Mama v KANADE: Vzťah sme museli dokazovať spoločnými fotografiami
Pri prvých dvoch pôrodoch som bola zničená, no pri tomto poslednom, najkratšom, som zažila tú popôrodnú eufóriu.
Výtvarníčka, slovenská Kanaďanka Mia Dimenna, pochádza pôvodne z Bratislavy, no svoje miesto pod slnkom hľadala v rôznych veľkomestách sveta. Žila v Londýne, Mexico city i Hongkongu. Domov nakoniec našla v kanadskom mestečku Kingsville, v provincii Ontario.
S manželom Stanleym, ktorého rodičia sa sem prisťahovali z Talianska, vychovávajú dve deti – Natalie a Jesseho.
Mama v Singapure: Šťastný život za veľa peňazí
Kanada je krásna krajina
Žijeme 50 minút autom od USA, v kraji s viktoriánskymi domami pripomínajúcimi Annu zo Zeleného domu,10 minút cesty od jedného z najväčších jazier sveta Great Lakes-Lake Erie, ktoré opticky vyzerá ako more. Ľudia si Kanadu predstavujú zväčša podľa jej severu, plnú snehu a medveďov, no podnebie je tu rôzne.
Tu na juhozápade sa striedajú štyri ročné obdobia a počasie je tu podobné ako na Slovensku. Až na to, že jar prichádza neskôr a je upršaná a krátka. Zato jeseň a babie leto bývajú dlhšie, krásne sfarbené. Leto je tu príjemne teplé, priemerne 24 – 27 °C, málokedy nad 30 °C.
Moje tehotenstvá s midwife
V Kanade som zažila tri pôrody a na každé moje dieťa existuje názov. Moja prvorodená Natalie je „sunshine baby”, preložila by som to ako pokoj pred búrkou. Druhý synček „angel baby” nás, žiaľ, opustil v 18. týždni tehotenstva. Tretie dieťa, náš Jesse, je „rainbow baby” –dúha, ktorá nastane po búrke a prináša radosť po smútku.
Zdravotná starostlivosť počas mojich tehotenstiev bola výborná, aj keď na začiatku som mala problém so zdravotným poistením a na občianstvo som čakala 6 rokov. Hoci som bola už dva roky vydatá, byrokracia bola vtedy taká, že ako manželka kanadského občana, no cudzinka, som nezískala automaticky pracovné povolenie ani zdravotné poistenie. A tie pôvodné mi už neplatili.
Kvôli veľkému množstvu falošných sobášov, ktorým išlo len o občianstvo, sa musel každý vzťah dokazovať fotkami, letenkami, spoločnými dovolenkami atď. (kde podvodníci použili zlý photoshop). Teraz to už zmenili a výhody má manžel či manželka z cudziny hneď.
Keďže za vyšetrenia u doktora by som platila, počas tehotenstiev som sa rozhodla, že na kontroly budem chodiť k midwife, pôrodnej asistentke. Tieto služby sú tu rovnocenné, midwife sú platené štátom a netreba mať zdravotnú kartu (health card), stačí byť rezident provincie. Našťastie, tesne pred pôrodom som zdravotnú kartu dostala, inak by som za pôrod platila.
Prirodzený pôrod stojí bez poistenia cca 2 000 kanadských dolárov, cisársky 4 000.
Mama v DÁNSKU: V nemocnici, kde som rodila, boli počas roka len dve sekcie
Moja prvá midwife pochádzala z Iránu, pôvodne to bola armádna zdravotná sestra, ktorá si v Kanade dorobila školu. Často jej volali arabskí klienti, privyrábala si aj pôrodmi turistiek v hoteloch, ktorým išlo o to, aby ich deti mali narodením sa v krajine kanadské občianstvo.
U midwife nečakáte viac ako 5 minút, má na vás čas asi pol hodiny, dokonca môžete prísť i so starším dieťaťom. Midwife mi v rámci vyšetrenia zmerala tlak dopplerom, popočúvala srdiečko bábätka a odpovedala na každú moju otázku. Moč si tehotná žena testuje sama.
