Mama v Kórei: Bábätko je tu veľká vec, celý personál nemocnice sa predo mnou uklonil
Keď mi lekár ultrazvukom potvrdil, že som tehotná, oficiálne mi v nemocnici všetci v ceremoniálnom zoradení pogratulovali k tejto skvelej správe.
Dominika Sakmárová (31) vyštudovala sinológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Pochádza z východného Slovenska, ale učaroval jej ešte východnejší východ – Taiwan a Čína.
O živote a zážitkoch v týchto krajinách napísala aj knihu plnú veselých príhod z Ďalekého východu, s názvom Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre. A v orientálnych končinách zostáva aj naďalej, keďže aktuálne už tretí rok žije s manželom Gabrielom a dvoma malými dcérami v Južnej Kórei.
Kórejčina nie je čínština
Pred odchodom do Kórey ma ľudia utešovali: „Ach, Kórea! Tak to budeš v pohode, veď vieš predsa po čínsky. Aká smola, že čínština a kórejčina sa podobajú asi ako slovenská kapusta a kórejské kimči. Teda vôbec.“
A tak sme sa za pochodu všetci začali učiť po kórejsky, dospelí aj deti. Veď sme ani nemali inú možnosť. Napríklad, chceli sme dať zapísať dcéru do škôlky, ale to je v našej malej dedine celkom oriešok. Aby som upresnila, je to dedina na kórejské pomery, teda plná štyridsaťposchodových bytoviek. V každom prípade, je to dosť zapadákov na to, aby tu ľudia ovládali angličtinu. A ani v škôlke nikto po anglicky nehovorí. Jedinou možnosťou je kórejčina.
Našťastie, prvý týždeň som mohla chodiť do škôlky spolu s dcérou, aby to pre ňu nebol naraz priveľký šok. Neviem ako ona, ale pre mňa to bol skvelý jazykový kurz: naučila som sa, ako sa povie upratať hračky, obuť topánky aj zjesť obed. Stačí počúvať učiteľku, ako tieto slová trpezlivo zopakuje dvestokrát za deň. Keby som tu mohla chodiť ešte mesiac, vedela by som rozprávať ako ostatné kórejské dvojročné deti.
Mama v Singapure: Šťastný život za veľa peňazí
Hadia pálenka i slovenčina
Ako sa bežný Slovák ocitne v Južnej Kórei? Je to azda trocha paradoxné, ale my žijeme v Kórei kvôli slovenčine. Môj manžel sa venuje výučbe slovenčiny na tunajšej univerzite. Okrem vyučovania slovenského jazyka zoznamuje Kórejčanov aj s našou kultúrou a zvyklosťami.
Katedra češtiny a slovenčiny v ďalekej Kórei je naším kúskom domova so všetkým, čo k tomu patrí – so slovenskými koledami, chlebíčkami, vianočnou kapustnicou, a od minulého roka dokonca aj s prekrásnymi slovenskými krojmi. Tunajší šikovní študenti zvládajú naučiť sa slovenské ľudové piesne a je krásne pozorovať, ako pesničku, ktorú kedysi dávno zložil bezmenný prostý Slovák niekde na poli pri práci, teraz interpretujú študenti na druhej strane sveta.
Pre našu rodinu to však znamená aj príjemnú možnosť porozprávať sa na ulici v slovenčine. Predstavte si, že sa prechádzate po kórejskom trhu, okolo fliaš s pálenkou, v ktorej sú naložené hady, a odrazu vás okoloidúci pozdravia pekným ľubozvučným „Dobrý deň!“ Nie je to vôbec nezvyčajná situácia. Ani tá hadia pálenka, ani tá slovenčina.
To aby si človek dával veľký pozor na jazyk, pretože nikdy neviem, kto mi na ulici môže rozumieť. Ak by som chcela povedať niečo tajné, ostáva mi už len preskočiť do nášho východoslovenského nárečia.
