Mama v Bruseli: Môj pôrod v Belgicku sa od toho na Slovensku výrazne líšil

Miriam Salíniová, spracovala Kristína Majerová | 1. február 2021
Brusel život
foto: archív M. S.

Pred pôrodom som mohla pokojne zjesť čokoľvek, na čo som mala chuť. Po obede manžel doniesol na izbu kávu a koláče.

Miriam Salíniová (32 r.) žije viac ako rok s manželom Markom a deťmi Matiaskom a Sofinkou v Belgicku. Najmladšia členka rodiny sa narodila v Bruseli počas vypuknutia pandémie koronavírusu. Ako trojmesačná musela absolvovať náročnú operáciu.

Ako sme sa našli...

Pracovala som v poisťovni v Martine ako asistentka riaditeľky. V ten osudový deň som si potrebovala vybehnúť na chvíľku do obchodu a vrátila som sa do kancelárie plná nadšenia, pretože som našla, čo som hľadala. Za mojím stolom sedela riaditeľka a na druhej strane stola bol jeden „chlapec“ v bielom tričku s nápisom I love Paris.

Zaujalo ma to, keďže mojím snom bolo navštíviť toto mesto svetiel a lásky. Vybavoval si poistenie kvôli absolventskej praxi. Mladý, nezamestnaný, naivný a ešte k tomu muzikant. To neznelo príliš optimisticky. Avšak zaujal ma. Začali sme sa spolu rozprávať, riaditeľka musela odísť a ostali sme sami. Smelo si vypýtal na mňa kontakt a... O pár rokov mi po svadbe splnil môj sen z trička. Zobral ma na svadobnú cestu do Paríža, do ktorého som sa zamilovala. A nebolo to preto, že som prvýkrát v živote ochutnala slimáky. Sedem rokov sme žili v Bratislave a teraz hľadáme šťastie v Bruseli.

Manžel tu dostal ponuku pracovať pár rokov s tým, že sa po určitom čase vrátime späť. V práci som dala výpoveď a šla do veľkého neznáma. Nová krajina, noví ľudia, nový jazyk. V tom čase s dvojročným synom a v treťom mesiaci tehotenstva. 

Môj prvý pôrod na Slovensku

Otehotnela som hneď po svadobnej ceste, hoci gynekológ tvrdil, že to nemusí byť také ľahké. 

V deň „D“ sa bábätku nechcelo von a tak mi po piatich dňoch urobili na rizikovej poradni Hamiltonov hmat. Podvečer som už išla do pôrodnice. Manžel dobehol. Mala som svoju pôrodnú asistentku, ktorá bola veľmi milá a vtipná. Necítila som sa však komfortne. Žiadne súkromie ani pokoj.

Vo vedľajšom boxe napravo sme počuli tlačiť nejakú mamičku. Do toho sa z ľavej strany ozvalo „rodíme“ a tak dookola. Jedna lekárka, idúcky okolo povedala, že mi to urýchli a prepichla mi plodovú vodu. Kontrakcie zosilneli a pôrod išiel do tuhého. Avšak s hlavičkou išla aj rúčka a vtipná pôrodná asistentka povedala, že ide na Supermana. Videl to aj môj manžel. No keď zbadal výraz lekárky, ktorá začala na mňa kričať, nech rýchlo a čo najviac tlačím, úsmev mu zamrzol. Nešlo to. Malý uviazol.

Vyskočila na mňa druhá doktorka a skočila mi na brucho. Ďalšia ma musela nastrihnúť. Keď mi však dali mi maličkého na brucho a pozreli sme sa na seba, bola to láska na prvý pohľad. Manžel mohol prestrihnúť pupočnú šnúru. Sestrička mi stále stláčala prsník a dávala ho synovi do úst, ale nevedel sa prisať. Keďže som stratila veľa krvi, malého zobrali preč a doniesli mi ho už umytého a oblečeného. Prebrali ho ruky môjho starostlivého manžela. 

