Deti sú zrkadlo. Bohužiaľ alebo našťastie?

Deti sú zrkadlo. Bohužiaľ alebo našťastie?
24.8.2016 v kategórii Dieťa, autor Jitka Hinková, foto: istockphoto.com

Výchova je činnosť vyžadujúca značné úsilie, ktoré býva vynakladané väčšinou úplne zbytočne. Toto úsilie každý z nás v živote prežíva dvakrát. Raz ako dieťa, teda v podstate ako predmet úsilia svojich rodičov, druhýkrát ako rodič, teda ako predmet kritiky svojich milovaných drobcov.

Kedy v reštaurácii zvanej Rodičovstvo, známej veľmi pikantným menu, po prvýkrát ochutnajú z bohatej ponuky výchovných problémov? Kedy? Za dva-tri roky, až začne rodičom drobec vzdorovito búšiť v hračkárstve hlavou o zem, pretože trvá na kúpe nedefinovateľnej plastovej hrôzy (v jeho izbičke už nie je kvôli množstvu podobných príšerností miesto), zatiaľ čo oni sa mu snažia vnútiť didaktickú hračku, ktorá pomáha robiť z šikovných detí malých Einsteinov?

Alebo až o desať rokov, keď začne dieťa tajne prevetrávať rodičovské peňaženky a vrecká kabátov, aby malo na prvé cigarety? Alebo snáď až v puberte, kedy našetrí také množstvo neospravedlnených hodín, že je vyhodené z prestížneho osemročného gymnázia, na ktoré ho dvojica sympatických (už dávno nie) „rojkov“ horko-ťažko dokopala?

Mnoho životných vzorov: roztrieštený obraz

Dieťa je v prvých siedmich rokoch života obzvlášť otvorené pre napodobňovanie vzoru, pretože v tomto veku neustále a intenzívne vníma. Preto túži celou svojou bytosťou po vzore pravdivom. Všetkými zmyslami do seba vstrebáva príklad ľudí z okolia. Príklad totiž zmôže viac než celá výchova.

Dieťa musí mať svoj vzor na očiach. Pokiaľ je to matka alebo otec, bude sa drobec chovať ako matka alebo ocko. Pokiaľ je to babička alebo pestúnka, bude sa dieťa chovať ako babička alebo teta na stráženie. Keď bude dieťa obklopené prefíkanými, agresívnymi kamarátmi, bude sa – do istej miery – správať ako oni. Čím je dieťa mladšie, tým menej sa vie brániť vzoru, ktorý naň pôsobí.

Pokiaľ sa u drobca často striedajú najrôznejší ľudia, môže byť jeho duševné formovanie trvale narušené. Vo svojej knihe Deti sú hostia, ktorí hľadajú cestu túto myšlienku tvrdo
obhajuje známa nemecká psychologička českého pôvodu Jiřina Prekopová. Podľa nej je tak dieťa vystavené množstvu nesúvislých a roztrieštených obrazov, ktoré nevie usporiadať a zaradiť do svojho sveta.

Školák sa odpútava, puberťák prehliada

V dobe, keď dieťa nastupuje do školy, začína sa odpútavať od vzorov vo svojom okolí. Ale sklon vzory prehliadať sa objavuje až oveľa neskôr – v puberte. Vtedy začína byť dieťa skutočne slobodnou osobnosťou. Vďaka vzorom získalo svoju podobu a teraz potrebuje získať svoje vlastné hodnoty, aby sa raz stalo vzorom pre svojich vlastných potomkov.

Zelenovlasý pubertiak s piercingom sa oslobodzuje od rodičovských vzorov tým, že na nich spravidla nenechá niť suchú – „mama je hlúpa, stará a tučná, otec zasa príšerne nemožný“. Rodičia sa vyrovnávajú s pubertou svojich pôvodne rozkošných drobčekov zobaním antidepresív a vierou v lepší zajtrajšok.

Pokiaľ malo mláďa, s ktorým práve trieska puberta, v detstve kvalitné vzory, vedzte, že doba „zatmenia mozgu“ odznie bez následkov.

Pokiaľ dieťa predčasne stratí vzory, musí konať na vlastnú zodpovednosť a robiť dôležité rozhodnutia, je tým preťažované. A preťažovanie môže spôsobovať najrôznejšie poruchy správania alebo pocity osamelosti.

Nie sme všetci všemocní a vševedúci. Nie je v našich silách meniť podmienky, v ktorých sme my, rodičia, vyrastali, nemôžeme meniť svoj životný príbeh, ktorý formoval náš charakter, naše názory a postoje. Teda všetko, čo sme (alebo nie sme) schopní ďalej odovzdávať svojim deťom. Neobviňujme sa, pokiaľ máme pocit, že sme v žiadnom prípade výchovne nezlyhali, a napriek tomu náš pätnásťročný pubertiak išiel a ukradol v obchode akúsi nepotrebnú drobnosť len preto, že sa stavil s kamarátmi. Pokiaľ si s čistým svedomím môžete povedať „bol som svojmu dieťaťu dobrým vzorom, ponúkol som mu dobrý model“, nechajte svojho milovaného pubertiačika, nech si nesie dôsledky svojej hlúposti sám. Je to ten najlepší recept na to, aby sa nabudúce podobným nástrahám vyhol obrovským oblúkom.“

Predtým, než je dieťa v dobe puberty schopné robiť vlastné rozhodnutia, je odkázané na vzory. Iba s pomocou vzorov si môže vytvoriť základy pre svoje ďalšie konanie.

