Dieťatko z darovaného embrya

Petra Hladká | 5. marec 2020
Dieťa z darovaného embrya
foto: archív rodiny

Ľudia, ktorí nevedia, že dieťatko máme z darcovského embrya, hovoria, že maličká sa podobá na manžela...

Keď sa dvaja ľúbia, je len otázkou času, kedy svoju lásku spečatia sľubom večnej lásky. Začnú spolu žiť a narodí sa im dieťatko. Alebo aj nie... Život má niekedy od rozprávky ďaleko a svojmu šťastiu musíme pomôcť. Možno sa skrýva len niekde za rohom a stačí mu dať šancu na to, aby sa prejavilo v plnej miere. Chce to len odvahu.

Nejako takto to bolo aj u Hedvigy, ktorej cesta za šťastnou rodinou je akoby spleťou hneď niekoľkých holywoodskych príbehov. „Môj manžel je rodák z Komárna. Keď odišiel z rodičovského domu, vybral sa za prácou do Žiliny.

Internetová zoznamka ako začiatok našej lásky

Po nejakom čase mu jeho dobrý kamarát poradil jednu internetovú zoznamku, na ktorej som bola tiež,“ spomína Hedviga na začiatky svojho vzťahu. „Prvýkrát sme sa stretli až po niekoľkých mesiacoch intenzívneho písania si cez internet. V tom čase som bola dlhovlasá blondínka so šibalským pohľadom a hneď na prvom stretnutí som mu padla do oka.

Pri tom stretnutí to medzi nami zaiskrilo až z toho bola láska, ktorú sme 7. januára 2017 spečatili v kostole,“ opisuje krásny začiatok vzťahu dnes už 39-ročná žena, ktorá si život po boku svojej polovičky užíva už 8 rokov. Spočiatku ešte netušila, čo všetko im nachystal do cesty život. Alebo skôr nenachystal.

Keď dieťa neprichádza

Prvé roky si mladý pár manželstvo užíval. O nejaký čas sa prirodzene začali snažiť o bábätko. To však neprichádzalo. „O dieťatku sme začali uvažovať už pred piatimi rokmi. Nemáme za sebou žiadne neúspešné tehotenstvá, no tak nejako prirodzene sme sa dostali do martinského sanatória pre liečbu neplodnosti, blízko ktorého bývali moji rodičia.

No... presnejšie – jedného dňa mi môj manžel oznámil, že sme objednaní na konzultáciu k lekárovi a od toho okamihu sa začala naša cesta za bábätkom,“ spomína Hedviga na krok, ku ktorému zvyčajne musia presviedčať partnerky svojich mužov. Veru, tento pár je iný a spôsob riešenia životných úskalí by mohol byť manuálom na to, ako sa neutápať v žiali, ale prijať veci také, aké sú a s prehľadom ich vyriešiť. 

Nádej zomiera posledná

Nadišiel deň D, keď mladý pár po prvýkrát prekročil brány centra pre liečbu neplodnosti.

„Obaja sme tam išli s pocitom a veľkou túžbou mať dieťatko. Podstúpili sme všetky možné vyšetrenia, od spermiogramu, endokrinológiu, až po genetické vyšetrenie... Postupne som absolvovala dva cykly umelého oplodnenia, no, žiaľ, neboli úspešné. Po nich nám doktorka odporučila skúsiť darcovský program,“ spomína Hedviga. V tom čase mala už 36 rokov, čo je vek, kedy sa ženám dramaticky zhoršuje kvalita aj počet vajíčok napriek tomu, že všetko ostatné v tele funguje, ako má.

„Lekárka, našťastie, nevidela problém v tom, že by som dieťatko nevynosila a keď nám ponúkla možnosť otehotnieť pomocou darovaného embrya, môj manžel neváhal ani sekundu a s úsmevom na tvári povedal: ,jasné, ideme do toho’,“ spomína mladá žena. 

Ďalší postup bol naozaj rýchly. „Do rúk sme dostali dotazník s kritériami o darcoch. Spísali sme tam všetky naše požiadavky. Lekárka hneď zavolala do laboratória, kde nám vyhľadali embryo, ktoré zodpovedalo našim kritériám. Tak sme si ho rezervovali a po mesiaci sme išli do toho,“ spomína na počiatočné nadšenie. 

Vitaj, Viktória!