Keď mi synčeka zobrali, bála som sa. Bola to síce len chvíľka, ale cítila som veľké obavy a strach z odlúčenia. Syna previezli na oddelenie šestonedelia. Ja som bola na „čakačke“, nakoľko nemali voľnú izbu na oddelení. Ten pocit, že máte niekoho v brušku a zrazu tam nie je a a nie je ani pri mne v jednej miestnosti, vo mne spustil baby blues. Bola som uplakaná a nervózna. To bol môj prvý pôrod – na Slovensku.

Multikultúrna metropola - Brusel

Po siedmich rokoch v Bratislave sme sa presunuli do Bruselu. Brusel je veľmi nebezpečné mesto. Na každom rohu na vás číha kvalitná belgická čokoláda, čerstvé voňavé vafle s čokoládou a šľahačkou, či chrumkavé dozlatista usmažené hranolčeky. Ťažko sa tomu odoláva a tak váhu radšej ponecháte v skrini. Zároveň je však Brusel veľmi aktívne mesto. To neuveriteľné množstvo ľudí, ktorí športujú (zrejme z vyššie uvedeného dôvodu) a do práce chodia na bicykloch a kolobežkách, je impozantné a inšpiratívne. 

Okrem iného je to úžasné mesto pre rodiny s deťmi. Množstvo rozmanitých a upravených parkov s jazerami a detskými ihriskami, ktoré sú upravené, pravidelne čistené a oplotené, sme doteraz nikdy nevideli. Aj keď je Belgicko malá krajina, je tu obrovské množstvo pamiatok a krásnych historických miest, ako Bruggy, Gent, či Antverpy.

život v Bruseli

Nemôžem nespomenúť jednu z najúžasnejších ZOO, akú sme kedy navštívili – Pairidaiza. V roku 2019 získala ocenenie najlepšia ZOO v Európe. Raritou je aj prírodovedecké múzeum, v ktorom sa nachádza najväčšia hala na svete s kostrami dinosaurov. Nikdy sme si nemysleli, že sa niekedy budeme kúpať v Severnom mori na severe Belgicka. Na naše prekvapenie je tam cez leto veľmi teplo, sú tam krásne piesočnaté pláže. 

Brusel je multikultúrny, čo sa prejavuje aj tým, že vám domáci nedávajú pocítiť, že ste cudzinci. Správajú sa k vám ako k vlastným. Predavačky v obchodoch sa nikam neponáhľajú, sú omnoho pokojnejšie a usmievajú sa na vás. Aj preto v radoch čakáte dlhšie. 

Belgičania majú veľmi čisté kuchyne s malými chladničkami. Takmer vôbec si nevaria a stravujú sa v reštauráciách. Pri dobrom obede vedia sedieť aj dve-tri hodiny, chlipkajúc si vínko alebo pivko. Tolerancia alkoholu v krvi je 0,5 promile. Ak sa chcete cez víkend najesť v lepšej reštaurácii, musíte si miesta rezervovať deň-dva vopred. 

Môj druhý pôrod v Bruseli

Nikdy som si ani len nevedela predstaviť, že by som rodila niekde v zahraničí s neznalosťou oficiálneho jazyka, akým sú v prípade Belgicka francúzština a holandčina. Ale stalo sa. Manžel dostal od kolegu odporúčanie na skvelého gynekológa, pôvodom Španiela, menom Angel. Pre mňa doslova anjel, ktorý našťastie skvele ovládal anglický jazyk (lekári celkovo ovládajú niekoľko cudzích jazykov).

Hneď bolo všetko jednoduchšie. Pôrodu som sa vôbec nebála. Všetci doktori boli veľmi milí, ústretoví a ľudskí. Vždy, keď som vošla do ordinácie, usmiali sa na mňa, podali mi ruku, usadili ma. Zaujímali sa do detailov o môj zdravotný stav a hľadali riešenie.

Nemali problém kontaktovať nás telefonicky cez víkend, či komunikovať cez mobilnú aplikáciu. Odpísali aj o druhej hodine v noci. Prístup, z ktorého sme boli príjemne prekvapení a pýtame sa sami seba, prečo by to takto nemohlo fungovať aj u nás na Slovensku. 