Každý človek má QR kód
Koronavírus sa Južnej Kórey nedotkol až tak ako Slovenska. Práve naopak, v čase písania tohto článku sa aj dovtedy mierne opatrenia čoraz viac uvoľňujú. Všetky prevádzky sú otvorené, úrady, supermarkety aj obchodné centrá. Namiesto toho leží zodpovednosť na každom jednotlivcovi – všade sa svedomito nosia rúška a pri vstupe do každej reštaurácie, kaviarne či kostola sa človek zaregistruje. Obvykle je to možné jednoduchým zosnímaním QR kódu. Jeden ťuk v mobile, a vie sa na minútu presne, kde ste sa pohybovali celý deň. Prípadné trasovanie kontaktov je tak veľmi rýchle a efektívne.
V škôlke
Aj škôlka teda funguje iba v čiastočne obmedzenom režime – už ročné deti majú počas celého dňa rúška a nechodia takmer vôbec von. Občas vyjdú na krátku prechádzku, avšak nesmú sa ničoho dotýkať, hlavne nie preliezačiek a iných atrakcií na ihrisku, ak prechádzajú okolo. Inak však prevádzka škôlky beží bez obmedzení.
Deti sú rozdelené do tried podľa veku – jedna pre deti do roka, ďalšia pre deti od roka do dvoch rokov a tak ďalej. V každej triede je maximálne šesť detí a dve učiteľky. Triedy sú maličké, jedna trieda je vlastne len jedna miestnosť, v ktorej sa deti hrajú, obedujú aj spávajú. Kapacita škôlky je malá, len okolo dvadsať detí, ale takýchto škôlok je v dedine pomerne veľa. V každom bloku panelákov sa obvykle nachádza aspoň jedna-dve, takže rodičia ich majú rovno pod nosom. Niekedy ich ráno vídam, ako odprevádzajú deti do škôlky len v papučiach, dokonca niektorí v pyžame.
Presne ako v tradičnej kórejskej domácnosti, život v škôlke sa odohráva na zemi. Deti sa na zemi hrávajú, obedujú taktiež z malého stolíka, sediac na zemi, a na zemi aj spia. Každé dieťa si nosí z domu mäkký zrolovaný matrac, ktorý sa v čase spánku natiahne na podlahu, a po spánku sa opäť zroluje a odloží.
Naša dcéra prichádza do škôlky ráno a vracia sa okolo štvrtej popoludní, čo je bežný čas, aký poznáme aj na Slovensku. Ale pozor, v Kórei je to však len „pol dňa“. Deti chodiace do škôlky na „celý deň“ tam trávia vyše dvanásť hodín – konkrétne naša škôlka je otvorená večer do 19.30. Aj pracujúci rodičia (a v Kórei to často znamená pracujúci skutočne do neskorých večerných hodín) teda majú o svoje deti postarané. Dokonca existujú škôlky, v ktorých je možné aj prespať.
Našťastie, Južná Kórea je krajina plná moderných technológií. Aj nonstop pracujúci rodič tak má prístup k podrobným informáciám o svojom dieťati, jeho aktivitách a nálade. Vždy podvečer dostaneme prostredníctvom aplikácie zo škôlky podrobný report o celom dni. Detailná správa obsahuje dcérine fotky z daného dňa, a informácie o tom, čomu sa deti v škôlke venovali, ale aj koľko toho zjedla, kedy a ako dlho spala, ako sa cítila, a rôzne ďalšie informácie, ktoré by mohli rodiča zaujímať. Každý deň dostaneme fotky úhľadne naaranžovaného celodenného menu.
Navyše, na túto správu je možné aj odpovedať a prípadne učiteľom oznámiť ľubovoľné informácie o dieťati: čo ho v poslednom čase baví, čo nemá rado, alebo s čím má problém – všetko, čo by mal učiteľ vedieť. Všetci sú tak oboznámení s potrebami dieťaťa, a tak aj malé deti, ktoré ešte nevedia rozprávať, sa v oboch prostrediach stretávajú s porozumením.
Mama v Austrálii: Zaočkované dieťa dieťa dostane príspevok na škôlku
Zdravá výživa a dvojité narodeniny
V škôlke sa kladie veľký dôraz na zdravú výživu. Kórejská tradičná kuchyňa je zdravá sama osebe – obsahuje veľa zeleniny, rias, fermentovaných potravín (vrátane slávneho kimči) a len málo mäsa či pečiva. Iste aj vďaka tomu patria Kórejčania medzi najdlhšie žijúce národy, a zároveň majú oproti iným krajinám omnoho menej častý výskyt obezity.
Detská kuchyňa takmer verne odráža tú dospelácku. Deti často jedávajú polievky z miso pasty (fermentovaná sójová pasta), veľa druhov zeleniny, ochutnávajú aj kimči, huby, morské plody. Nemávajú sladké jedlá a pečivo majú na tanieri iba párkrát do mesiaca. Myslíte, že slovenské deti by ohrnuli nosom? Keď sa našej dcéry niekto opýta: „Ako sa ti páči v škôlke?“, obvykle nadšene odpovie: „Dobre tam varia.“ To mi pripomína, že keď som v supermarkete obzerala police s prvými príkrmami pre dojčatá, najčastejšie príchute boli práve huby a morské plody – všetky určené aj pre deti vo veku do jedného roka.
Nejde však len o spoznávanie jedál a učenie sa zdravej výžive. Deti sa už v dvoch rokoch popri jedení učia aj bežným samoobslužným činnostiam a slušnému správaniu – samy si pripravia obedné nádoby, vyberú ich z batoha, po obede samy odložia nádoby aj príbor. Pred jedlom sa spoločne poklonia a zborovo poďakujú pani kuchárke za pripravený obed.
Nedávno sme zažili aj zaujímavý fenomén, keď sa v škôlke oslavovali narodeniny. Naša škôlka totiž organizuje pre každé dieťa narodeninovú oslavu, aj s tortou a darčekmi. Je to taká výnimočná príležitosť, že na spoločnej fotke si dokonca deti mohli zložiť rúška.
Naša dcéra tak v priebehu jedného týždňa oslávila dva roky. Ako je to možné? Kórejčania totiž počítajú roky odlišne než my. Dieťa má po narodení už jeden rok. A tak sme najprv doma oslávili vek podľa západného počítania, a o pár dní v škôlke už oslávila dcéra o rok viac.
Mama v KANADE: Vzťah sme museli dokazovať spoločnými fotografiami
Najnižšia pôrodnosť na svete
V Južnej Kórei sa ženy do rodenia nehrnú. Pôrodnosť je v tejto krajine najnižšia na svete – za rok 2019 tu na jednu ženu v produktívnom veku pripadalo len 0,9 dieťaťa. Zo strany vlády a úradov je teda viditeľná snaha vyjsť v ústrety rodinám a podporiť tak zvýšenie pôrodnosti.
Môžem potvrdiť, že aj v našej dedine, mimo hlavného mesta, je mnoho pekných detských ihrísk, ktorých súčasťou sú i čisté, bezbariérové toalety. Rovnako sú tu úplne bežné (unisex) miestnosti na prebaľovanie či kŕmenie. Dokonca aj v inštitúciách, akou je napríklad cudzinecká polícia, sa našla príjemná detská miestnosť s kreslami na dojčenie, s mikrovlnkou a chladničkou na zohrievanie jedla.
Rovnako na každej stanici metra je podobná miestnosť, v ktorej sa nachádzajú nielen prebaľovacie pulty, ale aj detská postieľka, pohodlné kreslá, vankúše, možnosť stlmenia svetla. Veľká väčšina miest má bezbariérový prístup, a tam, kde sa môžu vyskytovať rodiny (napríklad ZOO, parky, záhrady) je obvykle možnosť kočík odparkovať v krytom parkovisku, alebo si ho bezplatne požičať, a to i v nákupných centrách.
Keďže detí je v prepočte na tak husto osídlenú krajinu skutočne málo, bábätko je naozaj veľká vec. Keď som tu v Kórei otehotnela, tak po tom, ako lekár ultrazvukom túto správu potvrdil, sa predo mnou ceremoniálne zoradil celý personál, kolektívne sa uklonil, a oficiálne mi pogratuloval k tejto skvelej správe.
Keď mi lekár ultrazvukom potvrdil, že som tehotná, celý personál sa predo mnou ceremoniálne zoradil, kolektívne sa uklonil a oficiálne mi pogratuloval k tejto skvelej správe.
Detské tanky
Naše druhé dieťa je ešte len bábätko, blonďavé, musím podotknúť, a tak vzbudzuje údiv a ochkanie všade, kde sa ocitne. Kórejčania zbožňujú deti a keď stretnú naše svetlovlasé a modrooké, každý si ho chce poobzerať, pohrať sa s ním, rozosmiať ho. Často s deťmi chodievame na prechádzky po dedine, čo vôbec nie je kórejská záležitosť. Kórejskí rodičia sa vyberú s deťmi do parku alebo na ihrisko, ale neprechádzajú sa s deťmi sem a tam, a v horšom počasí už vôbec nie.
Preto cestou zväčša nestretávame rodičov s deťmi, len dôchodcov, ktorí športujú, cvičia a prechádzajú sa. Tí sa podchvíľou uisťujú, či je naše dieťa dobre oblečené, či mu nie je zima, sťahujú mu čiapku na uši, a celkovo vyjadrujú prianie, aby sme ho radšej vzali naspäť domov, veď v zime sa s bábätkom predsa von nechodí!
Pravda, je to nevídaný pohľad. Kórejské bábätká v kočíkoch sú totiž obvykle zabalené v obale ako v tanku. Nepredstavujte si slovenský pršiplášť na kočík, skôr niečo ako vatovanú látkovú karosériu, celkom uzavretú. Vpredu dieťa chráni plastový štít, ktorý sa síce dá otvárať pri vyberaní a vkladaní dieťaťa, ale inak je pevne zatvorený. Vravím, takmer ako tank. Túto kórejskú vychytávku sme využili aj my, keď bol von priveľký smog, a niekde sme sa potrebovali dopraviť. Vlastne aj teraz, v čase koronavírusu, nám tank prišiel celkom vhod, pretože takto aspoň na bábätko nikto nekašle a nedýcha. Ale tu ho rodičia používajú aj proti zime, proti vetru, proti dažďu, proti slnku...
Pomerne veľa rodičov používa okrem kočíkov aj nosiče. Avšak primárne ide stále len o prepravu dieťaťa, takže si nepredstavujte romantické prechádzky s nosičom v uliciach. Kórejská šatka na nosenie vychádza z tradičného spôsobu nosenia detí na chrbte, je omotaná len okolo pása a hrudníka. Ženy niekedy prenášajú deti na chrbte aj bez nosiča – zachytia ho zospodu a kráčajú v hlbokom predklone.
Život v DUBAJI: Za tehotenstvo autosedačka
Smog
Jedna vec, ktorá, žiaľ, ide ruka v ruke so supermodernou spoločnosťou a veľkomestami, je práve spomínaný smog. Občas mi je ľúto za Slovenskom, keď zistím, že napriek zdanlivo peknému, slnečnému počasiu, nemôžem vziať deti na prechádzku, lebo aplikácia v telefóne signalizuje privysoké hodnoty smogu. Podobnou aplikáciou sa riadia aj v škôlke.
Je mnoho dní, keď je lepšie zbytočne sa nezdržiavať von – a ak, tak len s dôkladne nasadeným rúškom. Toto sme ovládali všetci už dávno pred príchodom koronavírusu. Niekedy si tak musíme odoprieť prechádzku alebo výlet, ba dokonca aj obyčajné vyvetranie bytu.
Čistička vzduchu je bežnou súčasťou domácností, škôlok aj detského kútika v nákupnom centre.
Ako som zistila počas spoznávania rôznych ázijských krajín, život v každej z nich má svoje plusy aj mínusy. Napriek tomu je život v Kórei je pre nás pohodlný a príjemný. Predsa ho však berieme len ako dočasné obdobie v živote, a máme v pláne vrátiť sa na Slovensko, do rodného kraja.
Mnoho vecí si iste vezmeme so sebou, minimálne láska ku kimči (ext. zdroj kimči) a iným kórejským jedlám nás asi tak ľahko neopustí. A oplatilo by sa so sebou vziať aj mnoho kultúrnych zvyklostí, ktoré v Kórei tak skvelo fungujú. Doniesli sme tu kus Slovenska, tak hádam sa nám podarí zas na výmenu odniesť domov aj kus Ázie.