a podnetný sexuálny stimul. Najväčšia hlúposť, ktorú počúvam dookola, je: „Ja viem, že porno nezobrazuje pravdu, a pretože to viem, môžem ho bez obáv pozerať.“ To je, ako keby sme si povedali: „Ja viem, že z alkoholu sa viem opiť, a keďže to viem, môžem ho bez obáv piť, lebo na mňa nebude pôsobiť.“ Moja vôľa nevie zastaviť vplyv alkoholu na moje telo, tak ako vôľou neviem zastaviť vplyv porna na môj mozog. Každý silný stimul, po ktorom príde silný zážitok (v tomto prípade orgazmus), dokáže postupne meniť chémiu mozgu tak, že normálny prirodzený stimul už nebude dostačujúci. Ak si človek zvykne na silný sexuálny stimul, akým je porno, tak skôr alebo neskôr pre neho reálne ženské telo v jeho vlastnej posteli bude málo vzrušujúce. Potom si žena povie: „Nateraz nech sa muž zabaví s pornom a potom, keď sa zotavím z detí, tak nám to bude zasa klapať ako predtým,“ môžu byť aj ona, aj on veľmi zaskočení.
Žijeme bez sexu: Skúsenosti rodičov a téma, ktorá je možno aj vašou
Takisto žiadnu ženu zrejme nepoteší, ak je iná žena, hoci aj z obrazovky, pre muža príťažlivejšia ako jeho vlastná partnerka...
Je to veľmi deštrukčné pre vzťah, pretože ženy často vnímajú pozeranie porna ako formu nevery. Neviem, či som márnivá a naivná, ale predpokladám, že všetky ženy chcú byť pre svojho muža femme fatale, múzou, z ktorej sú hotoví, ženou, po ktorej túži. Ak má žena závislého muža, nech by vyzerala akokoľvek, nikdy mu nebude dosť. Jeho závislosť nie je o tom, že by zlyhávala ona, ale o tom, že zlyháva on a pravdepodobne potrebuje pomôcť.
Stretli ste sa aj s mužmi, sexoholikmi, niekoľko rokov závislými od pornografie. Dodnes majú problém nájsť si stabilný a trvalý vzťah, respektíve ich partnerky cítia, že nikdy nenaplnia ich napozerané a zafixované predstavy. Zvyčajne sa však o týchto dôsledkoch nehovorí...
Samozrejme, že nehovorí. Drvivá väčšina ľudí pozerá porno z času na čas, ale nepriznala by sa s tým ani najbližšej osobe. Hovoriť verejne o tom, že človek žil s pornom niekoľko rokov, možno dokonca väčšinu života a to až do takej miery, že úplne zanedbal manželstvo a deti, alebo naopak, preto vzťah nikdy nemal, to chce veľmi, ale veľmi veľkú dávku pokory. Vážim si každého človeka, ktorý sa so mnou o tom dokázal rozprávať, či už pri káve alebo pred kamerou. Veľmi veľa som sa od nich o tejto závislosti naučila.
Lívia, sama ste matkou dvoch detí. Na čo sa snažíte zamerať pri ich výchove, čo nezanedbať a čo zbytočne neriešiť?
Neviem, skúšam, čo platí na moje deti a nie som si istá, či na to niekedy konečne prídem.
Ak niečo vedome robím, tak je to snaha ísť proti tlaku na výkon. Snažím sa im vštepiť, že sú bezpodmienečne milované, že ani ich dobrý výkon, ale ani ich zlyhania na mojej láske nič nemenia. Ich hodnota nie je závislá od toho, čo dosiahnu alebo nedosiahnu.
Ako na vás pozerajú iní, ak poviete, čomu sa ako žena venujete?
Konverzácia buď skončí trápnym tichom a rumencom na tvári, alebo nasledujú otázky, po ktorých prídu často veľmi intímne zdôverenia. Našťastie, tých druhých reakcií je viac a je to pre mňa potvrdením, že všetci v hĺbke srdca túžime po bezpečnom a naplnenom vzťahu a prirodzene sa zaujímame, čo môžeme pre tento vzťah urobiť. Alebo aj čo nerobiť.