Kedysi a dnes: Boli v minulosti vzťahy trvácnejšie?
„Dnešná doba ako keby produkovala až priveľa nešťastných manželstiev.“
Keď sa pozrieme na predchádzajúce generácie, máme pocit, že vtedy boli ľudia iní a aj vzťahy medzi nimi boli iné. Ako keby trvanlivejšie, možno o čosi pevnejšie. Žili totiž v inej dobe. V takej, v ktorej na rozdiel od dnešných dvadsiatnikov a tridsiatnikov museli dospieť tak skoro, ako to len bolo možné. Nebol čas na užívanie si. Dnes, naopak, ako keby tá dospelosť neprichádzala.
Čo naše babky robili inak?
„Moja babka rodila prvýkrát ako devätnásťročná, moja mama ako dvadsaťtriročná. Ja som si v tom veku vôbec nevedela ani len predstaviť, že by som sa mala starať o dieťa,” spomína Eva, 42-ročná mama deväťročného chlapca a ročného dievčatka.
„Keď som sa blížila k tridsiatke a stále som si nevedela predstaviť, že by som mala rodinu, tak som často uvažovala nad tým, ako je možné, že predchádzajúce generácie to zvládli. Nebolo to len o tom, že by som chcela kariéru alebo precestovať svet, chodiť po baroch. Skôr o tom, že sa mi jednoducho nechcelo mať tú zodpovednosť za iné ľudské životy.”
„A vieš, kedy sa vo mne niečo zlomilo? Keď som mala oslavu tridsiatky a s kamoškami sme išli na diskotéku. Pozrela som sa okolo seba a cítila som sa ako učiteľka na základnej. Okolo samí puberťáci. Vtedy som si uvedomila, že toto už asi fakt nie je pre mňa. Asi je čas začať riešiť iné veci,” priznáva a so smiechom dodáva: „Ani len tú hudbu, čo tam hrali, som nepoznala. Smiala som sa nad tým, čo to dnes tí mladí počúvajú za rachot?”
Eva vtedy mala priateľa, ktorého si neskôr aj vzala a narodil sa im syn. „Zrazu som mala dve deti. Jedno bábätko a jedného nedorasteného chlapa, ktorý hrával hry na počítači. Lebo presne to je aktivita vhodná pre dospelého muža,” hovorí ironicky. „Mne trvalo dlho, kým som dospela. Ale môj prvý muž nedospel asi nikdy,” dodáva s tým, že vzťah sa o tri roky po narodení syna rozpadol. Neskôr si našla nového partnera, s ktorým chceli mať dieťa, ale už to išlo veľmi ťažko. „Už som bola stará. My sme síce večne mladí, naša generácia, ale biológiu neoklameš. Veľa som si odplakala, kým som nakoniec otehotnela, ale podarilo sa.”
Kedysi a dnes
Sme iní, ako boli predchádzajúce generácie. Podľa psychológa Rolanda Liptáka žijeme v dobe stále rýchlejších zmien. „Stačí si pozrieť pár starších filmov, aby sme videli, ako inak sa správali a mysleli ľudia pred 30 alebo 40 rokmi. Kedysi bežné spôsoby sú dnes vzácne a naopak. Ako poznamenal raz jeden kolega, mierny narcizmus sa dnes stáva normou,” poznamenáva. Ľudská duša je však podľa neho múdra a vždy hľadá pre človeka najvhodnejší spôsob prežitia pre aktuálne podmienky.
„Preto sa môžeme skôr opýtať, prečo by mali byť ľudia zrelí a čo to znamená? Boli na to doteraz dôvody?” odpovedá protiotázkou na otázku, či sme v dnešnej dobe menej zrelí, ako boli naši starí rodičia, ktorí boli pripravení postarať sa o vlastnú rodinu omnoho skôr, ako sme teraz my. Oni vtedy museli dospieť. „Ťažké podmienky a núdza urýchľujú dospievanie. Za socializmu sa vravelo, že vojna robí z chlapca chlapa. Jeden náš starší kolega k tejto téme často spomína príhodu, keď ako mladý študent robil výskum o šťastí v domove dôchodcov. Jedna babka mu odpovedala: „Akéže šťastie, chlapče? Robili sme, čo bolo treba,” hovorí psychológ.
Žijeme v najlepšej dobe
Podľa neho žijeme v najlepšej dobe, aká kedy v našich končinách bola. Máme materiálne možnosti, pocit bezpečia, zdravie, môžeme dosahovať naše ciele. „Prečo by si mali tridsiatnici zakladať rodiny, keď je príjemnejšie nezáväzne si užívať, cestovať, hromadiť majetok, budovať kariéru, firmu...? Každá doba a kultúra má svoje normy, ktoré sú relatívne a meniace sa. Niekedy bolo normálne zjesť zabitého nepriateľa alebo zájsť na trh kúpiť si otroka. Netušíme, akí budú ľudia o 100 rokov a aké vtipy si budú rozprávať o nás. Aj vzťahy mužov a žien a rodiny budú iné,” hovorí Roland Lipták.
Vychovávame večné deti?
Sme iní a aj naše deti budú iné, pretože aj výchova je iná ako kedysi, keď matky nemali čas venovať každému dieťaťu toľko pozornosti ako dnes. Deti boli teda nútené naučiť sa postarať sa o seba, často aj o mladších súrodencov. „Kedysi bolo napríklad normálne mať päť až desať súrodencov, dnes ste jedináčik alebo máte jedného, dvoch súrodencov. Dieťaťu sa dostáva viac času a pozornosti, viac podnetov prichádza zvonku, aj od matky, a menej je nútené poradiť si samo. Ak niekto vyrastá v takom až príliš chrániacom a uspokojivom prostredí, nemožno sa čudovať, ak sú neskôr jeho vlastné schopnosti slabé,” hovorí Roland.
Upozorňuje, že nedávno pribudla v klasifikácii duševných porúch pre dospelých kategória depresia z opustenia domu rodičov. „Pred 50 rokmi by sme si ťukali na čelo,” hovorí. Hoci rodičia vychovávajú podľa neho svoje deti najlepšie, ako môžu, občas sa stáva, že niektorí držia svojich potomkov nakrátko, nedovolia im opustiť hniezdo, ale to sú vraj veľmi špecifické situácie, ktoré vyžadujú individuálnu analýzu.
Mať v sebe kúsok dieťaťa nemusí byť na škodu. V každom z nás vraj taký archetyp drieme, avšak podľa Rolanda záleží na tom, ako sa prejaví. „Či je tá postava v nás dominantná a už nám aj začína prekážať či pohoršovať okolie, alebo či občas v stresujúcom a zložitom živote prináša pohodové chvíle bez starostí, radostné hry, úľavu, tvorivú inšpiráciu, nové nápady.”
Mení manželstvo naše osobnosti?
„Dnešná doba ako keby produkovala až priveľa nešťastných manželstiev.“
Každý na druhej strane
Tie deti v nás však menia aj to, aké vzťahy sme schopní si budovať. Je v nás menej empatie, ktorá by nám mohla otvoriť oči aj pri riešení partnerských konfliktov. Podľa Rolanda by sa nám žilo ľahšie, keby sme si jej vedeli dopriať viac. „Žiaľ, vidím to často pri práci s pármi, aké ťažké je pre dvojicu žiť so vzájomnou odlišnosťou, keď sa nedokážu pozrieť na vec očami toho druhého. Obaja sú ako vojaci v prvej svetovej vojne – zabarikádovaní v bunkri svojich názorov, právd, hodnôt, emócií a zranení,” hovorí.
Prečo nie sme empatickí?
„Môj veľmi subjektívny pocit a postreh je, že empatia klesá aj rozširovaním času na sociálnych virtuálnych sieťach. Nemáme prirodzenú psychickú adaptáciu na kontakt s ľuďmi, ktorých nikdy neuvidíme alebo vidíme len občas, povrchne. Iné podmienky zažívať empatiu mali deti na dedine a ulici, keď sa denne spolu hrali, súperili, vymýšľali vylomeniny, spoločne sa tešili a báli, spolupracovali aj si ubližovali, zdieľali spoločné zážitky, než deti sediace každé inde u seba doma v bezpečí, píšuce si cez dotykové škatuľky, vymieňajúc si názory, obrázky, videá. Virtuálny – nereálny priestor neposkytuje prirodzené spojenie v čomsi ľudskom, duševnom,” vysvetľuje psychológ.
Ako si teda udržať vzťah?
Nedá sa však generalizovať a zhrnúť, ako si v dnešnej dobe udržať vzťah. Podľa psychológa sa treba pozrieť na konkrétnu dvojicu, skúmať ich situáciu, čo ich trápi, ako veci vidia, čo prežívajú, a aká je ich ochota niečo meniť. „Ľudia vytvárajú vzťahy skôr pocitovo, cítime či sme k niekomu priťahovaní či nie, a necháme sa unášať prúdom udalostí. Postupne objavujú jeden druhého aj seba, niekde to ladí, nikde nie, ide to uniesť, alebo sa rozídeme,” dodáva.
Hľadáme dlho a očakávame od partnera priveľa?
Dnešná doba ako keby produkovala až priveľa nešťastných manželstiev. Partneri nie sú spokojní a majú pocit, že v tom druhom nenašli to, čo hľadali, či to, čo potrebujú. Možno toho len hľadáme priveľa... Možno vzťahy v minulosti neboli vôbec lepšie ako tie naše, len sa vtedy o tom toľko nediskutovalo a ľudia nehľadali viac, ako mali. „Ľudia žijú tak, ako vedia a môžu. Každý máme rôznu výbavu do partnerstva aj k výchove detí, a aj deti a situácie s nimi nám môžu otvárať nové svety a rozširovať priestor svojho poznania a vlastných možností,” hovorí Roland Lipták.
Naše životy podľa neho určujú vonkajšie okolnosti, ale ešte výraznejšie vnútorné sily, ktorým nerozumieme a ani ich nemáme v našej moci. Podobné prejavy dvoch ľudí môžu mať úplne iné dôvody. „Ale ľudí aj médiá vždy zaujímajú témy očakávajúc všeobecne vysvetľujúce odpovede, ktoré v podstate neexistujú,” hovorí a dodáva: „Univerzálne návody a rady neexistujú, ak by existovali, už dávno by sme sa nimi všetci riadili.”
V modernej informačnej dobe sme podľa neho presýtení radami, návodmi, liečiteľmi, guruami a koučmi, odborníkmi na každú oblasť. „Denne sa to hemží článkami ako 7 návodov ako, 10 rád pre, 5 tipov ku šťastiu a podobne. Ľudia sa potom môžu z toho zblázniť, keď sa chcú zorientovať a nájsť v tom to akože správne, veď to ani nejde. A to všetko našu pozornosť zameriava viac preč, k vonkajším zdrojom, než do seba, do svojho vnútra. Vytvára sa ilúzia, že všetko sa dá racionálne pochopiť a zvládnuť, že niekde tam nájdem návod,” uzatvára.
Ak hľadáte rady, ako byť v dnešnej uponáhľanej dobe, kedy môžeme všetko a nemusíme takmer nič, spokojný vo vzťahu, nepozerajte sa na internet. Pozrite sa do seba.
,,Ľudia žijú tak, ako vedia a môžu. Každý máme rôznu výbavu do partnerstva aj k výchove detí.“