Cesta za bábätkom môže byť naozaj dlhá, a to je záťaž najmä na psychiku. Veď čakať mesiac čo mesiac na vytúžené dve čiarky, ktoré aj roky neprichádzajú, dá zabrať aj silným povahám. Je to aj skúška vzťahu. Ten Hedvigin to, našťastie, ustál.

„Počas dvoch rokov som podstúpila tri vklady embrya, no až ten posledný – darcovský, bol úspešný. Keď mi vkladali tretie embryo, mala som vyrovnaný vnútorný pocit, že tentokrát to bude dobré. Napriek tomu som na tretí deň po vklade presvedčila manžela, aby sme sa išli, pre istotu, informovať o adopcii a aby sme ju začali riešiť.

No na manželove narodeniny som išla na ultrazvuk a krv. Lekári mi potvrdili, že som tehotná. Bola to tá najkrajšia správa po siedmich rokoch snaženia, sĺz a boja o dieťa,“ opisuje svoje niekdajšie pocity, ktoré jej aj dnes vháňajú do očí slzy šťastia. A tak sa začalo tehotenstvo, ktoré napriek vyššiemu veku prebiehalo v poriadku. „Prvý trimester mi síce bývalo zle a bola som najväčšou kamarátkou s posteľou a WC, ale stálo to za to. Môj vek sa síce podpísal aj na plánovanom spôsobe vedenia pôrodu – sekciou, aj kvôli tehotenskej cukrovke, no malá si urobila po svojom. Do nemocnice som dorazila deň predtým, ako bol plánovaný cisársky rez a netušila som, že o pár hodín porodím,“ opisuje dnes šťastná mama 7-mesačného dievčatka. 

„Malej sme dali meno Viktória, čo znamená víťazstvo a ona ním pre nás je! Manžel bol prvý, kto ju videl a od dojatia mal slzy v očiach. Mne maličkú doniesli ukázať až po pár hodinách, keď som sa prebrala z narkózy. Od dojatia som nemala ani slov, iba som povedala: „Moja malá Viki, vitaj!“,“ prezrádza šťastná mama.

Darcovstvo vs. adopcia

Vyriešiť v sebe dilemu, či ostať bez dieťaťa alebo prijať darované embryo, naozaj nie je ľahké. Budúci rodičia nepoznajú darcov pohlavných buniek, z ktorých embryo vzniklo. Napriek tomu vyrastá pod srdcom matky a v žilách mu koluje jej krv.  

„Prijatie darcovského embrya je cesta, ako sa stať rodičmi a zároveň ukázať aj iným párom, ktorým nevyšlo umelé oplodnenie, že tento spôsob je možno poslednou možnosťou. Je to podobné ako adopcia len s tým rozdielom, že žena si prejde tehotenstvom, pocitom, ako v nej rastie nový život,“ uvažuje Hedviga.

A čo na to hovorí rodina? „Naši najbližší vedeli, do čoho ideme, čo prežívame a veľmi nám fandili a držali palce. Keď som môjmu otcovi oznámila, že bude mať vnúča, bol veľmi šťastný. Povedal, že nezáleží na pokrvnosti, ale ako si tú maličkú vychováme a ako ju budeme milovať. Najviac ma mrzí, že manželovi rodičia sa už nedožili svojej vnučky, ale pevne verím, že ju budú chrániť z neba a dávať na ňu pozor,“ dopĺňa.

A zazvonil zvonec...

„S odstupom času sa na to všetko pozeráme tak, že podstúpiť to všetko bolo naším najlepším rozhodnutím. Mať o dva roky menej, určite do toho ideme znova. Ľudia, ktorí nevedia, že dieťatko máme z darcovského embrya, hovoria, že maličká sa podobá na manžela, len očká má modré po dedovi – ani manžel ani ja také nemáme,“ usmieva sa mamina a nežne hľadí na okaté dievčatko.

dieťa z darovaného embrya

A čo by odkázala párom, ktoré darcovské embryo odmietajú?

„V prvom rade nech sa s tým vnútorne vyrovnajú. Viem, že to nie je jednoduché, ale postupom času, ako vo mne maličká rástla a svoju prítomnosť mi dávala najavo jemnými kopancami, ľúbila som ju čoraz viac. Vôbec neľutujem, že sme do toho išli, lebo každým dňom mi ukazuje svoju lásku – každým úsmevom a keď ma drobnými rúčkami pohladká po tvári, hovoríme si, akí sme šťastní, že ju máme,“ uzatvára rozprávku, ktorá sa naozaj deje.

Fotogaléria

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: