Mama v Holandsku: Pre holandské mamy je nepredstaviteľné pracovať na plný pracovný úväzok
Katarína de Jonge (37 r.) pochádza z Prešova a so svojím manželom Boudewijnom žijú v Holandsku. Pracuje pre Európsku vesmírnu agentúru (ESA) a popritom vychováva dvojičky Tamarku a Vikiho (5).
Je Holandsko naozaj také liberálne? Aký je život s dvojičkami popri náročnej práci? Prezradí nám Katarína.
"Vesmírna mama" v Holandsku
Do Holandska som sa presťahovala za svojím snúbencom v apríli 2013. V tom čase som sa okrem svadby pripravovala aj na justičnú skúšku. Zložila som ju s vyznamenaním, no v Holandsku som sa uplatnila mimo oblasti justície.
Viac než šesť rokov pracujem pre Európsku vesmírnu agentúru ( ext. zdroj ESA) v oddelení tendrov a zmlúv. Aktuálne mám na starosti aj národný program pre Českú republiku, čomu sa veľmi teším. Úprimne dúfam, že aj Slovensko sa čoskoro stane plnohodnotným členským štátom ESA.
Uvoľnení Holanďania
Nerada porovnávam a stále som hrdou Slovenkou, ktorou aj ostanem, no musím povedať, že ľudia v Holandsku žijú uvoľnenejšie. Vedia si život viac vychutnať. Väčšina pracuje na čiastočný pracovný úväzok – zvyčajne tri až štyri dni v týždni. Pre holandskú matku je nepredstaviteľné pracovať na plný pracovný úväzok, a to bez ohľadu na vek detí.
Rodiny chodia s deťmi von za každého počasia. Aj my potvrdzujeme, že počasie nie je zlé, len je potrebné byť dobre oblečený. Rodičia nevenujú domácim prácam celú sobotu. Buď majú pani na upratovanie, alebo si to zariadia tak, aby sa mohli celý víkend venovať deťom.
Šťastní aj vďaka prírode
Štatisticky sa severské krajiny, vrátane Holandska, radia medzi tie, kde žijú šťastnejší ľudia a najmä šťastnejšie deti. Podľa mňa je to dané tým, že väčšinu času trávia rodiny aktívne v prírode (a to nielen keď je azúrová obloha) a deti majú od útleho detstva voľnosť objavovať, skúšať, spoznávať.
Slovenskí rodičia sú podľa mňa ustráchaní, niekedy až prehnane, a vedia dávať nespočetne veľa príkazov a zákazov. Holandské deti sú tiež vedené k tomu, aby sa tešili z malej pozornosti, ktorou nemusí byť nevyhnutne darček. V minulosti sa deťom dávali skutočne symbolické darčeky (možno zodpovedajúce hodnote 5 či 10 eur, čo zažil ešte aj môj manžel).
Dnes to už neplatí a sviatky sú okolo Mikuláša a Vianoc viac komerčné. Našim deťom sa snažíme vysvetľovať význam pravých hodnôt a množstvo darčekov držať pod kontrolou.
Stravovanie je kategória sama osebe. Holanďania v meste zvyčajne nemajú varený obed, ale večeru. Podobne ako iné severské národy sú „chlebíkoví“. Teplý varený obed je zvyk, ktorý v súčasnosti pretrváva už len na vidieku u farmárov. U nás doma varí väčšinou manžel, pretože vie rýchlo pripraviť chutné a zdravé jedlo.
Mama na Floride: Deti v škôlke bežne desiatujú lentilky
Holandská rôznorodosť
O Holandsku sa vraví ako o krajine „voľných mravov“: legalizácia „mäkkých drog“, eutanázia či prostitúcia. Napriek tomu nemám pocit, že by sa tunajšie rodiny diametrálne líšili od tých slovenských. Avšak, čo je štandardné v Holandsku, nemusí byť a ani nie je na Slovensku. Na Slovensku, pokiaľ viem, ľudia rovnakého pohlavia zatiaľ nemôžu mať legálne dieťa.
