Príbeh LENKY: Keď si NOSÍŠ šťastie v sebe
Lenka je aktívna mama, šikovná podnikateľka a kedysi úspešná športovkyňa. Keď ju stretnete, máte pocit, že život je gombička. Hlava jej srší nápadmi, ktoré sa jej darí realizovať. Stihla absolvovať dve paralympiády, porodiť tri deti, založiť úspešnú firmu i obedovať s prezidentom.
Nie je z tých, ktoré hovoria „išlo to samo”. Je za tým kus driny, prebdených nocí, aj neúspechov. Narodila sa bez lakťovej časti pravej ruky, s obmedzením na druhej. Hendikep? Možno na prvý pohľad áno, Lenka však odmala robila všetky bežné veci, aj niečo navyše. Otec z nej vydoloval špičkovú športovkyňu, deti v nej prebudili podnikateľského ducha.
Povaha športovkyne jej nedovolila nechať to tak, ak sa jej do cesty postavili prekážky. Či sa už bavíme o dojčení alebo o príprave biznis plánu. Jajka a Julčo – to sú dvaja dôležití ľudia v jej živote. Mama a otec, silní ľudia, ktorí jej ukázali, ako sa dá prežiť šťastný život, aj keď máš inú štartovaciu čiaru. Len netreba sedieť na zadku.
Športovkyňa od malička
Lenka patrila medzi špičku v atletike. Prvý titul majsterky sveta v skoku do diaľky získala na Majstrovstvách sveta v Barcelone v roku 1999 ako štrnásťročná. Tento úspech zopakovala aj o osem rokov neskôr, v roku 2007 na Majstrovstvách sveta v Taiwane. Získala titul majsterky Európy v skoku do výšky (2003). Oficiálne so športovou kariérou skončila v roku 2012 po londýnskej paralympiáde, ktorú absolvovala po pôrode prvej dcérky.
„Môj život sa dlho točil okolo športu, za čo ďakujem môjmu tatinovi Julčovi. Videl vo mne potenciál a s odhodlaním jeho vlastným si zaumienil, že to len tak nenechá. Som mu nesmierne vďačná, lebo vďaka športu som mohla prežiť nezabudnuteľné chvíle a emócie – či už tie krajšie ako Paralympijské hry v Londýne a Sydney, alebo aj tie nie až tak pozitívne, zranenia a prehry. Všetky tieto zážitky ma celý život formovali a dodali mi odvahu a chuť bojovať.
Milujem šport a veľmi dúfam, že aj moje deti budú mať to šťastie, že budú v živote robiť niečo, čo ich bude tak veľmi baviť a napĺňať. Musím ešte dodať, že bez našej maminky Jajky by to nešlo. Na mamy športovcov sa často zabúda, aj napriek tomu, že práve ony sú tie, ktoré poskytujú všetok servis – strava, opraté a vyžehlené veci na tréningy, taxík a v neposlednom rade pofúkanie boľačky, milujúce náručie a povzbudenie v najťažších chvíľach. Ďakujem, mami.“
Rodina je vždy na prvom mieste
Nie je bežné, že rodičov oslovujeme menom, ale v rodine Lenky to takto je. Partnerské, sympatické, priateľské. Sú trojka. Dlho boli, až kým sa neobjavil muž jej života.
„Aj za to, že ho poznám, môže v podstate šport. Spoznali sme sa vďaka jeho bratovi Denisovi, ktorý bol atlét ako ja. Stretli sme sa na diskotéke a potom sme sa tri roky nevideli. Už sme na seba aj zabudli, ale keď sme sa stretli znovu, bolo to, ako keby sme sa poznali celý život. Ja som sa do neho zaľúbila a myslím, že to bolo obojstranné. Som rada, že ho mám. Je úžasný otec našim deťom a aj skvelý manžel, ktorý navarí, napečie, uprace, operie a hlavne ma miluje takú, aká som, aj napriek mojim nedokonalostiam.“
Nové priority
Keď sa Lenke narodila Emka, zmenil sa jej život. Prehodila priority. „Nečakala som, aké obrovské zmeny môže v živote dieťatko priniesť. Z nezávislého človeka, ktorý môže ísť, kam chce a robiť, čo chce, sa zrazu stane mama, ktorá sa musí postarať a prispôsobiť tomu malému krásnemu batôžteku. Batôžteku, ktorý nezaujíma, že mama by sa aj rada najedla, pospala alebo upratala.
Toto boli také prvé dojmy, ktoré sa ale veľmi rýchlo zmenili na neskutočnú vďaku za to, že to takto všetko je a ja som si začala uvedomovať skutočné priority. Ten môj malý drobček bolo to najkrajšie, čo sa mi v živote mohlo stať a to som ani netušila, že sa mi to podarí trikrát. Milujem svoje deti a nič nie je v živote viac ako ony.“
Paralympiáda pár mesiacov po narodení dcérky
Ubehlo len pár týždňov od pôrodu a Lenku ste mohli vidieť v športových teniskách trénovať na paralympiádu. „Nebolo času na zotavenie a pohodlnosť. Lebo taká šanca sa už nemusí opakovať. Medzi dojčením a starostlivosťou o dcérku som poctivo trénovala. Veľmi mi pomohol manžel a maminka, bez nich by sme to s tatinom nedali. Kým sme boli na tréningu, oni sa starali o Emku. Bolo to ťažké, nechcelo sa mi od nej odchádzať, ale zase som vedela, že paralympiáda v Londýne môže byť moja posledná v kariére. Nakoniec to stálo za to a Londýn bol môj najväčší športový zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem.“
Podnikateľka Potom sa Lenkin život vracal do zabehaných koľají TAKMER bežnej mamy. Už dvojnásobnej. Energiu, ktorú potrebovala vybiť pri športe, preorientovala na dcéry a materský život. Ako sama často hovorí, deti v nej vlastne „zobudili” podnikateľského ducha.
