Naše zranenia z detstva vs. partnerský vzťah
Môj otec ma nikdy v živote za nič nepochválil. Nikdy mi nepovedal, že by som niečo urobila dobre. Od môjho muža som neustále potrebovala počuť chvály, lebo som ich nepočula v detstve...
To, čo sa naučíme ako deti, si budeme na ramenách niesť až do smrti. Povedzme si to na rovinu – máloktorý vzťah je každý deň len krásny a je nekonečnou prechádzkou ružovou záhradou. Takmer všetci sa aspoň občas o niečo potkneme. Nie vždy si však uvedomíme, že nejeden problém nemá pôvod v našom manželstve, ale v našom detstve.
Kedysi a dnes: Boli v minulosti vzťahy trvácnejšie?
Zo života
Katka je so svojím manželom už osem rokov, z toho päť rokov sú manželmi. „Niekoľko prvých rokov som ho vnímala ako nie veľmi schopného, aby som to povedala jemne. Mala som pocit, že ak chcem, aby bolo niečo urobené poriadne, musím to spraviť sama,” priznáva. Jej muž je pritom šikovný chlap s dobrou prácou, ktorý po príchode domov robí aj časť prác v domácnosti. „Boli to drobnosti, ale mňa úplne rozčuľovali,” dodáva.
Nebol to jediný problém. Katka sa cítila odstrčená a mala pocit, že manžel jej nevenuje dostatok pozornosti. Tiež mala pocit, že čokoľvek urobila, mu nebolo dosť dobré. „Navarila som obed a povedal, že to je výborné, a potom dodal, že by sa tam ešte hodilo nejaké korenie. Úplne sa ma to dotklo, ako keby mi povedal, že sa to nedá jesť, som neschopná a neviem ani obed navariť...”
Katka sa skutočne trápila. Preto sa rozhodla ísť k psychológovi. To, čo sa dozvedela tam, jej úplne zmenilo nielen manželstvo, ale aj celý jej život, jej správanie, kamarátstva a aj to, aká je mama. Tak, ako to zistenie pomohlo jej, môže pomôcť aj mnohým iným manželstvám, ktoré možno nie sú až také utrápené, ale predsa len by sa im hodilo trochu vylepšenia. Akú radu dostala? Analyzujte svoje detstvo.
„Vzdialenosť od vašej bolesti, vášho smútku, vašich nezahojených rán je rovnaká ako vzdialenosť od vášho partnera.” Stephen a Ondrea Levinovci (ext. zdroj Levinovci)v knihe Prijatie milovaných.
Vzniklo to dávno
Psychológovia sa zhodujú na tom, že veľa našich vzťahových problémov v dospelosti začalo dávno predtým, ako sme si partnera našli. V našom detstve.
Vzorce správania vo vzťahu sme odpozorovali od našich rodičov či starých rodičov. Lenže k tomu sa pridáva ešte ďalšia komplikácia. Ak máme nejaký nevyriešený problém vo vzťahu k rodičom, môže sa premietnuť v tom, ako vnímame svojho partnera.
„Vzdialenosť od vašej bolesti, vášho smútku, vašich nezahojených rán je rovnaká ako vzdialenosť od vášho partnera,” napísali Stephen a Ondrea Levinovci, autori knihy Prijatie milovaných. Dôležité je podčiarknuť slovo ,nezahojený´. Mnohí z nás máme rany z detstva, ale to neznamená, že všetci budeme mať nešťastné vzťahy. Môžeme byť v živote spokojní. Musíme však svoje rany vyliečiť.
Čo dvoch drží spolu? Vášeň to nie je
Ako milovali naši rodičia
Katka zapadala do obidvoch týchto kategórií. Prevzala vzorce správania sa vo vzťahu od svojej mamy, ale zároveň mala aj rany z detstva.
„Psychológ sa ma opýtal, ako moja mama hovorievala o mojom otcovi. Tak som mu povedala, že zvykla hovoriť, aký je neschopný, len leží pred televízorom. Že sa s ním nedá rozprávať, lezie jej na nervy a lepšie je, keď nie je doma, aspoň nič nepokazí. Pritom môj otec živil celú rodinu a ešte aj varil, mama nevarila nikdy,” povedala Katka.
V tom momente jej to došlo, psychológ nemusel ani nič povedať. „Hneď som si uvedomila, že presne takisto hovorila aj moja babka, mama mojej mamy, o dedovi,” dodala. Katka vyrastala v rodine, kde si ženy svojich mužov nevážili a považovali ich za neschopných.
„Dedo možno nebol úplne najšikovnejší, ale môj otec bol tisíckrát šikovnejší ako mama, ale aj napriek tomu o ňom hovorila, že je neschopný. To preto, lebo tak jej mama hovorila o svojom mužovi. A ja som presne takisto uvažovala o svojom mužovi. Teraz mi to je tak ľúto...,” povedala.
Mark Wollyn (ext. zdroj Wollyn) v knihe Nezačalo to u teba píše, že to, ako sa láska vyjadrovala v našich rodinách, môže neskôr limitovať to, ako ju dokážeme vyjadrovať v našom vzťahu. Vyjadrovať, aj prijímať. Môžeme nevedome zdieľať nešťastie svojich rodičov či starých rodičov.
„Nevedome opakujeme rodinné vzorce požadovačnosti, nedôvery, hnevu, odcudzenia, uzavretia alebo opustenia, a viníme nášho partnera z nášho nešťastia, hoci skutočný zdroj leží v nás,” píše s tým, že „veľa problémov vo vzťahu nepochádza priamo z neho.”
Objali sa vaši rodičia niekedy? Pobozkali sa? Vyjadrovali si lásku nejakým spôsobom? Ak nie, vy to dokážete? Prípadne naopak, dokáže to váš partner? Možno on vyrastal v rodine, kde sa láska najavo nedávala a on to jednoducho nerobí. Vyžadujete to od neho? Je normálne, ak áno, pretože lásku cítiť potrebujete, ale on možno nevie, ako ju prejaviť.
Ako milovali rodičia nás
Rovnako ako vzťah medzi rodičmi dokáže nastaviť naše vzorce správania, tak aj ich vzťah voči nám ako deťom ovplyvňuje to, ako sa budeme správať k nášmu partnerovi. Aj do tejto kategórie spadá Katka. „Môj otec ma nikdy v živote za nič nepochválil. Nikdy mi nepovedal, že by som niečo urobila dobre. Od môjho muža som neustále potrebovala počuť chvály, lebo som ich nepočula v detstve,” vysvetľuje Katka.
Rovnako bol problém s mamou, ktorá jej vraj nevenovala dosť pozornosti. Katka mala pocit, že mama sa o ňu nezaujíma. Keď Katka niečo rozprávala, mama síce prikyvovala, ale mala prázdny pohľad a Katke bolo jasné, že ju nevníma.
„Potom som tú pozornosť žiadala od môjho muža stonásobne. Nestačila mi zdravá pozornosť, chcela som viac, a chcela som, aby videl len mňa. Keď spomenul doma nejakú kolegyňu, ktorá niečo urobila dobre v práci, išlo ma roztrhnúť od závisti, že ju pochválil. Ja som chcela tú pozornosť a tú chválu.”
Často sa stáva napríklad aj to, že ak naši rodičia nie sú vo vzťahu spokojní, my ako deti sme mali potrebu nahradiť im to. Napríklad mama potrebuje pozornosť, ale otec veľa pracuje, tak jej tú pozornosť chceme až nezdravo dať my a mama ju neodmietne. Potom z nás buď vyrastú ľudia, ktorí idú aj proti svojmu vlastnému svedomiu, len aby vyšli druhým po vôli.
To isté očakávame od svojho partnera a ak to on nerobí, sme nešťastní. Alebo naopak, vyrastú z nás ľudia, ktorí si myslia, že nedokážu nikoho urobiť šťastným, lebo akokoľvek sme sa ako deti snažili, mama šťastná nebola. Preto rezignujeme a partnera ani nechceme robiť šťastným.
Láska po francúzsky: Na prvom mieste žena, potom deti
Ako z toho von?
Nielen vášmu manželstvu, ale aj sebe najviac pomôžete vtedy, ak sa pokúsite vyrovnať sa so svojím detstvom a dať do poriadku svoj vzťah s rodičmi. Ak budete totiž vy vo svojom vnútri spokojní a vyrovnaní, budete sa inak pozerať aj na svojho partnera. Nebudete od neho požadovať to, čo vám chýbalo v detstve, ale len to, čo je vo vzťahu zdravé. Vďaka tomu sa nebudete trápiť.
Lenže čo ak vlastne ani neviete, čo presne vás z detstva trápi?
Wollyn vo svojej knihe odporúča dať si tieto otázky:
1. Čo je vaša najväčšia sťažnosť na vášho partnera?
Je málo citlivý? Venuje vám málo pozornosti? Nie je mu nič dosť dobré? Trávi s vami málo času? Nechce sa s vami venovať žiadnym voľnočasovým aktivitám?
Čokoľvek vám na ňom najviac prekáža, skúste zistiť, či tú sťažnosť neviete priradiť jednému z vašich rodičov. V skutočnosti máte možno problém s rodičom, nie s partnerom. Podľa Wollyna to býva častejšie vo vzťahu k matke. „Ak cítime, že sme niečo nedostali od našej matky, ak máme niečo nevyriešené vo vzťahu k nej, tak to často prežívame znovu so svojím partnerom,” píše.
2. Akými prívlastkami by ste opísali svojich rodičov?
Nezhodujú sa tie prídavné mená náhodou s tými, akými opisujete svojho partnera? Prípadne, ako mama hovorila o vašom otcovi? Aké slová použila? Nepoužívate tie isté?
Ak prídete na to, že máte nevyriešený problém s vašimi rodičmi, ktorý ovplyvňuje to, ako sa pozeráte na svoj život alebo svoj vzťah, môžete sa k tomu postaviť zoči-voči. Môžete sa o tom porozprávať priamo s vašimi rodičmi, ak žijú, a pokúsiť sa dopátrať sa k tomu, prečo sa tak správali.
Možno sa vám uľaví, ak mame poviete, že vám v detstve ublížila. A možno sa vám uľaví, ak čo i len zistíte, že vlastne vaše problémy nevznikli vo vzťahu, ale už dávno predtým, ako ste do vzťahu vstúpili.
Možno sa na všetko začnete pozerať inými očami, ak si uvedomíte, že váš manžel sa vám nesnaží ublížiť. Možno ho začnete vnímať inak, keď si uvedomíte, že vaša sťažnosť nie je o ňom, ale o vašej mame či otcovi. A možno skutočne len nemáte dobrý vzťah.
Tak či onak, vyrovnať sa s vlastným detstvom sa skutočne vyplatí.