V krajine Kate Middleton: Character building je podstatou výchovy v Anglicku
Character building je ospravedlnením pre matku, ktorá svojmu synovi v ponožkách a krátkych nohaviciach pri mínus 3 stupňoch Celzia, čo fňukajúc cestou do školy zvolá: „Mum, I’m freezing!” (Mama, mrznem!), odpovie s úsmevom: „Pobehni, zahreješ sa!”
Helena Veselá žije s manželom vo Veľkej Británii. Konkrétne v Kente – malebnom grófstve neďaleko Londýna, uprostred večne zeleného vidieka so štýlovými domčekmi a prekrásnymi záhradami, aké poznáme z príbehov Agathy Christie. Veselí majú štyroch synov – o zábavu postarané, meno neklame.
Život v Anglicku
Naším domovom je už jedenásty rok Veľká Británia. Vždy som tvrdila, že ak existujú minulé životy, jeden z nich som určite strávila v tejto krajine. Odjakživa ma sem niečo ťahalo. Lákala ma toľko zatracovaná oceľovomodrá obloha, mraky, čo sa dotýkajú komínov a hmla. A hoci to stále považujem za magické a výnimočné, po pol roku dažďa a šera sa už neviem dočkať, kedy tie mraky odfúkne niekam do kelu.
Mať takéto počasie na Slovensku, asi sa navzájom všetci umlátime v našom byte na druhom poschodí. Briti to vyriešili s eleganciou sebe vlastnou – v domoch majú chladnejšie ako vonku a z počasia si urobili najobľúbenejšiu konverzačnú tému. Takže, keď si vyrazia na prechádzku, lejak – nelejak, zabijú hneď niekoľko múch jednou ranou. Urobia niečo pre svoje zdravie, ušetria za kúrenie a stretnú sa pri šálke teplého čaju niekde v kaviarni s priateľmi, kde rozoberajú tri najobľúbenejšie témy: spomínané počasie, hypotéky a školy.
Slovákov v Británii stretnete na každom kroku
Každý má na túto krajinu iný názor, každý žije iný život a každý sa snaží žiť najlepšie, ako vie. A nie je to ľahké. Či ste lekár, či máte vysokoškolské vzdelanie a za sebou úspechy, tu to nikoho nezaujíma a musíte začať od nuly. Keď máte malé deti a ste ženou, matkou, máte to ešte ťažšie.
Niet tu babičiek a tetušiek, ktoré vám postrážia deti, aby ste mohli ísť do práce. A ak máte platiť za škôlky alebo za tzv. chilminders (opatrovateľky), ktoré vám dieťa postrážia vo svojom dome spolu s ďalšími desiatimi deťmi, zistíte, že vás to vyjde viac, než zarobíte. Tak sa z vás stanú „full time mums” – mamy na plný úväzok. Patrím do tejto kategórie, aj keď sa pokúšam vrátiť do pracovného procesu.
Zdravotná starostlivosť v Anglicku
Kto má skúsenosť so zdravotníckym systémom v Británii, určite teraz vzdychá, gúľa očami a má zopár zaujímavých príbehov s absurdným koncom. Mnohí prirovnávajú postupy a praktiky NHS (National Health Service) k stredoveku. Ja by som až taká prísna nebola. Trvá to síce večnosť, niekedy aj rok a viac, kým sa dozviete svoju diagnózu, ale ak máte vážny zdravotný problém, je o vás poväčšine dobre postarané.
Zdravotná starostlivosť je v Británii bezplatná, každý, kto sem príde, má na ňu nárok. Paralelne tu funguje aj súkromný sektor. Takže ak vám zamestnávateľ hradí zdravotné poistenie, alebo si to môžete z vlastného príjmu dovoliť, dostanete kráľovský servis za kráľovský peniaz. Rýchlo, bez čakania, luxusne. Väčšina ľudí nemá to šťastie a tak sú v rukách všemocných a vševediacich GP (General Practicioner), teda obvodných lekárov. Tí liečia všetko. Od nádchy, cez boľavé brucho, až po nepravidelnú menštruáciu.