„U mňa to vždy začalo tak, že som nebola spokojná s aktuálnymi produktmi na trhu. Tie, čo boli v ponuke, mi nevyhovovali alebo sa mi nepáčili, a tak som sa rozhodla, že urobím svoje. Preto vznikli aj striešky a nosiče. A nakoniec aj barefoot topánky. To som ale vôbec netušila, že sa tým raz budem živiť a nájdem v tom svoj zmysel života.
Popri druhej dcérke som rozvíjala aj svoje podnikanie. Mala som aj šťastie, mám okolo seba ľudí, ktorí mi neskutočne pomáhajú, ale teda úspech nie je zadarmo. Popri starostlivosti o baby som sa snažila prijímať objednávky, rozdeľovať prácu, vyberať materiály... Často som to všetko musela robiť, až keď išli dievčatá spať a pracovala som aj do tretej-štvrtej rána. Potom som si štyri hodiny pospala a ráno zasa fungovala naplno ako mama.
Ja mám také životné mottá: „S úsmevom ide všetko ľahšie, mysli pozitívne, žijeme len raz, a preto si treba život užívať a keď nejde o život, nejde o nič.“ Týmto sa riadim, a preto mám pocit, že všetko tak hravo zvládam. Chcem proste robiť ľudom okolo seba život krajší svojou pozitívnou energiou, úsmevom a humorom. Hoci, keď ide o deti, viem sa aj nahnevať a vtedy aj kričím. Ale veľmi sa snažím s deťmi rozprávať a pochopiť ich starosti či zdieľať ich radosti. Určite som kontaktná mama a myslím si, že každé dieťa potrebuje svoju mamu pri sebe – či má rok alebo 30 rokov.“
Do tretice syn
K babincu pred rokom pribudol syn. Nečakaná zmena, ktorú celá rodina privítala s nadšením. Je to ich „Dorusko”. Má 12 mesiacov a deň čo deň si ho Lenka nosí do práce. Doslova. „Adamko – Dorusko bol teda riadne prekvapko. Na začiatku aj trošku šok, ale ako pominul, zostala už len obrovská radosť a jeho očakávanie. To, že sa nám narodí chlapec, sme dlho nevedeli a trochu som sa tej zmeny bála. Hneď som ale pochopila, že je to úplne jedno a hlavne, nech je zdravý a spokojný. Je to náš zlatúšik, slniečko, ktoré sa stále smeje.
A teda ani som netušila, ako ho veľmi ho budú baby milovať. Ony sa tak veľmi tešia každé ráno, každé poobedie, keď sa vrátia zo školy a škôlky a vždy, keď ho vidia a môžu byť s ním. Sú neskutočne hrdé, keď môžu povedať: „To je náš malý brat!” Som šťastná, keď ich spolu vidím všetkých troch, ako sa ľúbia a verím, že im to ostane celý život.“ Ísť za svojím snom.
Lenkina mama Jajka hovorí, že tvrdohlavosť je Lenkina dobrá a zároveň i zlá vlastnosť. Vďaka nej si kladie stále nové ciele a vďaka nej si sama stavia do cesty prekážky, ktoré potom preskakuje. „Jajka má pravdu. Som proste baran. Keď niečo chcem dosiahnuť, idem si za tým a urobím pre to maximum. A keď to nevyjde, môžem si aspoň povedať, že som do toho dala všetko, čo sa dalo. Uvedomujem si, že môžem byť vďačná za veľa. Stále sa však cítim ako obyčajná Lenka, ktorá chce robiť svojimi nosičmi, topánkami a všetkým, čo robím, ľuďom život krajší a lepší. Toto vidím ako svoje životné poslanie a som nesmierne šťastná, že sa mi to darí.“
Dívam sa na túto mladú ženu a premýšľam o tom, že šťastní ľudia naozaj vychovajú šťastné deti. Deti, ktoré si budú vedieť v živote nájsť svoje miesto a budú odvážne. Jajka a Julčo dali Lenke to najviac, čo môžu rodičia deťom dať. Dôveru. Preto sa nebála, nefňukala, vstala, keď bolo treba vstať a „bežať“ ďalej. To isté Lenka odovzdáva svojim deťom.
Lenka Cenigová Gajarská, mama troch detí, Emka (7 r.) Eliška (4 r.) a Adam (11 m.). V mladosti bol jej život najmä o športe a prekonávaní samej seba. Potom prišli deti a Lenka svoju pozornosť a energiu preniesla na ne. V snahe neustále niečo vylepšovať a mať to také, aké sa jej páči, začala realizovať svoje mamičkovské nápady. Dnes je z nej úspešná podnikateľka s vlastnou značkou. S najmladším Adamkom je každý deň vo firme a snaží sa zosúladiť veci tak, aby boli všetci spokojní.
Fotogaléria