Vety, ktoré by sme deťom nemali hovoriť

Vety, ktoré by sme deťom nemali hovoriť
17.1.2019 v kategórii Dieťa, autor Mgr. Janka Eliášová, foto: istockphoto.com

Dajú sa nájsť bohaté zoznamy týchto viet, ktoré sú vo výchove zakázané. Nie sú to len vety, ktoré ubližujú priamo, pretože sú samy osebe zraňujúce, ale bývajú to i vyslovene pozitívne vety, ktoré majú pôvodne za cieľ dieťa podporiť, no v konečnom dôsledku je to, žiaľ, naopak.

Veľakrát sú to práve pozostatky výchovy, ktorá bola „použitá“ na nás, inokedy sú to len slovné prejavy bezradnosti rodiča. Ktorým slovným prejavom by sme sa vo výchove mali vyhýbať a prečo? 

„Ja som bol/a tak vychovávaný/á a dopadlo to dobre!“

Váš rodičovský štýl, alebo spôsob výchovy je pre vás návodom, ktorý ste dostali od svojich rodičov, starých rodičov... So všetkou úctou to však automaticky neznamená, že všetko, čo robili vaši rodičia, robili dobre. Čo sa týka výchovy, oveľa dôležitejšie je pozerať sa na potreby dieťaťa a rozumieť im, než to, aby ste vychovávali svoje dieťa presne tak, ako ste boli vychovaní vy.

„Hanbi sa!“

Dieťa vykoná niečo, čo vás nahnevá a pravdepodobne sami v tej chvíli okrem hnevu cítite hanbu. Je možné, že to je tiež pozostatok výchovy, ktorú ste zažili ako dieťa vy. Hanba je silný pocit, ktorý dokáže zmeniť človeka. Nie je to však zmena, o ktorú nám vo výchove ide.

Hanba je totiž koncept, ktorému malé deti ani nerozumejú. Ak na ne niekto kričí, že sa majú hanbiť, vnímajú len to, že sa na ne niekto hnevá a nevedia prečo. Vyvolávanie hanby u detí vedie tiež k pocitu nedostatočnosti – dieťa cíti, že nie je dosť dobré, že je iné, zlé, čudné, choré...

Tento pocit zvnútorňuje a časom to zanecháva stopy na jeho vnímaní seba samého – následkami sú nízka sebahodnota, nízke sebavedomie. Môže tiež vyvolávať pocity úzkosti, dieťa je bojazlivejšie, utiahnuté, netrúfa si. Takže namiesto toho, aby ste v dieťati vyvolávali pocit hanby, radšej zvoľte taktiku pomenovania jeho správania, toho, čo vykonalo a aké má jeho správanie konkrétne následky. Takto lepšie porozumie tomu, čo urobilo zle a nabudúce sa vie zachovať inak.

„Nie, nehnevám sa na teba!“

Dieťa niečo vyparatí a vy cítite, že vás to prinajmenšom vytočí alebo vyletíte od zlosti meter do výšky. Vo výchove však chcete zachovať pokojnú tvár, a tak pred dieťaťom predstierate pohodu. Všade sa predsa odporúča – zachovať pokoj!

Deti síce majú tendenciu doslovne veriť slovám rodičov, napriek tomu však cítia a vnímajú aj inými zmyslami. Ak dieťa cíti, že sa hneváte, ale hovoríte mu, že je všetko v poriadku, získava protichodné informácie a učí sa nedôverovať svojim pocitom. Zachovať pokoj, to je dobrá rada, ktorá sa ľahko radí, horšie sa však realizuje. Ak sa vám to nepodarí, je zbytočné tváriť sa, že áno.

Vo výchove je vždy rozumnejšie hrať s čistými kartami. Buďte autentickí – ak vás dieťa vytočilo, nebojte sa mu to priznať. Lepšou alternatívou bude: „Je pravda, že som nahnevaná/-ý, ale poďme to skúsiť nejako vyriešiť.“ Citlivejšie dieťa si rado vypočuje i uistenie, že napriek tomu, že sa hneváte, máte ho stále radi. Takže, nádych, výdych a do toho!

