Mama v Írsku: Pohodoví rodičia + deti ako malí dospelí
Treska, kofola, teplé rožky, parížsky šalát, vyprážaný syr s tatárskou omáčkou, sneh a dlhšie dni v zime. Toto všetko a omnoho viac chýba Martine Junkers (49 r.), pochádzajúcej z Košíc, ktorá žije v Írsku už 21 rokov so svojím manželom Janom a ich 12-ročnou dcérou Alice neďaleko hlavného mesta Dublinu.
Do Írska som sa presťahovala v roku 2000, štyri roky pred vstupom Slovenska do Európskej únie a otvorením hraníc. Bola to náhoda. V Dubline práve začali otvárať prvé veľké centrá nadnárodných spoločností a hľadali ľudí so znalosťami cudzích jazykov. U mňa to bola okrem angličtiny nemčina.
Neľahké začiatky
Zvyknúť si na inú kultúru a odlišnosti nebolo ľahké. Úrady tu fungujú trochu ináč. Na druhej strane je v Írsku oveľa menej byrokracie a „papierovačiek“ ako na Slovensku a ľudia sú omnoho uvoľnenejší a ústretovejší.
V Írsku som sa spoznala aj so svojím partnerom a budúcim manželom. Z kolegov, ktorí si rozumeli a mali spoločné záľuby, sa postupne stal pár, rodičia a manželia. Manžel Jan je Nemec, takže sme obaja boli v rovnakej situácii. Bez širšieho rodinného zázemia sme si v Írsku vystavali našu „nukleárnu“ rodinnú jednotku, kúpili dom a vychovávame našu dcéru, ktorá bude mať v januári 12 rokov.
Keltský tiger v akcii
Keď som prišla do Írska, „zúril“ tu práve Keltský tiger (ext. zdroj Keltský tiger). Všade sa stavalo, otvárali sa obrovské obchodné centrá, domy a sídliská rástli ako huby po daždi. Prenajali sme si byt v novovybudovanej štvrti a keď sa nám skončila nájomná zmluva, presťahovali sme sa do bytu oproti, ktorý ešte pred rokom nestál.
Horšia už bola kvalita domov, s ktorou sa Íri tuším boria doteraz. V byte, ktorý sme mali prenajatý asi osem rokov, nám postupne začala zatekať sprcha. Opravár zistil, že celá kúpeľňa nebola poriadne izolovaná, aby tam pasovali dvere sprchového kúta, ktoré by inak boli o nejaký centimeter priširoké. Čo však developeri ušetrili na výstavbe, to nechali zaplatiť potenciálnym záujemcom o kúpu. Ceny bytov a domov rástli každý rok do astronomických výšok, banky ponúkali 100 %, či dokonca vyššie hypotéky a prižmurovali oči nad tým, keď niekto nevedel úplne dokázať schopnosť splácania. Veď nejak bolo, nejak bude.
V roku 2008 prišla finančná kríza a z Keltského tigra sa stala na ulicu vyhodená mačka. Zo dňa na deň krachovali stavebné firmy a developeri. Ľudia odrazu zistili, že život na úver má svoje tienisté stránky. My sme práve v tom období čakali na príchod našej dcérky a mali sme šťastie, že začali klesať ceny nehnuteľností. Chceli sme bývať mimo Dublinu, pretože obaja máme radi menej rušný život, tak sme sa rozhodli pre Navan (ext. zdroj Navan), mesto 40 kilometrov severozápadne od Dublinu a kúpili si tu dom.
Navan je centrom okresu Meath – táto oblasť je historicky jedna z najvýznamnejších v dejinách Írska. Nachádza sa tu Newgrange, neolitický monument z doby kamennej, starší ako Stonehenge či egyptské pyramídy, ktoré vystavala kultúra dávnych, pre-keltských obyvateľov Írska. Hill of Tara, kde korunovali írskych kráľov. Bola tu tiež zapálená jedna z prvých vatier Samhainu (dnes známejší ako Halloween). Pre mňa je práve toto tá krásna írska kultúra a história, opak toho, čo sami Íri volajú „paddywhackery“, stereotypy Írska a Írov, leprechauni vo vysokých klobúkoch, žuvajúci štvorlístky a pijúci Guinness, kým neodpadnú.
