Príbeh fitnesky: Chcela som viac ocenení, väčší byt, lepšie auto...
V malej cukrárni sa ozve z kočíka jemné zamrnkanie. Otecko vyskočí zo stoličky, jemne chytí do náručia štvormesačného chlapčeka a začne ho kŕmiť z fľaše. Mamička na nich s láskou pozrie a pokračuje v rozprávaní.
Karin Antovskú poznám ešte z čias, keď o nej všetci hovorili ako o žene s telom bohyne. Stala sa absolútnou majsterkou Európy i sveta v bikiny fitnes a na Arnold Classic jej krivky obdivoval aj sám Schwarzenegger. Život jej doprial vrcholy, ale aj pády.
Dva roky po svojich najväčších úspechoch prekonala dve mozgové príhody. Z krásnej majsterky sveta sa zo dňa na deň stala ležiaca pacientka. Len vďaka svojej nezlomnej vôli športovkyne sa zaradila späť do života. K šťastiu jej však niečo chýbalo.
Karin sa túžila stať mamou, ale lekári dvíhali varovný prst
Deň, ktorý jej zmenil celý život, začal ako všetky ostatné. Karin išla do práce, hoci sa necítila celkom dobre. „Telo mi naznačovalo, že sa niečo deje. Domov som prišla unavená. V kuchyni, kde na mňa čakal neumytý riad, som zrazu odpadla.“ V byte bola sama, mala však šťastie, že si mobil položila na kuchynskú linku, dokázala sa pozviechať zo zeme a zavolať záchrannú službu.
Jej život visel na vlásku. Po vyšetrení neurológom prišla krutá diagnóza: mozgová príhoda. Pre Karin, ktorá mala vtedy len tridsaťjeden rokov, zdravo sa stravovala a veľa hýbala, to bol šok. „Nikto to nechápal. Bola som športovkyňa, stále aktívna, lekári nevedeli, čo sa so mnou deje. Mala som oslabenú ľavú stranu tela, nedokázala som udržať rovnováhu. Opretá o „chodítko“ som dlhé hodiny trénovala chôdzu na chodbách,“ spomína na kruté obdobie.
Vďaka svojej nezlomnej vôli sa jej stav veľmi rýchlo zlepšoval. „Po dvoch týždňoch ma chceli prepustiť. No ja som v ten deň dostala druhú mozgovú príhodu,“ odmlčí sa na chvíľu a sťažka prehltne. „Veľmi som sa tešila domov, ale celý deň mi bolo zle. Vnútorný hlas mi našepkával – nechoď ešte, zavolaj sestričku. Odviezli ma na CT a zistili, že je to druhá mozgová príhoda. Vystužili mi cievu, ktorá bola poškodená.“
Príbeh Lucie: Adoptovali sme si Matúška. Jeho mama bola alkoholička
Večer som si líhala do postele s vedomím, že sa už možno ráno nezobudím
Odkázaná na pomoc.
Pre Karin bola najhoršia nemohúcnosť. Musela začať odznova – krôčik po krôčiku, aby získala istotu. Učila sa pohyb, ktorý bol kedysi pre ňu tak samozrejmý, ako keď si ráno umývate zuby. Jej dni boli plné nezodpovedaných otázok a strachu.
„Blikala mi červená kontrolka, žila som v neustálej neistote. Do dnešného dňa nemám odpoveď, čo tie problémy spustilo. Najhorší je pocit, keď neviete, na čo si máte dať pozor. Večer som si líhala do postele s vedomím, že sa už možno ráno nezobudím.“
Náročné obdobie zažila aj po prepustení z nemocnice. „Nemohla som byť sama doma, ani sama šoférovať, starala sa o mňa mamina.“ Z aktívnej Karin sa stala žena odkázaná na pomoc. „Bolo to náročné. Veľmi. Viac po psychickej ako fyzickej stránke,“ priznáva. „Ale povedala som si, že to nevzdám, že zabojujem. Veľmi skoro som začala s cvikmi na mobilitu a flexibilitu. Sama som bola prekvapená, ako mi pomohli.“
V tom čase sa Karin rozpadlo 12-ročné bezdetné manželstvo
Bola zúfalá, premýšľala, že odcestuje do zahraničia a zatvorí dvere za svojou najťažšou životnou etapou. „Bola som uzavretá do seba, chcela som odísť do Londýna alebo na Nový Zéland. Len preč zo Slovenska. Potrebovala som reset. Po rozvode aj chorobe. Toto prostredie mi všetko pripomínalo,“ spomína Karin.
MUŽ, ktorý prišiel V PRAVÝ ČAS
A potom stretla Filipa... V prostredí, ktoré jej bola najbližšie – v posilňovni. „Prvé dni sme si len písali. Opýtal sa ma, aká je moja predstava o ďalšom živote. Spomenula som mu odchod zo Slovenska. Zaujímalo ho, aká by bola, keby som ostala.
Celkom jednoduchá: Dom, psy, deti, veľký stôl a za ním celá naša rodina. Obraz ako z gýčového amerického filmu. A presne po tom túžil aj on: dom, psy, deti a dobrá žena. Od začiatku som vedela, že chcem mať s ním dieťa...“ I keď z materstva a detí mala podvedomý strach. „Nahovárala som si, že už som aj tak stará, a ešte k tomu tie zdravotné ťažkosti. Pýtala som sa sama seba, či stojí za to riskovať zdravie, život...“
Pri Filipovi však pocítila niečo, čo jej v predchádzajúcom vzťahu chýbalo. Stabilita a bezpečie. „Mala som istotu, že bude dobrý otec už len z toho, ako sa o mňa staral... Povedali sme si, že to skúsime. Lekári boli skeptickí. Varovali ma, že je to riziko. Celé tehotenstvo aj samotný pôrod. Netrúfali si povedať, či to zvládnem... Od posledného kolapsu neubehol ani rok. Filip ma ubezpečil, že ma bude podporovať, že som silná. Zrazu som vedela, že LÁSKA VŠETKO PREKONÁ.“
Z materstva a detí som mala podvedomý strach
Jedna z 500
Tehotenstvo prebehlo bez komplikácií. „Bolo úplne pohodové, spoločne sme si ho vychutnávali. Až na jednu nepríjemnepríjemnú skúsenosť s naším zdravotníctvom. Pri rutinnom gynekologickom vyšetrení mi vymenili krv.
Gynekologička držala v ruke výsledky, ktoré naznačovali, že mám žltačku typu B. Viete si predstaviť, ako ma to vyľakalo. Po tom všetkom, čo som prekonala, zrazu takáto informácia, ktorej som nerozumela. V nemocnici mi robili množstvo vyšetrení a všetky boli v poriadku. Ani ďalšie testy žltačku nepotvrdili. Skúmavka s mojou krvou bola zrejme vymenená.
Ospravedlňovali to tým, že sa to stáva jednej z 500 žien.“ Karin to neriešila, bola rada, že je zdravá, sústredila sa na malý zázrak, ktorý stále silnejšie kopal v jej brušku.
Príbeh LENKY: Keď si NOSÍŠ šťastie v sebe
Nastal čas pôrodu
Lekári sa rozhodli pre cisársky rez. Keďže nepoznali príčinu dvoch mozgových príhod, nechceli riskovať. „Bola som smutná, že nezažijem prirodzený pôrod, ale vnútorný hlas mi hovoril – neblázni, hlavne, že budete obaja zdraví,“ priznáva. 
V takýchto chvíľach sa radila nielen so svojím Filipom, ale aj s najdôležitejšou osobou v jej živote – mamou. Ani ona to nemala jednoduché. Chcela dopriať dcére, aby sa stala mamou, ale zároveň sa o svoje dieťa nesmierne bála. „Všetci moji blízki, čo ma majú radi, zvádzali vnútorný boj. Tešili sa so mnou, ale bolo cítiť, že majú o mňa strach. Ja som si ho musela úplne vytesniť z hlavy. Nepripúšťala som si, že sa niečo môže stať.“
Nič krajšie ako dieťa neexistuje
„Aký je to pocit byť mamou?“ zamyslí sa Karin. „Najkrajší na svete. Vždy som si myslela, že najsilnejšie pocity zažívam, keď stojím na pódiu ako víťazka a všetci mi tlieskajú. Ocenenie a aplauz prinášajú veľa eufórie, ale nedajú sa porovnať s chvíľou, keď sa malý narodil a pôrodníčka povedala: STE MAMA. Odvtedy je pre mňa silný každý okamih s mojím Nikolajkom.
Ešte aj dnes, štyri mesiace po pôrode sa mi stane, že sedím na posteli, pozerám na neho a od šťastia sa rozplačem. Nemôžem uveriť, že máme niečo také krásne z čistej lásky. A že sme obaja zdraví. To je ako zázrak. Každý deň poďakujem, že si ma Nikolaj vybral, že môžem byť jeho mama.
Držať ho v náručí a byť štastná
Ešte pred tromi rokmi som túžila len po jednom – vrátiť sa na pódia a byť najlepšia na svete. Neustále som mala pocit, že mi niečo uniká... Chcela som viac ocenení, väčší byt, lepšie auto... A teraz som s Nikolajkom doma, spievam mu, čítam. Alebo len tak ležíme a ja ho mojkám.
Žijem pre tento pocit, napĺňa ma... Materstvo si nesmierne užívam. A keď ma Filip pri ňom vystrieda, mám čas aj sama na seba. Chodievam plávať alebo si zacvičiť, lebo keď je šťastná a spokojná mama, je aj bábätko.“