Podobne je to s vetou: „To nič nie je!“

I keď sa vám možno udalosť, ktorá rozrušila vaše dieťa, zdá úplne bezvýznamná, preň môže znamenať celý svet. Okrem toho, táto veta ešte nikomu, ani dieťaťu ani dospelému, ešte nepomohla cítiť sa lepšie. Ak si dieťa napríklad ublížilo a plače, namiesto „To nič nie je!“, skúste ho pochopiť a podporiť: „Vidím, že ťa to bolí, ale to sa zahojí!“ Pofúkate, pohladkáte, dieťa chvíľu poplače a máte po probléme. 

„Okamžite prestaň plakať!“ 

By bolo ďalšou „zakázanou“ alternatívou, nielen pri nehode či úraze. Deti potrebujú vyjadrovať svoje emócie, či už ide o radosť alebo prekvapenie, ale aj negatívne emócie, ako je smútok, hnev alebo strach – a potrebujú zažívať, že je to v poriadku, ak tieto emócie prejavia. Inak sa sťahujú do seba a veľmi rýchlo sa učia, ako svoje emócie potlačiť. Potlačená emócia si však hľadá svoju cestu von a to sa môže prejaviť rôznymi, ťažko zrozumiteľnými symptómami. 

vety, ktoré deťom nehovorte

„Počkaj, keď príde otec (mama /babka /dedko)!“

Chcete zasiahnuť výchovne, ale už ste v úzkych a niekde vo vás sa črtá predstava záchrany vo forme opory druhého rodiča alebo iného dospelého, ktorý by vedel výchovu vziať do pevných rúk... 

Táto veta však v dieťati vyvoláva úzkosť a strach, pretože odkazuje do budúcnosti, k niečomu neznámemu – nie k tomu, čo sa deje teraz, ale k niečomu, čo bude a z vášho tónu hlasu je mu jasné, že to nebude nič príjemné.

Zároveň tým dieťaťu dávate najavo, že si s danou situáciou sami neviete poradiť a potrebujete niekoho iného – otca, babku, krstnú... na to, aby vám s tým pomohli. Nevedome znižujete svoju autoritu v očiach dieťaťa. 

Alternatívou tejto zakázanej vety je: „Poviem to mame (otcovi/babke/dedkovi)!“ Takisto zvyšujete úzkosť dieťaťa a obavy o to, čo sa stane, keď to poviete niekomu ďalšiemu. Dieťa sa cíti zahanbené a vie, že urobilo niečo zlé, ale nemusí už presne rozumieť tomu, čo. Vhodnejšie je vysvetliť mu, čo sa vám na jeho správaní nepáči.

Ak aj chcete o skutku dieťaťa informovať niekoho ďalšieho, vysvetlite mu prečo a dajte mu možnosť, či to nechce povedať samo. Takýto postoj vyvoláva oveľa väčší rešpekt voči vám, ako len vyhrážka: „Počkaj, keď príde...“ alebo „Poviem to...“.

„Si dobré dievča /dobrý chlapec! Si zlé dievča /zlý chlapec!“

Mohlo by sa zdať, že tento koncept je už dobou dávno prekonaný, no vplyvy niekdajších výchovných metód sa stále odovzdávajú ďalším a ďalším generáciám. Toto je veta, ktorú ste možno často počúvali z úst vlastných rodičov, starých rodičov alebo učiteľov... 

Podobne ako pri hanbe, aj tu dieťa nerozumie, čo konkrétne spravilo zle alebo dobre. Tieto vety rozdeľujú vnímanie sveta a seba na dve polarity – na dobré a zlé. 

Nikdy deťom nevnucujte negatívne myšlienky o nich samých – zabíja to ich sebahodnotu a sebavedomie. Deti veria v dobro, rodia sa nevinné. Môžete im vysvetľovať, že určité správanie je zlé, pretože môže niekomu ublížiť alebo niečo poškodiť. Nehovorte im však, že ony sú zlé. 

Podobne je to s výrokom „si dobrý/á“ – môže sa zdať, že to posilňuje sebavedomie, ale – dieťa si myslí, že je dobré len vtedy, ak vyhovuje vašim požiadavkám – ak sa správa tak, ako to vy od neho očakávate. Deti veľmi túžia vyhovieť rodičom a byť v ich očiach dobré. Riziko spočíva v tom, že budú robiť čokoľvek pre to, aby vás potešili, aby boli „dobré“. Keď poslúcham, som dobrý/á, keď neposlúcham, som zlý/á. Je to za cenu vzdania sa vlastných potrieb, vlastných emócií, vlastných nápadov a vlastného ja. Cieľ je jediný – vyhovieť vám.

Radšej ich učte ohodnotiť, čo je dobré a zlé, aké správanie je fajn a ktoré, naopak, môže uškodiť a učte ich vnímať hodnoty okolo seba. Tak ľahšie nájdu skutočnú hodnotu samy v seba.

„Teraz ťa neľúbim!“

Podobne ako pri hodnotení dieťaťa (si dobrý/zlý) aj tu chýba pomenovanie situácie – čo sa vlastne stalo? Čo som urobil zle? Dieťa nemá možnosť porozumieť situácii, počuje len to, že ho nemáte radi. A to ho bolí a neskutočne desí. Ste pre neho celým svetom, úplne všetkým – a teraz ho odmietate. Opäť sa radšej vzdá samo seba, len aby získalo vašu lásku späť.

Odopieranie lásky dieťaťu je však dvojsečná zbraň. Najčastejším dôsledkom, ktorý rodičov najviac zabolí, je to, že dieťa sa podľa tohto modelu učí reagovať a veľmi skoro použije túto „zbraň“ späť na rodičov. A to, čo ho tak veľmi bolelo, keď to počulo, bolí potom vás. 

„Kiež by si bol/a ako...!“ alebo u súrodencov „Prečo nemôžeš byť ako tvoj brat/sestra?“

Každé dieťa je iné. Ak ich porovnávate medzi sebou, či už ide o susedov, spolužiakov alebo bratrancov a sesternice, vyvoláva to v dieťati pocity žiarlivosti a dieťa sa cíti nepochopené a opustené. Je predsa horšie ako ostatní – opäť je tu vplyv na vnímanie vlastnej hodnoty.

Porovnávanie s niekým iným, lepším, vždy dieťaťu ubližuje a znižuje to pocit jeho vlastnej hodnoty. Ak je to v súrodeneckom vzťahu, môžete po takýchto vetách očakávať aj zvýšenú mieru súrodeneckých bojov, rivality a súťaženia. 

Ani porovnávanie dieťaťa a stavanie ho do lepšieho svetla však nie je také nevinné, ako sa môže v prvom momente zdať. Aj keď chcete zapôsobiť pozitívnou motiváciou na „slabšie“ dieťa tým, že pred ním (ne)nápadne vyzdvihnete kvality toho druhého, ubližuje mu to úplne rovnako. Horeuvedené dôsledky sa dostavia...

Buďte autentickí rodičia

Nikdy nehovor nikdy, tvrdí známe príslovie a platí aj v tomto prípade. Nič nie je absolútne. Áno, tieto vety sú vo výchove „zakázané“ a ako rodičia by sme si mali dávať veľký pozor na to, aby sme ich nevyslovovali. Aj rodičia sú však len ľudia! Ak vám nedopatrením niektorá z týchto viet vykĺzne, netrestajte sa výčitkami svedomia.

To má za následok často neprimerané ospravedlňovanie sa, hľadanie „odškodného“ pre dieťa, o ktorom si rodič myslí, že danou zakázanou vetou mu celoživotne ublížil... Dieťa potom cíti, že získava navrch a veľmi rýchlo vycíti, kde sú slabiny rodiča. Nie, nie je to len o jednej vete. Stáva sa... 

Dôležité je však pozadie – ak vám zakázaná veta unikne raz, dvakrát, nič hrozné sa nedeje. Dôležité je, že aj za vetou, hoci vyrieknutou v hneve, sa skrýva láska k dieťaťu. Horšie následky na dieťa má to, ak je to naopak – za vždy láskavými slovami sa skrýva tichý hnev, neprijatie dieťaťa alebo iná negatívna emócia voči dieťaťu, ktorú ono napriek tomu dlhodobo vníma a hoci verbálne dostáva informáciu, že je prijaté a v poriadku, inými kanálmi dostáva informácie opačné. Ako keď si predstavíte človeka, ktorý vás s úsmevom posiela „do teplých krajín...“

Nebojte sa teda byť autentickí rodičia. Učíte tak dieťa veriť vlastným pocitom a tiež vlastnej autenticite – učí sa prejavovať to, čo cíti takým spôsobom, aby druhých nezraňovalo.