V zdravotnom stredisku, pod ktoré spadáte, sú siedmi až ôsmi lekári a vy sa buď objednávate k tomu istému, alebo vás pridelia k tomu, kto je práve voľný. Cez bariéru GP sa k odbornému lekárovi dostanete len veľmi ťažko. Ak sa vám to napokon podarí, ešte vždy nemáte vyhraté, lebo na termín sa bežne čaká aj pol roka. Čo by sme dali za slovenský „lístoček na odborné vyšetrenie”, ktorý po pol dni strávenom v čakárni obvoďáka, po božskej trpezlivosti s nervóznou sestričkou a obrazom nedobytných dverí do samotnej ambulancie lekára, napokon predsa len držíte v rukách.
Tu vám pekne, slušne, pokojne a s úsmevom budú opakovať, že si máte vziať paracetamol, že to, čo vás trápi, trápi skoro každého, že ak sa budete cítiť horšie, samozrejme, ste opäť vítaný, a keď skolabujete mimo pracovnej doby GP, volajte pohotovosť. K odborníkovi vás pošlú, až keď budete mať tieto a tieto príznaky, ale môžu vám urobiť krvné testy.
Najbližší termín na odber má zdravotná sestra o... 4 dni. Výsledky budú o týždeň, volajte až po 10.00 hodine. To sa hneď cítite zdravý. Lebo na pohotovosti si počkáte aj 4 – 5 hodín a objednať sa u GP chce tiež veľký kus šťastia.
Mama v Škótsku: Tri-štyri deti sú tu štandardom
Tehotenstvo a pôrod v Anglicku
Keď sme sa presťahovali do malebného Kentu, mali naši synovia 9, 3 a 1 rok. Kent má prívlastok Garden of England, všetko tu pučí a prekvitá, predbieha sa v plodnosti. Aj my sme po polroku neveriacky krútili hlavami nad dvoma čiaročkami tehotenského testu a všetku vinu sme hodili práve na kvetenu. Po mojich predošlých troch sekciách a prísnom zákaze ďalšieho tehotenstva od môjho slovenského pôrodníka, sa nám podlamovali kolená. Nemali sme sa na koho obrátiť.
Bohužiaľ, v Británii nie je zvykom, že žena má svojho gynekológa. Ako som spomínala, všetko tu riešia GP. Trvalo nám pol dňa, kým sme vygooglili súkromného pôrodníka, ktorý bol ochotný nás prijať hneď. Plní obáv a strachu sme mu opísali moju zdravotnú históriu a opakovali obavy, že ďalšie tehotenstvo je nebezpečné pre mňa aj pre dieťa.
Trpezlivo nás vypočul a trochu nechápavo nás ubezpečoval, že bežne robia 6 aj 7 sekcií, že sa nemám čoho báť, že ma budú sledovať a všetko bude fajn. S malou dušičkou sme sa zverili britskému NHS a naozaj nás bezpečne previedli 38 týždňami tehotenstva a priviedli nám na svet nášho najmladšieho Olivera. Až do posledného mesiaca som raz mesačne absolvovala prehliadku, kde mi sestry skontrolovali hmotnosť a tlak. Ku koncu ma každé dva týždne volali na ultrazvuk, čo nie je bežné.
Ak má žena bezproblémové tehotenstvo, stará sa o ňu od začiatku do konca midwife (pôrodná asistentka), ktorá vedie aj celý pôrod. Takže niektoré ženy nestretnú lekára ani v jednej fáze tehotenstva a pôrodu. Aj ultrazvuk totiž robia zdravotné sestry, ktoré sú na to špecializované.
Po pôrode žena môže odísť domov (ak rodí v nemocnici a nie doma) po 6 hodinách, ak sa cíti dobre. Po sekcii ju prepustia o dva dni. Môj zážitok z pôrodu v Anglicku bol príjemnejší než zo Slovenska. Aj „doma“ som mala šťastie, že sa ku mne nesprávali hrubo a necitlivo, ale samotná atmosféra bola v anglickej pôrodnici priateľskejšia. Všetci okolo nás, či to boli sestry, anestéziológ, asistenti, nám dávali najavo, že sa tešia z nášho šťastia, že sa tešia na nášho chlapčeka.
Všetko bolo pokojné, nikto nemal na tvári rúško, keď sa Oliver narodil, všetci nám gratulovali a milo sa prihovárali mne, manželovi aj bábätku. Hneď, ako to bolo možné, mi ho priniesli len v plienke, položili mi ho do náručia a ostali sme takto telo na telo niekoľko hodín. Veľmi sa čudovali, keď som sa večer pýtala, či mi ho neokúpu. Vraj, ak chcem, tak mi ho umyjú, ale oni odporúčajú dieťatko kúpať až týždeň po pôrode, aby nebol narušený ochranný „film” pokožky.