Mama v Škótsku: Tri-štyri deti sú tu štandardom
Výchova dieťaťa na írsky spôsob
Čo sa mi vždy páčilo na živote v Írsku, je vzťah k deťom. Íri majú v prevažnej väčšine neskutočne radi deti. Keď sa mi narodila dcérka, všetky susedky, ktoré ma poznali len pár mesiacov, sa u mňa zastavili, priniesli malé darčeky. Ponúkli sa, že v prípade potreby, ju postrážia. Kedykoľvek som sa mohla u nich zastaviť na šálku čaju a kus reči. Samozrejme, čaj nemôžem nespomenúť. Je to írska tradícia, podobne ako v Británii.
Kdekoľvek sa zastavíte, dostanete šálku silného čierneho čaju. Zvyčajne je to buď Lyons, alebo Barry’s – dve najtypickejšie značky, ktoré tu dostanete. Ak pijete niečo iné – Twinnings alebo nedajbože nejaký bylinkový čaj, ste okamžite v podozrení, že si o sebe veľa namýšľate.
Ak ste cudzincom, vedia nad vami prižmúriť oči, a tým pádom je vám odpustené. Veď neviete, čo činíte. Správny írsky čaj začína tým, že je čierny, až v ňom stojí lyžička. Jeho ďalšiu farbu potom určuje množstvo mlieka, ktoré si doň nalejete. Na rozdiel od mlieka je cukor dobrovoľný. Len neočakávajte citrón s medom, tie vám k čaju nikto nenaservíruje. Dostanete ale niekoľko sušienok, „digestives“, niečo ako naše obyčajné sušienky, či tie „pre hostí“, s čokoládovou polevou.
Deti majú svoj hlas
Deti sa v Írsku berú ako budúci dospelí. Majú hlas, ich názor je braný vážne. Majú právo sa ozvať. Napríklad situácia u lekára či v reštaurácii. Od dcéry sa očakáva, že si objedná sama. Na Slovensku ju čašníčka ignorovala, keď si dcéra objednávala. Alebo keď pochválila kvetinovú výzdobu, kompetentná osoba sa tvárila, že ju nepočuje.
Celkovo, rodičovstvo je tu väčší relax ako na Slovensku. Ani v najchladnejšom počasí, a to írsky vietor vás dokáže rozsekať na malé kúsky, tu nenájdete „malých snehuliakov“, nabalených v niekoľkých vrstvách, aby sa ich studený vzduch ani náhodou nedotkol. Namiesto toho je tu bežné, že i v októbri či novembri bude dieťa v kočíku s holými nohami, lebo veď tie ponožky aj tak stále stratí. Tenká mikina alebo svetrík je samozrejmosť.
Škola od 4 rokov
Do školy začínajú deti chodiť od štyroch rokov – je to tzv. Junior a Senior Infants. Je to taká kvázi prípravka, ale už sa normálne učia písať a čítať. Dokonca majú i domáce úlohy. V škole obyčajne deti nesedia po dvoch v oddelených laviciach, ale v skupinách, aby mohli lepšie pracovať na rôznych projektoch. Celkovo je školstvo zamerané na projektovú prácu, tvorivosť a veľa sa pracuje s literatúrou. Íri sú pyšní na svoju tradíciu kvalitného písomného prejavu a slávnych spisovateľov ako Joyce, Keats, Yates či Wilde. Oceňuje sa i samostatná aktivita žiakov a jej prínos do vyučovania. Moja dcéra napríklad momentálne organizuje debatný klub, kde sa každý týždeň navrhne téma. Deti sa rozdelia do dvoch skupín a získavajú body nielen za kvalitu argumentov, ale aj debatný štýl, preukázaný rešpekt k inému názoru a diskutérom.
Na konci roka dostávajú vysvedčenie, tzv. School Report, kde sú obodované od 1 do 5 bodov a učitelia vždy napíšu i obsiahlejšie vyhodnotenie ich účasti na vyučovaní a správania.
