Mama v Nórsku: Fyzické tresty sú tu zakázané
V Nórsku je doslova dieťa kráľom, akceptujú sa jeho požiadavky, potreby a rozhodnutia. Deti sa nesmú biť, za to je ich okamžite odobratie.
Drsná, no krásna príroda severného Nórska očarila Veroniku Rubaninskú (39 r.). Zo svojho domova (Stará Turá) odišla už pred 9 rokmi a svoju druhú vlasť našla za polárnym kruhom. So svojimi dcérami Lilianou (12 r.) a Biankou (9 r.) žije svoje sny.
Nórsko je jedna z najvyvinutejších krajín, kde vládne sloboda. Závisť, žiarlivosť, klamstvo, ponižovanie, krádeže tu nie sú na dennom poriadku. Naopak, samozrejmosťou je podporovanie jeden druhého. To je nesporne značný rozdiel v porovnaní so Slovenskom.
Mama v Írsku: Pohodoví rodičia + deti ako malí dospelí
Život v Nórsku: Dvere sa nezamykajú
Tu na severe za polárnym kruhom, kde žijem, sú oblasti, kde sa zámky na dverách nezamykajú a kľúče od auta zostávajú v štartéri. Ja žijem v jednej z takýchto malých horských komunít, kde nezamykám dom ani auto. Bicykle sú normálne postavené pri dome bez zámky. Keďže je tu v zime naozaj chladno, je úplne normálne nechávať autá naštartované pred obchodom, zakiaľ si človek v pokoji nakúpi.
Vždy som túžila po Nórsku a ďalekom severe. Sneh, planiny, more, soby... Prišli sme sem pred takmer 9 rokmi s dvomi deťmi (vtedy 1 a 3 roky) z dôvodu nespokojnosti na Slovensku – hoci sme sa pôvodne na rodnú hruď vrátili po 10 rokoch v zahraničí s plánom usadiť sa. Narodili sa deti a odišli sme znova. Plán bol síce na tri roky, ale kto raz okúsi sever, už ho neopustí.
Slobodnou mamou v Nórsku
S otcom mojich detí sme sa rozišli. Stala som sa slobodnou matkou. Keď som sa prišla ako slobodná matka prihlásiť na sociálny úrad v Nórsku, zostala som v úplnom šoku, aký príspevok dáva štát prvé tri roky, aby sa mohli matky s deťmi postaviť na vlastné nohy. Na naše pomery je to niečo nepredstaviteľné. Sociálne slabší majú nárok na príspevok na bývanie, okrem klasických sociálnych príspevkov.
Jednoducho, Nórsko ide príkladom všetkým krajinám v oblasti sociálnej stability. Vyštudovala som módne návrhárstvo. V Nórsku som bola na začiatku na materskej dovolenke podľa slovenskej legislatívy tri roky, i keď Nóri ju majú len jeden rok. Po nástupe detí do škôlky som pracovala v hoteli, neskôr v kancelárii. No môj umelecký duch vo mne vrel. Vyvinula som vlastnú značku odevov, šperkov a prírodných produktov, ktoré vyrábam z arktických byliniek a sobieho tuku.
Čo najprirodzenejšie tehotenstvo i pôrod
Rodila som na Slovensku. Dieťa mi po násilnom 17-hodinovom pôrode odobrali a dve hodiny potom som sa vybrala za ním na novorodenecké oddelenie, cez dvere so zákazovou značkou a nápisom „mamičkám vstup zakázaný“. Kričala po mne sestrička, aká som nezodpovedná mater a bola som z novorodeneckého oddelenia vyhodená. Od doktora som pri prvej vizite počula prvé slová „aké ste vy robila včera teatrum“. Tým boli myslené aj moje požiadavky na prirodzený pôrod a nechať ma na pokoji. Dlho som sa spamätávala z tohto traumatického zážitku, čo bolo veľmi cítiť aj na novorodeniatku, ktoré sa prvé týždne neustále triaslo.
Druhú dcéru som porodila v pokoji doma za 2,5 hodiny.
V Nórsku sú pri tehotenstve a pôrode iba sestričky dohliadajúce na pokojný priebeh. Doktor len v prípade komplikácií, a to počas tehotenstva aj pri pôrode. Žiadne nátlaky, žiadne odobranie dieťatka. Veľký dôraz sa kladie na prirodzenosť. Takisto sa to aplikuje pri akomkoľvek zdravotnom probléme. Zatiaľ čo ma na Slovensku „napchávali“ antibiotikami aj pri poštípaní muchou či pri bolesti v hrdle, tu som ani na zlomenú ruku sadru nedostala. Veď ruka sa musí hýbať. „Nechajme prírodu, nech sa postará o zvyšok,“ boli slová ošetrujúceho lekára.
Počas pôrodu sa necháva všetko na prirodzený priebeh a výber mamičky, bonding a prvé prisatie je samozrejmosťou. My na Slovensku sme vyrástli v strachu, nedôvere, „čo keby...“ Tu jednoducho neexistujú žiadne prekážky, nikto nikoho nerieši, neponižuje a nestraší. Mám kamarátku, ktorá do posledného dňa tehotenstva vozila svojich prvých dvoch synov na bicykli vo vozíku do škôlky a v zime na bežkách s prívesom za sebou (kým ja som ten istý kopec dávala pohodlne autom do tej istej škôlky) a potom pokračovala ďalších 12 kilometrov do práce cez kopce a lesy. Na tretí deň, odkedy som ju naposledy videla s bruškom, prišla do škôlky s novorodeniatkom v bicyklovom vozíku...
Mama v Škótsku: Tri-štyri deti sú tu štandardom
Palacinky zo sobej krvi
V oblasti, kde žijeme, sú si ľudia navzájom veľmi nápomocní. Dokonca moje deti si tu našli svojich nórskych starých rodičov. To sa mi ani nesnívalo! Veľakrát ich zoberú k sebe, pečú spolu koláče alebo idú spolu do obchodu, kde nakupujú cukríky a sladkosti. Donesú nám drevo na kúrenie, pomáhajú nám so všetkými potrebnými administratívnymi záležitosťami. Saami – u nás známi ako Laponci – majú veľmi silné rodinné väzby a tradície. Musím povedať, lepšie ako u nás doma. Vždy, keď k nim prídeme, cítime sa s deťmi ako doma. Stoly preplnené sobím mäsom, palacinky zo sobej krvi a klinčekom, sušené sobie mäso s kávou – gaikebergo.
Škôlka ako v rozprávke
Moje dcéry navštevovali „musikk og friluftsbarnehage“, hudobnú a outdoor škôlku, kde počas akéhokoľvek počasia boli vonku. Samozrejme, keď je -10 °C, deti sú vnútri, keďže to nie je vhodné pre dýchacie cesty. Avšak ako sa hovorí, neexistuje zlé počasie, treba mať správne oblečenie. Vlnená spodná bielizeň, vlnené ponožky, nepremokavé gumené oblečenie sú základom. Keď sa v zime potrebovali zohriať alebo najesť, majú vonku k dispozícii drevený stan „lavvo“ s ohniskom.
Počas dažďa som ich pri vyzdvihnutí – od hlavy po päty zablatené v gumenom oblečení – rovno vystriekala hadicou priamo na dvore škôlky. Pred Vianocami zobrali klávesy a všetky deti do lesa. Hrali vianočné pesničky a nacvičovali na pravidelné koncerty pre nás rodičov. Prechádzky do okolitých lesov a kopcov boli na každodennom poriadku, urobili si oheň, zohriali parky alebo rybie fašírky. To je také typické nórske. Taktiež sedieť na sobej koži na snehu a piť kakao. Ja sama sa kúpem vonku, aj pri teplote -15 – -20° C. Otužovanie je môj koníček, vedomý vyber k ceste ku zdraviu.
Rešpektujúce školstvo učí realite
Jednou z úžasných aktivít sú „fisketur“. V jazere sa vyvŕta diera, vylovia sa ryby a potom ich opečú. Vo Finnmarku a na Svalbarde, kde je život oveľa drsnejší, zoberú deti zo škôlky či školy na sobiu zabíjačku, aby vedeli odkiaľ jedlo pochádza.
V Nórsku neexistuje kritika ani známkovanie na školách. Dvakrát do roka pred zimnými a letnými prázdninami sa pozvú rodičia spolu so žiakom na individuálne stretnutie, kde počúva rodič dobré správy, aj keby malo byť dieťa akýmkoľvek spôsobom iné. V štýle „rešpektuj a budeš rešpektovaný“. Vo vyspelých štátoch nehrozia poznámky, pokarhania či prepadnutie, za to mobbing (šikanovanie) sa rieši vo veľkom. Páči sa mi, že deti so zdravotným hendikepom sú bežne v školách, a tak sú prirodzenou súčasťou spoločnosti. Veľkou zmenou, najmä pre naše deti, boli polárna noc a deň. Deti tvrdili, že nepôjdu spať, kým nezapadne Slnko, keďže svieti o polnoci. Zvykli si až na druhé leto. Ďalším extrémom spočiatku bolo zvyknúť si na to, že počas polárnej noci nevyjde nad horizont. Keď sa v januári vráti a vyjde na poludnie na pár minút, vtedy nastáva čas radosti a vítania Slnka. Aj škôlky a školy majú vítanie Slnka v ,,programe“.
Naše deti sú trojjazyčné. Do Nórska sme prišli deň po Biankinom prvom roku a prvé kroky začala tu. Prvé tri roky nerozprávala skoro nič, potom z nej doslova vyhŕkli dva jazyky naraz. Neskôr prišla aj angličtina. Doma sa rozprávame iba po slovensky, v škole nórsky. Výučba anglického jazyka je v Nórsku na veľmi vysokej úrovni, tu rozpráva naozaj dobrou angličtinou každý, od detí až po starých ľudí. Deti prepnú automaticky z jedného jazyka na druhý či tretí a majú prirodzený záujem učiť sa ďalšie.
Ak udriete dieťa, vezmú vám ho
V Nórsku je doslova dieťa kráľom, akceptujú sa jeho požiadavky, potreby a rozhodnutia. Deti sa nesmú biť, za to je ich okamžite odobratie. Myslím, že ide o veľmi tvrdé opatrenia, ale sama som absolútnym zástancom zákazu fyzických trestov, ktoré moje deti nezažili ani na Slovensku. Vnímam to ako psychickú a aj fyzickú labilnosť rodiča. Ja sama som v tomto vyrástla a bola viac bitá, ako chleba sýta. Želám si z celého srdca, aby naša nádherná slovenská krajina nadobudla mier v medziľudských vzťahoch, rešpekt jeden voči druhému a k deťom. Aby v nich videli potenciál namiesto ponižovania, bitiek, zrážania k zemi či pocitu menejcennosti.
Fotogaléria