Život v EGYPTE: Cisársky rez vraj menej bolí a je to pre ženy pohodlnejšie
Character building
S týmto termínom som sa prvýkrát stretla na začiatku nášho pobytu v UK. Vysvetlil mi ho jeden z oteckov, ktorý so mnou čakal na futbalovom ihrisku. Character building stretnete na každom kroku.
Character building je odpoveďou na vaše nechápavé pohľady na deti s mokrými vlasmi, ktoré kráčajú v zime z hodiny plávania v krátkych nohaviciach školskej uniformy.
Character building je vysvetlením, prečo tu flipflopy obúvajú v marci a vyzúvajú v októbri.
Character building je ospravedlnením pre matku, ktorá svojmu synovi v ponožkách a krátkych nohaviciach pri mínus 3 stupňoch Celzia, čo fňukajúc cestou do školy zvolá: „Mum, I’m freezing!” (Mama, mrznem!), odpovie s úsmevom: „Pobehni, zahreješ sa!”
Musím otvorene povedať, že kto to nevidel na vlastné oči, neuverí. Lebo ani ja, po toľkých rokoch dennodenne atakovaná realitou, často nemôžem uveriť. Vezmime si toto porovnanie: Slovensko – narodí sa dieťa. Držíme ho v teple, lebo ešte nie je schopné termoregulácie. Čiapočka, košieľka, dupačky, ponožky, zavinovačka, prikryť dekou. Január, apríl, júl, október – ročné obdobie nerozhoduje. Británia – narodí sa dieťa.
Ešte v ten istý deň si ho rodičia odvezú domov a o pár dní ho môžete vidieť spokojne spinkať v nákupnom vozíku s bosými modrastými nožičkami, holou hlavičkou, v minidospeláckom oblečení, ledabolo prikryté háčkovaným plédom. Či fúka ľadový vietor, či vietor južný... na počasí nezáleží.
Prvý rok (aj tie ďalšie) som veľmi ťažko znášala pohľad na môjho najstaršieho syna, ktorý od decembra do marca chodieval hrať rugby na kilometer vzdialené ihrisko. Boli to športové hry, bolo to v rámci vyučovania, bolo to povinné, bolo to ...šialené. Moje materské srdce krvácalo, keď mi dvakrát týždenne nasadal do auta do nitky premočený, na kosť premrznutý a špinavý od blata doslova od hlavy po päty. Prsty mal rozmočené ako po hodinovom kúpeli a ja som mala sto chutí písať výhražné emaily a sťažnosti každému, od riaditeľa po kráľovnú. K rugby sa pridal futbal, už bol premočený a špinavý štyrikrát do týždňa. Stále som však nestrácala nádej.
Z trénerovho žoviálneho prejavu som zachytila výrazy ako „bad conditions” a „cancelled” (zrušené pre zlé podmienky). A tak som v deň zápasu, napriek svojej hrdinskosti, dúfala, že horizontálny lejak a stromy ohýbajúce sa vo vetre sú dostatočne „bad”. Márne. Snažila som sa nasadiť veľmi flegmaticky tón, keď som sa na konci zápasu opýtala:
„A... kedy sú podľa vás „bad conditions”? „No, keď je ihrisko také premočené, že na ňom stojí voda” – znela odpoveď. Vzdala som sa. Postupne som nadávala stále menej, lebo, čuduj sa svete, najstarší potomok ako jediný z mojich 4 detí nekašľal, nesoplil, nekýchal. A tak som sa len zhlboka nadýchla, zavrela oči, povedala si, že „je to normálne” a podala mu horúcu čokoládu do rozmočených zablatených prstov.
Mama na Floride: Deti v škôlke bežne desiatujú lentilky
Nursery time
Naša slovenská kamarátka, ktorá žije v Londýne s dvoma deťmi, si minule ťažko vzdychla, že jej muž po tom, čo navštívil materskú škôlku v jej rodnej slovenskej dedine, vyhlásil, že ich deti teda do anglickej škôlky nedá ani náhodou. Pousmiala som sa, chápavo prikývla a komentár si nechala pre seba. S hľadaním toho správneho „predškolského zariadenia“ som mala bohaté skúsenosti.
Pár rokov dozadu sme pre nášho Daniela hľadali škôlku, dobrú škôlku, s dobrou tetou učiteľkou, s peknými postieľkami a veľkou, svetlou triedou plnou pekných interaktívnych hračiek. Po dvoch mesiacoch obiehania som pochopila, že musím zabudnúť na svoje predstavy a vybrať z toho, čo mám.
Ideálne nebolo nič. Ak to bola útulná viktoriánska budova, tak to zúrivo pripomínalo lietadlo alebo kajutu, kde bolo všetko, len nie dostatok priestoru. Keď to bola veľká priestranná škôlka s niekoľkými triedami, tak bola plná príšerne hlučných detí, alebo bola príliš ďaleko. Žiadne postieľky, žiadne spanie, žiaden teplý obed.
Deti mali zvyčajne k dispozícii maličky „corner“ – roh miestnosti prikrytý kusom látky pripomínajúcim baldachýn, kde, ak sa cítili unavené, mohli oddychovať na špinavých vankúšoch nahádzaných na zemi. Teplý obed v týchto zemepisných šírkach nie je zvykom, takže mamičky pripravia deťom do obedárikov sendvič, nejaké to jabĺčko a mňamku, a detičky si potom spoločne pochutnávajú na svojich obedíkoch prinesených z domu.
Tak sme začali putovať z jednej škôlky do druhej. Náš 3 a polročný škôlkar nerozumel po anglicky ani mäkké „F” a my sme mali plnú hlavu starostí, ako to zvládne. Naučila som ho jedinú vetu „I need to weewee.” (Potrebujem cikať.) a muselo to stačiť.
Keďže je tu systém dopoludňajších a popoludňajších „sessions”, v dopoludňajšej škôlke nemali popoludní miesto, musela som unavené dieťa naložiť do auta, nakŕmiť ho cestou do ďalšej škôlky a o dve hodiny opäť sadať do auta a absolvovať 20-minútovú cestu, aby som ho vyzdvihla. ( To všetko, samozrejme, s ročným Krištofom v závoze.)
Našťastie, náš Daniel mal viac rozumu ako ja a po mesiaci mi jednoducho, ale veľmi jasne naznačil, že stačilo. A tak som len vošla do triedy a oznámila, že mi je to veľmi ľúto, ale moje dieťa odmieta vystúpiť z auta a teda sa porúčame. Napokon sme zakotvili v našej dedinskej škôlke. Malej, útulnej s malou záhradou plnou preliezačiek, bicyklíkov, kolobežiek, s pieskoviskom, záhradným domčekom, mini záhonom pre deti.
Jeden by neuveril, čo všetko sa na taký priestor vmestí. Učiteľky boli dobré a láskavé, pomaly a trpezlivo učili anglicky postupne všetkých mojich troch chlapcov, nešetrili slovami chvály a povzbudenia. Každý deň nezabudli povedať, čo moje dieťa robilo, čo sa mu páčilo, čo ho nahnevalo a aké je úžasné.
Na triedu s maximom 21 detí, boli štyri učiteľky a počas obeda im chodila pomáhať ešte jedna mladá dievčina. Trvalo mi asi pol roka, kým som si prestala vyčítať, či to moje dieťa netrpí, aké to musí byť preň frustrujúce byť medzi cudzími ľuďmi, ktorým navyše nerozumie a ktorí nerozumejú jemu. Slzila som do rukáva, keď mi zavolali, že plače a nevedia, čo hovorí a ono, chúďa, opakovalo, že chce ísť domov.
Našťastie, bývali sme za rohom a tieto zážitky patrili do kategórie „prvé týždne”. S každým ďalším synom sa však moje výčitky zmenšovali, až zmizli úplne.
Dokonca som sa prestala báť, či sa môj najmladší naučí cudzí jazyk dostatočne dobre na to, aby zvládol nástup do školy vo veku 4 roky a 2 mesiace. Keď mi totiž vysvetľuje, že digoval v garden, feedoval húsenice a runoval na ihrisku, lebo mali race, viem, že väčším problémom bude, aby nezabudol po slovensky.
School time
Ak som spomínala, že počasie je konverzačnou témou číslo jeden, školy sú obľúbenou témou číslo dva. Spolu s mojím, v anglickom jazyku dobre podkutým mužom, sme absolvovali množstvo debát o výbere tých najlepších škôl s ostatnými rodičmi a učiteľmi. Ale ani pri najlepšej snahe nám nebolo z britského školského systému jasné takmer nič.
Naše otázky boli nekonečné, odpovede na ne nedokázali z našich tvárí zmazať nechápavý vyraz. S určitosťou sme vedeli len to, že sú školy štátne a súkromné, že sú školy zmiešané a chlapčenské/dievčenské, že sa tu nosia školské uniformy, že deti začínajú povinnú školskú dochádzku v školskom roku, v ktorom dovŕšia 5 rokov a že sa ľudia kvôli dobrým školám sťahujú aj niekoľko desiatok kilometrov.
Keď sme sa prisťahovali, mali sme šiestaka a škôlkara. Učili sa nielen oni, ale hlavne ja. Rozdiely oproti Slovensku boli velikánske. Školák sa doma neučil takmer nič, napriek tomu patril medzi triednu špičku a domácich úloh mal minimum.
Do školy chodil s minitaškou, v nej pár zošitov, za to bol z troch strán obložený úborom na telesnú, športové hry, prípadne hudobným nástrojom. O dva roky na to ho nasledoval jeho mladší a o ďalší rok ešte mladší brat. Takže som od vysokej matematiky (ktorej som aj tak nikdy nerozumela) a písania esejí (s ktorými som vďaka svojej chabej angličtine pomôcť nevedela), skočila do prípravky a 1. ročníka.
Ako veľmi som sa tešila, že zúročím svoje školské vedomosti prvého stupňa a budem sa vyžívať v „Ma-ma má E-mu…”. Alebo budem hviezdiť v základoch matiky a odovzdám im všetky tie grífy pri sčítavaní a odčítavaní pod seba, násobení desatinných čísel, skúškach správnosti... Zrušili ma.
OTEC v exotike: Srílanské deti majú od narodenia svoj horoskop
Povinnosti mamy školáka
Poviem vám, je to hrozný pocit, keď im neviete pomôcť. Vaše 5-ročné dieťa vás opravuje vo výslovnosti a to 4-ročné je úplne popletené, lebo nechápe, prečo ho mama presviedča, že na kartičke je písmeno „i” , keď je tam predsa „aj (i)”. Tak sa učím s nimi. V školskom systéme som už ako-tak doma.
Ale keď som si konečne zapamätala, že v utorok treba rugby úbor brať domov a rýchlo ho vyprať, lebo v stredu musí byť zasa čistý, aby sa mi vo štvrtok vrátil mokrý a zablatený a keď už som vedela, kedy treba piecť koláče na charitu, čo to je „informal concert”, čo je povinnosťou mamičiek počas „Christmas fair”, keď som už ráno neupaľovala domov doniesť normálne oblečenie, lebo bol „home clothes day” a môj syn bol jediný v uniforme, keď som si KONEČNE raz a navždy zapamätala heslo na školskú webovú stránku a zmierila sa s faktom, že musím „visieť” na sieti niekoľkokrát do dňa, hoci mne na nohe doma viseli ďalšie tri deti, lebo škola komunikuje s rodičmi výhradne emailami, keď som pochopila, aký rozdiel je medzi Coffee Morning a Coffee Morning – social, keď som sa zmierila s tým, že tam mám prísť s prázdnymi rukami a prestala som ku káve nosiť koláče... Tak vtedy prišla nová rana – výber ďalšej školy. A boli sme zasa na začiatku.
Vyvalilo sa na nás množstvo nových informácií: dobré štátne školy, zlé štátne školy, výberové štátne školy, súkromné školy, nezávislé školy, secondary schools, high schools, grammar schools…. No, vyber si! Ale, keďže príslovie o zabíjaní a posilnení platí stopercentne, aj my sme prežili a ja sa poslušne a trpezlivo učím všetko od začiatku na novej – strednej škole.
Je to, ako keby som absolvovala skúšky na osobné auto a teraz sa učím jazdiť na traktore, posilnená vedomím, že sa môžem mýliť, môžem zabúdať, že sa stačí slušne ospravedlniť a svet sa kvôli jednému zabudnutému úboru nezrúti. Ak ho, samozrejme, do 20 minút donesiete synovi na vrátnicu.
Fotogaléria