Rodičovské združenia nie sú skupinové, ale konajú sa ako individuálne stretnutia učiteľov s rodičmi. Nie je cieľom, aby sa rodič hanbil alebo cítil dobre pred iným, ale o výsledky žiaka samého a prípadne diskusiu, ako zlepšiť či podporiť žiakov v ich učení.
Pandémia a lockdown po írsky
Íri sú v prevažnej väčšine komunitne založení. V lockdowne sa z toho stala dvojsečná zbraň. Na jednej strane bolo pre Írov dosť problematické nebyť v osobnom kontakte s inými, hlavne staršími príbuznými. Na druhej strane prevládal názor, že treba urobiť všetko pre to, aby komunita ochránila tých najslabších a urobila všetko, aby sme sa vrátili do normálu (alebo tzv. nového normálu) čo najskôr. Nebol ani veľký problém s očkovaním, napriek tomu, že neboli veľké akcie či propagácia, ľudia sa chceli dať očkovať. Nie kvôli odmenám či lotériám. Chápali to ako spoločenskú povinnosť.
My sme obmedzenia zažívali vcelku v pohode. S manželom môžeme obaja pracovať z domu, takže on má pracovňu na prvom poschodí, ja na prízemí. Počas dištančného vyučovania mala dcéra v izbe laptop a našťastie nemala problém s učivom či zadanými úlohami. Dokonca robila ešte navyše projekty o ekológii, histórii a prezentovala ich triede. Zaobstarali sme si psíka, ako veľa ľudí v Írsku, a odvtedy trávime veľa času v prírode, takže nám nie je obmedzení v obchodných centrách či klasických írskych „puboch“ (krčiem) nejako veľmi ľúto.
Určite sa tešíme na to, kedy sa budeme môcť znova normálne stretnúť s kolegami, ale nie je nám ľúto dochádzania do práce. Írsko nemá veľmi dobre rozvinutý koncept verejnej dopravy. Veľa ľudí je odkázaných na vlastné autá. Každé ráno a poobede vznikajú neskutočné zápchy, aj okolo škôl, lebo rodičia donesú deti do školy cestou do práce a potom pokračujú ďalej. Dalo by sa povedať, že pohľad na asi polkilometrovú zápchu niekedy v septembri bol prvým signálom uvoľňujúcich sa opatrení...
Mama v Bruseli: Môj pôrod v Belgicku sa od toho na Slovensku výrazne líšil
V pohode, hoci nie sme v pohode
Aj keď rozlohou sme si podobní, írsky „kontinent“ v zahraničí je oveľa väčší a viac sa hlási k svojej národnosti. Íri sa mi zdajú oveľa otvorenejší a bezprostrednejší, kým Slováci sú podozrievaví a majú pocit, že za úsmev sa platí. Na druhej strane však ich pohodovosť dokáže i dosť iritovať, hlavne ak ide o dochvíľnosť alebo kvalitu niektorých prác. “It’ll be grand!” (V pohode!) tu človek počuje dosť často a niekedy to až tak v pohode nie je, hlavne ak vám niekto práve opravil kúpeľňu a na druhý deň vidíte na plafóne mokrý fľak.
Slovensko moje...
Košická treska, kofola, teplé rožky, parížsky šalát, vyprážaný syr s tatárskou omáčkou, sneh a dlhšie dni v zime. Skutočne mi chýbajú. Ozajstné veľké vianočné trhy, orechovník, tatranské túry, chrumky, bryndzové halušky, dobrá slanina a klobásy. Mimo Slovenska som už 21 rokov, takže človek sa už viac-menej integruje do spoločnosti, kde žije. Naša dcéra sa už cíti byť Írkou a jej prvá reč je angličtina. Stále sú však veci, ktoré mi chýbajú a nie je to spomienková nostalgia.
Rada sa vraciam domov na Slovensko. A taktiež veľmi rada vidím opäť tú krásnu sýtu zeleň okolo rieky Boyne, kde chodievame na prechádzku so psom...