Ako ja na teba, tak ty na mňa

Pokiaľ chceme, aby dieťa v budúcnosti reagovalo vrúcne na svoje okolie, musíme mu najskôr sami ukázať, ako sa to robí. Dieťaťu škodí, keď nereagujeme na jeho volanie a namiesto toho,  aby sme odpovedali na jeho otázku, tak si ďalej listujeme v časopise, pretože sa cítime unavení a vyčerpaní. Dieťa plné energie a chuti do života sa nedokáže vcítiť do našej objektívnej a oprávnenej únavy. Našu rozladenosť vzťahuje na seba, má pocit, že sa s nim nepočíta. Toto prehliadanie chápe ako veľkú nespravodlivosť... pokiaľ si na ňu nezvykne. (Na všetko sa dá zvyknúť... bohužiaľ...) A pokiaľ si ho tým pádom nezafixuje ako vzor pre svoje správanie v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti.

Pravidlá tu nie sú preto, aby sa porušovali

Ak má náš potomok dodržiavať pravidlá, musíme ich dodržiavať sami:

Stojíme pri semaforoch. A hoci nie je široko-ďaleko vidieť jediné auto, v prítomnosti dieťaťa rešpektujeme červeného panáčika a zostaneme disciplinovane na mieste. Tým neoslovujeme drobca iba ako účastníka cestnej premávky. Bez slov mu hovoríme, že v jeho živote iste mnohokrát prídu situácie, kedy sa mu budú určité predpisy (zákony, normy, poriadok...) zdať nezmyselné, ale že ich bude musieť dodržať a že mu to neuškodí.

Pokiaľ chcem, aby sa môj potomok vedel správne postaviť k povinnostiam, rozhodne mu to v živote neuľahčím tým, že bude odo mňa každé ráno počuť: „Nemám chuť ísť do práce!“ a že mu niekoľkokrát do roka predvediem, aké je to jednoduché oklamať lekára a hodiť sa na maródku. Pokiaľ sa ukazujem pred deťmi v takomto svetle, sotva ich môžem poúčať o tom, že je potrebné, aby si plnili svoje povinnosti. Nevezmú to odo mňa. Ako vzor som – ja rodič – sklamal. Ponúkol som nesprávny model.

Sila škaredých slov

Však ste si nikdy neuvedomili, akú silu majú slová:

  • on je taký pomalý
  • nechytaj to už radšej, urobím to sám
  • ona má obe ruky ľavé
  • žiadna krásavica nie si, tak sa snaž aspoň dobre učiť
  • ...a ako to, že tvoj spolužiak mal zasa lepšie známky ako ty?!
  • ty si taký náš rodinný gašparko atď., atď.

Keď toto deti odmalička počujú, tak sa ich tieto nálepky držia ako smola a utvárajú ich predstavu o sebe samých. Tieto vsugerované predstavy dokážu napáchať až do dospelosti množstvo zla. Stojí potom veľa síl predsudky prekonať – dieťa ale toľko sily väčšinou ešte nemá. Vychovávať dieťa znamená predovšetkým rešpektovať jeho detskú osobnosť so všetkými jeho zvláštnosťami a bezpodmienečne ho milovať. Výchova je záležitosťou srdca a vyžaduje mnoho trpezlivosti.

5najčastejších možností, prečo deti hnevajú:

  • Deti „hnevajú“, pretože sa nudia.

Môžete urobiť niečo, čo im dodá ďalšie podnety? Dovoliť im napríklad, aby si začali pozývať domov svojich kamarátov, i keď to naruší váš pokoj a súkromie?

  • Deti „hnevajú“, pretože sa cítia odmietnuté.

Môžete im venovať trochu viac plnej, pozitívnej pozornosti a telesného kontaktu? Cítite sa vy natoľko uvoľnení a šťastní, aby ste im mohli poskytnúť pocit istoty?

  • Deti „hnevajú“, aby si získali vašu pozornosť.

Ak robí dieťa všetko pre to, aby ste po ňom skočili a rozdali „pár poctivých“, potom vedzte, že i tie facky, ktoré si tak pracne „vykoledovalo“, považuje za prejav vášho záujmu a náklonnosti. Vytočená mama je lepšia ako ľahostajná mama. Smutná a nanajvýš burcujúca situácia!!!

  • Deti „hnevajú“, pretože sme im už dávno pridelili „nálepky“.

Keď dieťa odmalička počuje, že „je hlúpejší“, protivnejší a agresívnejší než súrodenec – prečo by nekonalo podľa vopred napísaného scenára?

  • Malé dieťa môže „hnevať“ aj preto, že je obklopené obrovským a neprehľadným množstvom vzorov.

Spomeňme príbeh Matúška z nášho príbehu a jeho početné tety a ujov, ktorí ho strážili.

Dieťa je hosť, ktorého sme pozvali na tento svet my, rodičia. Tento hosť sa nás nepýtal, či smie vstúpiť do našich životov – to my sme boli schopní robiť aj nemožné, len aby tu už medzi nami konečne bol. Tak si na túto skutočnosť spomeňme vo chvíli, keď by sme najradšej toho nášho vzácneho hosťa roztrhali na polovicu, pretože už „zasa tak príšerne robííí zléé!“

Vychovávať – to znamená ponúknuť dieťaťu nezištne miesto vo svojom srdci a vo svojom dome a tak dlho ho vnútorne podporovať, pokiaľ sa samo nevydá svojou vlastnou cestou. Podporovať. Nekritizovať. Dávať svoj čas. Počúvať. Neočakávať nesplniteľné. Milovať. Veľmi milovať.
Aké jednoduché... Aké ťažké...