Za všetko môže matka? Aj omyly a chyby sú súčasťou rodičovstva
Človek dospeje vtedy, keď dokáže odpustiť svojim rodičom.
Matka je (najmä v raných štádiách vývinu) tým najdôležitejším človekom pre dieťa, o tom snáď nikto nebude polemizovať. Je s ním spočiatku fyzicky spätá, no toto spojenie pretrváva aj po pôrode, hoci už nie na fyzickej rovine.
Najskôr dieťa vyživuje doslova celým svojim telom, po pôrode ho kŕmi svojim mliekom. Je pre dieťa zdrojom nielen fyzickej, ale i mentálnej a emočnej potravy.
Som hlboko presvedčená o tom, že každá matka, aj otec, chce svojmu dieťaťu len to najlepšie. Ale každý robí chyby. Mnohokrát však s tými najlepšími úmyslami.
Za všetko môže MATKA alebo ako si nesieme traumy v batôžku
Nevedomé chyby
Napríklad rodič, ktorý chce dieťa vychovať k slušnosti a preto sa s dieťaťom niekoľko dní nerozpráva, po tom, čo sa dieťa nezachovalo podľa jeho predstáv, si málokedy uvedomuje, ako veľmi tým svoju dieťaťu škodí. Naopak, je presvedčený o tom, že robí to najlepšie pre výchovu svojho dieťaťa.
Chcem mu dať tvrdo najavo, že takto sa správať nemôže a myslí si, že týmto spôsobom to dieťa pochopí najlepšie. Zrejme sám v svojom detstve nezažil to, čo voláme bezpodmienečnou láskou, alebo nepozná iné možnosti, ako dať dieťaťu najavo, že urobilo chybu, ale napriek tomu je milované.
Nikto nie je dokonalý
Chýb, ktoré vo výchove robíme je však nespočetne veľa. Nikto nie je dokonalý, a vždy sa nájde niečo, čo sa dá vytknúť. Presvedčenie, že „za všetko môže matka“ má svoje korene vo vývine odboru psychológie, kedy sa zistilo, aký je dopad rodičovskej výchovy a aký vplyv má typ väzby (ext. zdroj väzby) medzi rodičom a dieťaťom na jeho ďalší život.
Vedci objavili, aký dopad majú na dieťa rané zážitky z detstva, aj to ako spôsob, ktorým sa matka (alebo iný blízky opatrovník) vzťahuje k dieťaťu formuje jeho ďalšie vzťahy. Všetko sú to veľmi dôležité objavy, ktoré posúvajú ľudstvo vpred.
Hnev a opozícia
Zároveň sa však tieto poznatky natoľko „ujali“ , že mnoho ľudí získalo dojem, že „niet cesty späť“ a čo jeho rodičia v jeho detstve pokazili, sa už nedá vrátiť späť. Akoby ich osud bol už navždy spečatený tým, ako sa k nim v detstve správali rodičia.
Hnev ( ext. zdroj hnev)a opozícia voči rodičom je prirodzenou súčasťou vývinu človeka. Je to dôležitá fáza pre budovanie samostatnosti dieťaťa, kedy sa dieťa „oddelí“ od svojich rodičov na to, aby dokázalo žiť svoj život samostatne a založiť si vlastnú – nezávislú – rodinu.
Manipulatívny rodič = nesamostatné dieťa
Človek dospeje vtedy, keď dokáže odpustiť svojim rodičom
Ak však tento hnev pretrváva naďalej, napriek tomu, že človek už dávno (fyzicky) dospel, nie je to vinou rodičov. Hovorí sa, že človek je skutočne dospelý vtedy, keď odpustí svojim rodičom.
Keď dokáže pochopiť, že krivdy, ktoré mu jeho rodičia napáchali v živote (a že ich zažíva každý!), nerobili s úmyslom mu uškodiť. Znakom dospelosti je aj schopnosť prevziať zodpovednosť za svoj život a žiť ho tvorivo a aktívne. Ten, kto sa topí v žiali nad krivdami z detstva je utopený v roli obete.
Spracovanie vlastného hnevu a smútku
Samozrejme, sú situácie, ktoré si vyžadujú čas a pozornosť, napriek tomu, že sa stali v minulosti. Sú zážitky, ktoré sa natrvalo vpisujú do duše dieťaťa a tie si dieťa mnohokrát nesie až do dospelosti. Povedať si však „za všetko môže moja mama“ (alebo môj otec) v skutočnosti neprináša žiadnu úľavu. To, čo je skutočne dôležité je spracovanie vlastného hnevu a smútku, ktorý si človek z týchto situácií odnáša, nie označenie „vinníka“.
To, že sa budete celý život hnevať na vašu matku, vám neprinesie pokoj ani posun vpred. O odpustení sa ľahko hovorí a píše, je to však ťažká výzva, ktorú keď človek zdolá, skutočne dospeje.
Matka a dcéra: Vzťah, ktorý sa vpíše pod kožu
Bez chýb to nejde
Ak sa obávate viac dopadu vašej výchovy na vaše dieťa, je to podobné. Určite aj vy robíte množstvo chýb – veľa z nich celkom nevedome, iné si dokonca môžete uvedomovať, ale „nedokážete si pomôcť“... Často nevedome odovzdávame najmä spôsoby výchovy, ktoré sme získali počas vlastného detstva. Alebo si uvedomujeme, ktoré štýly výchovy nám ako deťom vadili a preto sa všemožne snažíme robiť to inak, hlavne nie tak, ako to robili naši rodičia.
Žiadna dokonalosť však neexistuje, preto v snahe vyhnúť sa chybám našich rodičov, robíme celkom iné chyby... ale bez chýb to jednoducho nejde a dieťa v živote nedokážeme uchrániť od všetkých tráum. Nech robíme, čo robíme, životné výzvy a problémy sú neoddeliteľnou súčasťou vývinu a celého života človeka a hoci to niekedy vyzerá ako negatívum, v konečnom dôsledku vždy zdolanie týchto kríz alebo problémov človeka posúva vpred.
A hoci dieťa nedokážeme uchrániť (ani od vlastných chýb a prešľapov), má zmysel sa usilovať, a vnímať rodičovstvo ako poslanie, v ktorom robíme všetko najlepšie, ako dokážeme...