Vyšetrenie ultrazvukom sa robí počas tehotenstva dvakrát, v prípade komplikácií ich ale môže byť viac. Prvýkrát slúži na určenie termínu pôrodu a meranie šijového prejasnenia plodu kvôli vylúčeniu Downovho syndrómu. Druhé vyšetrenie ultrazvukom je morfologické. Ja som za obe platila 400 dolárov (asi 280 eur).
Prvé dva pôrody v Kanade
Natalie sa rodila na svet nekonečných 37 hodín. Nakoniec prišiel za mnou primár s návrhom podať mi epidurál a oxytocín, pretože som sa otvárala veľmi pomaly. Po dvoch hodinách sa s veľkým krikom narodila Natalie. Priložili mi ju na hruď, prisala sa a od toho momentu z nej bolo dojča. O dve hodiny na to sme šli domov – áno, tu je to takto zaužívané. Iba po sekcii mamička ostáva jednu, maximálne dve noci.
Na druhý deň k nám prišla midwife na kontrolu, odvážila bábätko, zmerala mi tlak, poradila s dojčením. Následne chodila každý druhý deň a keď mala Natalie dva týždne, išli sme k midwife s ňou. O dva týždne zasa a naposledy koncom šestonedelia. Vtedy zvykne midwife robiť mamičke aj vaginálnu prehliadku (ktoré sa počas tehotenstva kvôli riziku infekcie nerobia) a odoberie ster na test rakoviny, ktorý sa robí každé tri roky.
Po ukončení šestonedelia je už bábätko sledované rodinnou lekárkou
Tá očkuje od 2. mesiaca, no my sme sa rozhodli s Natalie počkať až do 6. mesiaca. Malá má však všetky povinné očkovania, ktoré vyžadujú škôlky aj školy. Zvládla ich bez problémov, a hoci s nami od desiatich mesiacov veľa cestovala po svete, prvýkrát ochorela až v 3 rokoch, dovtedy sme nepoznali ani soplík. Veľmi dlho som ju dojčila a verím, že aj to pomohlo jej imunite.
Moje druhé tehotenstvo skončilo nečakane – pôrod s vyvolávačkou nastal v 18. týždni a bolo to osem hodín čakania a plaču... Personál nemocnice, s ktorým som sa stretla, bol úžasne ľudský a milý. V takýchto prípadoch dávajú na dvere izby obrázok monarch motýlika – a tak každý zdravotník, ktorý vstúpil dnu, chápal, o čo ide...
Vytúžený Jesse
Moje „rainbow baby“ priviedla na svet midwife kanadského pôvodu a jej prístup bol opačný ako u prvej midwife. Chcela priviesť na svet bábätko čo najskôr, možno aj kvôli môjmu vysokému tlaku v posledných dvoch týždňoch tehotenstva. V deň termínu mi namerala tlak 160 na 100. Hneď sme šli do nemocnice, kde mi doktor zaviedol balónik na naštartovanie pôrodu. Ak by ste však čakali, že si ma tam nechajú, mýlili by ste sa. Pekne sme šli domov a ráno sme prišli opäť. To som už bola otvorená na 5 cm. Podali mi oxytocín, praskli vodu a o 4,5 hodiny bol malý na svete. Ku koncu som už chcela epidurál, ale nebol na to čas.
Neviem, ako som vydržala prvý pôrod tých 37 hodín kontrakcií bez epidurálu, bez jedla, bez spánku, väčšinu času na nohách. Vraj pôrod s oxytocínom bolí viac, no moja midwife sa smiala, že mám vysoký prah bolesti, no tých 9 minút, počas ktorých sa rodil Jesse, boli najťažšie.
Pri prvých dvoch pôrodoch som bola zničená, no pri tomto poslednom, najkratšom, som zažila tú popôrodnú eufóriu. Jesse sa mrvil ako zajko a plač mal jemnučký ako mačiatko. Od narodenia bol úplne iná povaha ako jeho sestrička, tá je „tornádo“.