Ku gynekológovi sa chodí na začiatku tehotenstva raz za mesiac. Prvé vyšetrenia boli zospodu, neskôr už len sono brucha. Za každé vyšetrenie, ktoré trvalo asi hodinu, sme platili 60 eur, z čoho nám poisťovňa preplatila od 15 do 30 eur. Keď som mala zlé výsledky, lekár mi volal aj cez víkend s tým, že ak môžem, mám si prísť k nemu obratom vyzdvihnúť lieky. Musím uznať, že tamojší lekári sú veľmi tolerantní a trpezliví. V ambulanciách sú bežné hračky pre deti, pitná voda, či časopisy a na WC je samozrejmosťou mydlo a toaletný papier. 

Pôrod v Belgicku sa líšil v niekoľkých bodoch

Termín bol dohodnutý vopred, nakoľko sa vyskytli komplikácie s bábätkom. Sofia sa pýtala na svet už dva mesiace pred termínom, deň pred Silvestrom. Začali sme sa s tým pomaličky zmierovať, aj keď sme na to neboli celkom pripravení. Môj gynekológ dcérke našťastie „dohovoril” proti jej vôli tak, že ju nakoniec musel presvedčiť samotný pán oxytocín.  

Prišiel osudný deň. Hneď ráno nás spolu s manželom ubytovali na izbe, ktorá bola vybavená vaňou, rebrinou, fitloptami, lanom, pultom na vyšetrenie bábätka, televízorom, ako aj samostatnou toaletou. Diaľkovým ovládačom som si na TV mohla vybrať z bohatej ponuky jedál na nasledujúci deň. Štandardne vykonávajú klystír. Následne mi dali infúziu s oxytocínom. Na brucho mi až do pôrodu prilepili bezdrôtový senzor na meranie oziev bábätka, ktoré sestrička sledovala na monitore u seba na príjme. Keďže stav sledovala na diaľku, vôbec nás nevyrušovala, mali sme úplné súkromie. Občas len prišla zvýšiť dávku oxytocínu.

Pred pôrodom som mohla pokojne zjesť čokoľvek, na čo som mala chuť. Po obede manžel doniesol na izbu kávu a koláče. Takmer dokonalé rande... 

Zobudila som sa na to, ako manžel chrápe a sestrička mi nenápadne prišla zvýšiť dávku. Po chvíli prišiel bod zlomu. Prestala som sa usmievať. Predýchavala som kontrakcie a tešila sa, kedy to už bude za mnou. Sestrička kontaktovala môjho gynekológa, ktorý prišiel v hodine dvanástej (bolo už vidno hlavičku). Kožená bunda a v ruke motorkárska prilba.

Okamžite na seba hodil biely plášť, vydezinfikoval si ruky, kožené rukavice vymenil za sterilné gumené, zhasol svetlo a zasvietil malú lampičku nad hlavou, čo pôrodu dodalo intimitu. V izbe bol len on so sestričkou a rozprávali sa po francúzsky. Manželovi odpovedali po anglicky, my sme sa rozprávali po slovensky. Hotový jazykový babylon.

Všetko sa udialo akosi rýchlo. Dcérku mi okamžite priložili na brucho a nechali mi ju tam, kým sa sama prisala na prsník. Nechali dotepať pupočník a manžel víťazoslávne prestrihol „cieľovú pásku”. Slzy radosti nám rozmazávali svet. 

Prštek s vôňou plodovej vody

Dcérku mi nechali dve hodiny. Následne sestrička vyzvala manžela, aby si vyzliekol košeľu a dcérku priložila na jeho hruď, nech sa zoznámi aj s jeho prirodzeným pachom. Mňa presunuli na mobilné lôžko. Pediatrička pri mne za asistencie manžela vyšetrovala, merala, vážila a bez umytia obliekla dcérku, ktorá mala stále na sebe vrstvu mazu a plodovej vody.

Dcérke nedávali cumlík, naopak, pravidelne jej na upokojenie strkali do úst jej rúčku, ktorá voňala po plodovej vode. Prvýkrát sme ju mohli umyť až po 24 hodinách. Na oddelení šestonedelia mi sestrička položila dcérku vedľa mňa do postele, kde spala až do rána. Obe sme sa bok po boku cítili bezpečne a skvelo sme sa vyspali. Nemusela som si nosiť žiadne popôrodné pomôcky ako vložky, podložky, plienky či vlhčené utierky. Iba oblečenie pre malú som musela mať vlastné.

V rámci popôrodnej rekonvalescencie za mnou chodila fyzioterapeutka a laktačná poradkyňa. K dispozícii som mala odsávačku mlieka. Každé vyšetrenie bábätka prebiehalo u mňa na izbe. Sestričky sa bežne chodili pýtať, či niečo nepotrebujem. Každá sa predstavila, pravidelne mi ponúkali rôzne nápoje. Cítila som sa ako v all inclusive hoteli.

Nemocnica zariadila aj fotografku, ktorá nám za poplatok spravila pár pekných záberov. Drvivú väčšinu nákladov na pôrod nám preplatila poisťovňa. Doplácali sme len malú časť, asi 300 eur. Po prepustení z nemocnice nás niekoľkokrát navštívili pôrodné asistentky, ktoré kontrolujú bábo aj mamičku. 

Dojčenie lekári podporujú hneď po pôrode. Nechajú bábätko, nech sa samo prisaje. V priemere však Belgičanky dojča niečo cez tri mesiace, keďže sa skoro vracajú do práce.  

Nečakaná operácia: S dcérkou sme si  krátko po narodení prešli peklom

Po pôrode som na jej krku objavila  dierku. Asi po dvoch týždňoch som to ukázala pediatričke. Po telefonáte s detským chirurgom nás okamžite objednali na konzultácie. Chirurg nás informoval, že ide o vzácnu anomáliu, pozostatky žiabrov, ktoré sa bežne okolo 6. týždňa vývoja embrya prirodzene vstrebajú. Na internete sme sa snažili nájsť viac informácií, ale neúspešne. Našťastie sme natrafili na chirurga, ktorý s tým už mal skúsenosť.

Do dosiahnutia jedného roka bola nutná operácia. Najprv sme absolvovali sono, no doktorovi sa niečo nezdalo. Poslal nás na magnetickú rezonanciu. Korona však „zaúradovala“ a v nemocnici sa stopli všetky vyšetrenia a operácie. Malá bola pokojné bábätko, vôbec neplakala, no jedného večera sa jej plač nedal utíšiť.

Z dierky na krku jej začala vytekať biela tekutina a okolie bolo začervenané. Ešte v tú noc sme poslali fotku chirurgovi a on nám vybavil okamžitú magnetickú rezonanciu. Strávila som s ňou v nemocnici noc, pretože ju uspávali a bola na monitorovacích prístrojoch. Chceli ju hneď operovať, nebol však dostupný operačný tím.  Nesmeli sme ostať v nemocnici, bolo to obrovské riziko. Písal sa apríl 2020. Na predoperačné vyšetrenia mohol ísť iba jeden rodič. Keďže mnoho lekárov hovorí francúzsky, chodieval manžel.

Ja som čakala nervózna pred nemocnicou. Keď bol na vyšetrení dlhšie ako tri hodiny, mohla som na chvíľku prísť, rýchlo malú nadojčiť, pomojkať a odísť. Moje srdce pukalo od žiaľu. Vždy som mala slzy v očiach, keď som od nej odchádzala, no upokojovalo ma, že je s manželom, ktorý ma o všetkom informoval cez telefón.  Následne som doma musela miesto na krku aj päťkrát za deň ošetrovať, aby sa rana nezapálila. Chirurgovi sme posielali fotky. 

Strach o dieťa

V máji sa pomaly začalo s uvoľňovaním opatrení. Chirurg nám ponúkol skorý termín operácie. Keď dcérku viezli na operáciu, bola v postieľke, no sestrička mi ju dala do náručia, nech sme ešte spolu. Všetci traja sme spolu kráčali celou nemocnicou. Následne mohol s ňou iba jeden, šla som ja.  Veď sme jedno telo, jedna krv a v tom najhoršom budem vždy pri nej. Obliekli ma do „skafandra“. Kráčala som s malou v náručí po chodbe s nápismi COVID-19 na stenách.