Počas tehotenstva som navštevovala kurz jogy, kde som sa zoznámila so Charlotte. Čakala dvojičky, chlapčeka a dievčatko. Od začiatku mi bola veľmi sympatická. Charlotte sa so svojou partnerkou podarilo stať sa rodičmi vďaka darcovstvu. Hoci v súčasnosti už nie sme často v kontakte, som si istá, že ich deti sú ľúbené a majú šťastné detstvo.
Okrem toho žije v Holandsku veľa expatov a tiež imigrantov, prevažne z Blízkeho východu a Afriky. A práve táto zmes rôznorodých ľudí, s rôznymi tradíciami a zvykmi, je veľmi inšpiratívna. V tomto smere zmýšľame aj v ESA: náš úspech spočíva v rôznorodosti nás všetkých.
Dvojičky na ceste
Niekedy mám na ihrisku pocit, že deti sú ako „utrhnuté z reťaze“, no učia sa pravidlám. Je potrebné nechať rozvíjať ich osobnosť, kreativitu, ale, samozrejme, ukotvenú v rámci istých mantinelov.
Keď sme sa dozvedeli, že čakáme dvojičky, oblial ma „horúci pot“. Tehotenstvo prebiehalo viac-menej bez problémov, až na to, že sa bábätká nevyvíjali podľa očakávaní a boli pri každom meraní „pod krivkou“. V istom okamihu sme s manželom mali pocit, že ich aj zamieňali. Stále referovali „baby A“ a „baby B“. Avšak baby A, ktoré bolo pôvodne vpravo, zmenilo viackrát polohu. Niekedy nebolo možné dobre vidieť pohlavie chlapčeka, takže nastával mierny chaos. Väčšie obavy som mala od okamihu, keď nám oznámili, že chlapček má len dvojcievny pupočník.
Keďže mám oboch rodičov lekárov a k dispozícii je aj Dr. Google, prečítala som si všetky možné katastrofické scenáre. Preplakala som celý víkend. V 32. týždni tehotenstva som nastúpila na materskú dovolenku.
Rodiť doma?
S manželom sme chodili na predpôrodnú prípravu organizovanú vyslovene pre „expatov“, kde sme sa spoznali s ďalšími štyrmi pármi. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a trochu ma to psychicky upokojilo. Reálne som totiž netušila, čo je pôrod a ako prebieha v tejto krajine. Donedávna Holanďanky rodili výlučne doma. Je to ich tradícia. Aj môj manžel sa narodil doma.
V súčasnosti je tento trend už na ústupe, no obe moje tehotné švagriné to takto plánujú. Pôrod doma je možný len v prípade, keď u tehuľky nie sú žiadne komplikácie a jestvuje bezbariérový prístup do domácnosti pre prípad nutného prevozu do nemocnice.
Pri pôrode musí vždy byť pôrodná asistentka. Gynekológ-pôrodník je prítomný len v prípade predpokladaných alebo akútnych komplikácií, alebo pri viacpočetnom tehotenstve, čo bol aj môj prípad.
Musím povedať, že Holanďania sú dosť „studení“. Nedávajú navonok emócie a lekári berú pacienta ako „klienta“. V nemocnici, do ktorej som chodievala na pravidelné kontroly, boli traja gynekológovia so špecializáciou na viacpočetné tehotenstvo. Každému z nich som dôverovala a bola som vďačná za ich empatiu.
Počas tehotenstva sa žena nevyšetruje vaginálne
Kontroly v prípade štandardného tehotenstva sú na začiatku tehotenstva, na potvrdenie gravidity a potom v 12., 20. a 30 týždni. Posledný mesiac gravidity je to každý týždeň. Pri štandardnom tehotenstve a bez komplikácií sú kontroly iba u pôrodnej asistentky.
Ja som mala kontrol viac kvôli viacpočetnej gravidite a takmer zakaždým mi robili sono. Tieto kontroly, či už u pôrodnej asistentky alebo u gynekológa v nemocnici, sú hradené zo základného zdravotného poistenia. Rovnako aj pôrod, či už prirodzený alebo sekciou. Pri kontrolách som mala dobrý pocit, hoci mi občas zabudli urobiť nejaký test, ako napríklad na vylúčenie tehotenskej cukrovky.
Počas tehotenstva sa žena nevyšetruje vaginálne. Mnohé veci sa tu jednoducho „neriešia“. Všeobecne je zdravotná starostlivosť iná, ako sme zvyknutí na Slovensku. Keď som sa pani doktorky opýtala, či mi urobia pred pôrodom klystír, tvárila sa síce prekvapene, no povedala, že pokiaľ to považujem za dôležité, bude mi vyhovené.
Napokon nebol potrebný. Po tom, čo mi začala odtekať plodová voda (pred polnocou, ako vo filme ), sme prišli do nemocnice. Pre istotu si ma nechali na pozorovanie.
Bola som v 36. t. t. + 6. Keďže mi ani po 14 hodinách pôrod nenapredoval prirodzene, napriek podanému oxcytocínu, pani doktorka rozhodla, že sa naše deti narodia sekciou. Za toto rozhodnutie jej vďačí celá naša rodina. Boli totiž okamihy, keď ku mne pribehla sestrička a začala ma otáčať, pretože ozvy nášho chlapčeka sa strácali.
Urgentný pôrod dvojičiek
Takže to čakanie plné napätia vystriedalo iné „vzrušo“ – urgentný pôrod. Zrazu som sa ocitla na operačnej sále, kde mi pravú ruku silno stískal manžel a zozadu ma povzbudzoval anestéziológ, s ktorým som ešte ráno vtipkovala, keď mi podával epidurál. Po pár minútach prišla na svet naša Tamarka a o minútu neskôr, ešte v gestačnom vaku, Victorko.
Kvôli jeho dvojcievnemu pupočníku sa prišlo pozrieť aj zopár lekárov. Obe bábätká mi priložili najskôr na hrudník, no vzápätí ich začali vážiť. Nakoľko mali obaja nízku pôrodnú hmotnosť (Tami 2 155 g a Viki 1 988 g), boli prevezení na neonatológiu a prvú noc strávili v inkubátore kvôli udržaniu telesnej hmotnosti.
Mňa previezli na gynekológiu, kde som po cisárskom reze mala stráviť tri dni. Na tretí deň som sa konečne postavila na vlastné nohy a prešla zopár krokov po izbe. Bolo mi prisľúbené, že so sprchovaním mi príde pomôcť sestrička, ktorá sa napokon nedostavila. Musela som si poradiť sama.
Prvé dni som nedokázala chodiť úplne vzpriamene. Pomohol mi spevňujúci pás, ktorý som o pár mesiacov neskôr používala aj pri behu. Ženy po prirodzenom pôrode, pokiaľ nie sú žiadne komplikácie, idú z nemocnice domov do niekoľkých hodín. Vždy ma fascinovalo, prečo je to tak. Môj manžel zastáva názor, že samotné mamičky (resp. ich rodiny) chcú ísť domov ihneď a byť v nemocnici len nevyhnutnú dobu.
V nemocničnom hoteli
Keďže naše bábätká boli stále veľmi malinké, museli ostať na neonatológii. V našej nemocnici mali niekoľko izieb vyhradených pre rodiny, no len tri boli vhodné pre rodičov s dvojičkami. Keďže všetky boli obsadené, rozhodli sme sa ostať v nemocničnom hoteli, aby sme sa vyhli sústavnému pendlovaniu.
Našťastie, po dvoch dňoch sa jedna izba uvoľnila a mohli sme byť konečne všetci štyria spolu ako ozajstná rodina. V nemocnici sme strávili „len“ 10 dní, no mne to pripadalo ako večnosť. Nevedela som sa dočkať návratu domov.
Na druhej strane sme sa v nemocnici veľa naučili. Spomínam si na prvé kúpanie, keď mi sestrička ukázala, ako chytiť Victorka za ramienko, aby sa mi nevyšmykol. Totiž ich telíčka nemali takmer žiadny tuk, preto to nebolo vôbec jednoduché.
Domov sme mohli ísť, keď ich hmotnosť presiahla 2,5 kg a bola stabilizovaná. Victorko však nebol veľký jedák, preto mal od tretieho dňa zavedenú sondu a s tou sme šli aj domov. Spočiatku som z toho mala obavy, ktoré sa aj ukázali ako opodstatnené, keďže dvakrát si sondu vytrhol. Zrejme nám tým chcel dať najavo, že ju už nepotrebuje.
Keď si toto obdobie spätne premietam, pripadá mi to neskutočné. Z našich mini bábätiek vyrástli riadni nezbedníci. Môj mobil vyprali v práčke, pravidelne vykladali potravinovú skriňu po celej kuchyni, či s obľubou premiestňovali pedantne poukladané kamienky v dedkovej záhrade.
Krátka materská dovolenka v Holandsku
V Holandsku trvá materská dovolenka len 16 týždňov. Každý z rodičov má nárok na rodičovskú dovolenku v trvaní 26 týždňov. Počas materskej má matka nárok na celú mzdu, počas rodičovskej dovolenky to závisí od pracovnej a prípadne kolektívnej zmluvy.
Napriek krátkej materskej dovolenke mám pocit, že mnohé ženy dojčia aj po nástupe do práce. Aj u nás v ESA máme miestnosť určenú pre mamičky na odsávanie mlieka. Počas tohto obdobia majú tiež nárok na skrátený pracovný čas, aby stihli pravidelne odsávať.
V priemere ženy dojčia do jedného až dvoch rokov. Holandské sociálne siete veľmi nesledujem, no určite aj tu sú zástankyne za čo najdlhšie dojčenie a potom ženy, ktoré to nepovažujú až za také dôležité. Osobne som presvedčená, že každá matka chce pre svoje dieťa to najlepšie a o to sa aj usiluje.
Už aj bábätká vo veku 3 či 4 mesiacov tak navštevujú jasličky. Jasle či škôlky sú len súkromné. V závislosti od príjmu oboch rodičov dostávajú rodiny príspevok od štátu ako kompenzáciu. Mesačný poplatok za jedno dieťa je približne 1 500 € pri dochádzke päť dní v týždni.
Ja som ostala na materskej-rodičovskej dovolenke šesť mesiacov, potom začali naše bábätká s jasľami a chodili tam tri dni v týždni. Jeden deň bol s nimi manžel a čerpal tak rodičovskú dovolenku. Ďalší deň som bola s nimi ja alebo manželova mama. S manželom sme sa vždy snažili nájsť kompromis, aby boli v jasliach či škôlke len nevyhnutný čas. Rannú šichtu som mala zvyčajne ja a manžel ich vyberal po práci.
Bábätká a deti chodia na pravidelné preventívne prehliadky do zdravotníckeho centra pre deti a mládež (obdoba „poradne”). Prehliadky vykonáva zdravotná sestra alebo doktorka. Bývajú spojené s očkovaním, nie je však povinné. Naše deti doposiaľ absolvovali všetky očkovania podľa „holandskej schémy”, spravidla sprevádzané hlasným protestom.
Mama v Austrálii: Zaočkované dieťa dieťa dostane príspevok na škôlku
Výlety
V jasliach aj škôlke dostávajú deti desiatu, obed a olovrant. Niektoré škôlky ponúkajú aj večeru, najmä keď rodičia nemôžu vyzdvihnúť dieťa načas. Naše jasle boli zamerané na súžitie s prírodou, a tak aj strava bola orientovaná na bio produkty. Pre nás to bola zhoda náhod.
Doma sa snažíme jesť pestrú a zdravú stravu. Jeme všetko, ale s mierou. Výber jaslí bol pre nás ovplyvnený najmä tým, že kolektív bol relatívne malý (sedem až desať detí) a von chodili každý deň či už na dlhšie prechádzky alebo navštevovali múzeá i kultúrne podujatia. Dokonca raz, keď mali len 5 či 6 detí, sa vybrali na letisko Schiphol ukázať deťom lietadlá. S manželom sme potom vtipkovali, že nabudúce sa dozvieme, že im chceli ukázať Paríž, a preto nasadli na rýchlovlak Thalys (ext. zdroj Thalys).
Teplý varený obed ponúkajú len niektoré predškolské zariadenia. V našej škôlke dostávali deti na desiatu zvyčajne ovocie, k tomu čajík a prípadne keksík alebo suchár. Na obed mali buď čerstvý chlebík, ktorý piekli takmer každé ráno, alebo polievku, palacinky, či domácu pizzu, párkrát aj mäso so zeleninou. Na olovrant dostávali zvyčajne zeleninový tanier alebo koláč.
Samozrejme, aj mne sa občas niektoré veci ohľadom stravovania nepáčili. Ako pracujúci človek som však musela zvážiť, čo je pre nás naozaj dôležité a jednoducho niektoré veci akceptovať. Tiež som si spomenula na to, čo som kedysi jedla, či skôr nejedla v škôlke a neskôr v škole. A teda, varená strava nie je vždy zárukou úspechu.
Bicykel musí byť
Typický holandský bicykel slúži na prepravu detí a prípadne aj iných vecí. Nazýva sa „bakfiets“ (kôš + bicykel). Pre nás je to veľmi praktický spôsob prepravy, napríklad na pláž, ktorá je od našej štvrte vzdialená asi 15 minút.
Zároveň ide o veľmi jednoduchý spôsob prepravy dvoch a viac detí, či robenia nákupov bez použitia auta. Náš bicykel má dokonca elektrický pohon, ale tradiční Holanďania zvládajú bicyklovať aj s tromi deťmi bez neho.
Podobne ako na Slovensku, aj v Holandsku je mimoškolských aktivít neúrekom aj pre najmenšie deti. V Holandsku však začína školská dochádzka už vo veku 4 rokov a povinná je od 5 rokov. Prvé dva roky sú prípravné, obdoba našej materskej školy. Hlavný rozdiel je však v tom, že poobede deti nemôžu spať a družina nie je priamo v škole. Rodičia si ju musia zaobstarať sami, podobne ako predškolské zariadenie.
Keďže v Holandsku je nespočetné množstvo kanálov, patrí plávanie určite medzi športy, ktorým sa deti učia od útleho detstva. Plavecký výcvik je prísny a na získanie najvyššieho diplomu C je nutné zvládnuť plávanie v oblečení a topánkach. Teda v rovnakých podmienkach, akoby dieťa spadlo náhodne do rieky či jazera.
Milované Slovensko mi chýba
Zo Slovenska mi jednoznačne najviac chýba moja rodina a priatelia. Najmä teraz je to pre nás všetkých veľmi náročné. Chýbajú mi hory, naše krásne Tatry. Neviem sa dočkať, keď sa opätovne vyberieme na túru, tentokrát aj s našimi ratolesťami.
Veľmi by som si priala, aby sme mali možnosť prísť pracovne na Slovensko. Bohužiaľ, ja som mimo oblasť slovenského práva viac než sedem rokov, a to je veľmi dlhá doba. Viem si však predstaviť ísť na istý čas žiť do inej európskej krajiny, čo by bola pre nás ako rodinu určite zaujímavá a cenná skúsenosť. Zároveň tajne dúfam, že jedno z našich detí príde možno študovať do Košíc, kde som študovala ja aj moji rodičia. Bolo by to veľmi pekné a symbolické.
Fotogaléria