Manžel bol pri všetkých troch pôrodoch, bolo to samozrejmé a bez poplatku. Po narodení Jesseho sme ostali kvôli môjmu tlaku jednu noc na pozorovaní. Mali sme izbu s kúpeľnou pre seba, manžel mal rozkladaciu posteľ. Len my a Jesse. Každé dve hodiny prišla sestrička, aby skontrolovala malého a môj tlak.
Ráno mi doniesli raňajky, ovsenú kašu, popoludní bola „obedovečera“, kde som si mohla vybrať (iba ja, manžel nie) z menu kuracie, teľacie mäso, ryba alebo zeleninová pizza, k tomu polievka a dezert. Bolo to lepšie ako jedlo v lietadle.
Jesse dostal ako darček dve modré pletené čiapočky, hoci mal svoje. Je to tu taký zvyk.
Život v DUBAJI: Za tehotenstvo autosedačka
V nemocnici vo Windsore, kde som rodila, sa mesačne narodí asi 300 detí. Páčil sa mi tamojší systém. Všetko sme mali hradené z poistenia, v nemocnici mamičku zbytočne nezdržia. Prijímajú až vtedy, keď je mamička otvorená na 4 cm. Keďže moje pečeňové testy boli v poriadku a nemala som napriek vysokému tlaku a napuchnutým nohám potvrdenú preeklampsiu, mohla ma odrodiť midwife.
Pri každej väčšej komplikácii však rodičku preberá doktor. Úmrtnosť novorodencov a rodičiek je tu minimálna. V iných provinciách, v oblastiach, ktoré sú ďalej od nemocníc, sú častejšie aj pôrody doma.
Materská trvá v Ontariu približne 8 mesiacov. Ja som mala ten luxus byť s malou a teraz aj so synčekom doma. Inak väčšina mamičiek ide pár mesiacov po pôrode späť do práce a deti idu do platených jaslí. Škôlka je od 9.00 do cca 15.30, buď idú detičky školským autobusom (presne ten žltý ako vo filme Forrest Gump) alebo ich vozia rodičia.
V Kanade sa „maká“
Menej sa tu žije systémom „poďme na kávičku“. Nie je na to čas a je to dosť drahé. Úspech preto majú fast foodové kávičky, ktoré si ľudia odnesú do práce. Môj muž podniká v rodinnej firme aj cez víkendy. Od jari celé mesiace bez voľného dňa, iba v auguste má štyri voľné nedele a potom v zime, keď zatvorí predajňu, má čas ísť na dovolenku.
V zime chodíme na Floridu a do Mexika. Naše motto je: „work hard, play hard“. V lete chodím bez manžela na mesiac na Slovensko. Babina k nám chodí na niekoľko mesiacov v roku, keďže je už na dôchodku.
Môžem povedať, že Kanaďania sú veľmi priateľskí, väčšinou veľmi slušní a ochotní ľudia. Služby sú na profesionálnej úrovni s úprimným úsmevom. Je tu nízka kriminalita a žije sa tu rodinne. Taká klasická slušnosť tu funguje všade. Ľudia sú zhovorčiví, pochvália vám vlasy, oblečenie, dieťa a nikto vám nedá pocítiť, že ste sa tu nenarodili.
Je to krajina emigrantov a nové generácie na to nezabudli, každý má predkov odniekiaľ. Zapustila som tu korene a mám rada ten pokoj a charizmu vintage domčekov v zime, osvetlených veránd, vyzdobených kvetmi.
Taký obyčajný, ale pekný život, radosť z maličkostí a u mňa hlavne z detí a manžela. Keď stíham, maľujem olejomaľby. Je to moja vášeň aj relax a miestni ocenia moju tvorbu, ktorú predávam v miestnej reštaurácii. Môžem hrdo povedať, že tak ako na Slovensku aj v Kanade som doma.