Potom mi ju anestéziologička so sestričkou vzali do operačnej sály. Niekto na mňa niečo hovoril, no ja som už nič neregistrovala. Sestrička ma zaviedla do špeciálnej miestnosti, kde ma už čakal manžel. Na stene bola obrazovka s časomierou trvania operácie, no nemohla som sa na to pozerať. Radšej sme sa šli prejsť  von. Hneď ako sa začala po operácii prebúdzať, zavolali nás k nej, aby som ju po ôsmich hodinách hladovania mohla nadojčiť. Na druhý deň nás pustili domov.

Dnes je už, našťastie, po všetkom. Sofia je úžasná, smeje sa, hrá sa, neplače a prespí takmer celú noc. Konečne sme si vydýchli a užívame si pokoj a pohodu. Pri situáciách ako je táto, človek pochopí, že zdravie je naozaj to najcennejšie.

život v Bruseli

Trojmesačné deti v jasliach

Väčšina rodín dáva svoje deti do jaslí už v troch mesiacoch, aby manželky mohli pokračovať vo svojej práci a dovtedajšom životnom štýle. Mnoho rodín využíva služby opatrovateliek, ktoré sa im starajú nielen o deti, ale aj o domácnosť. Keď som niektorým Belgičankám spomínala, že chcem byť na rodičovskej dovolenke tri roky, nevedeli to pochopiť a predstaviť si.  Vďaka tomuto prístupu sú deti odmala vychovávané k väčšej samostatnosti. Od útleho veku sa učia samy najesť, obliekať, obúvať, chodiť na toaletu. Z môjho pohľadu je to viac racionálnejší než emocionálny prístup k deťom.

Nikdy nezabudnem na to, keď jednej kamarátke Belgičanke plakalo dieťa v postieľke, ktoré nemohlo zaspať. Ňou to ani nehlo. Nechala ho tak viac ako hodinu... 

V Bruseli funguje aj tzv. slovenská škola a škôlka, kde sa deti Slovákov stretávajú cez víkend každý druhý týždeň na dve hodiny. Pripomínajú si tak slovenský jazyk, slovenské piesne, básne a učia sa o Slovenku.

Hoci v Bruseli nemáme trvalý pobyt, synčeka (bez znalosti francúzštiny) prijali do bezplatnej štátnej škôlky. V súkromnej škôlke sa mesačné náklady pohybujú cca od 1 000 eur, no nie sú tam teplé obedy. V štátnej si môžete vybrať, či dieťaťu zabalíte studený obed alebo stravu uhradíte. Deti nenosia papučky, učia ich samostatnosti v oblasti hygieny, obliekania a jedenia.

Zaujímavosťou je krátka streda, keď sú deti v škôlkach a školách len do dvanástej hodiny. Majú však možnosť zostať v tzv. garderie (družine). Matiasko bol zo škôlky taký dopletený, že  keď sme prišli cez leto na Slovensko, predavačkám v obchodoch i náhodným okoloidúcim s úsmevom zdravil Bonjour (francúzsky Dobrý deň). Neustále sa ma pýtal, prečo mu nikto neodpovedá.  

Starí rodičia len na diaľku

Najviac nám chýba rodina a priatelia, hlavne Matiaskovi, ktorý zbožňuje starých rodičov a krstnú mamu. Na našej návšteve na Slovensku videli niektorí z rodiny Sofiu prvýkrát. Pripravili sme jej oficiálne rodinné uvítanie do života.

Pokiaľ nevypukla pandémia, chodili k nám lietadlom starí rodičia, v  blízkej budúcnosti sa však nikto z rodiny k nám do Bruselu nechystá. Kvôli deťom mi je to veľmi ľúto. Našťastie, sme tu dobrá komunita Slovákov a Čechov, navzájom si v mnohom pomáhame. Vďaka tomu niekedy ani nemáme pocit, že sme v ďalekom zahraničí. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: