„Hovorím ti to naposledy!“

výroky našich rodičov, hovorím ti to naposledy, čo z teba vyrastie, vyhrážky, pravidlá
15.12.2017 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

„Ak máš chuť na niečo sladké, daj si jablko!“ Kto nezapochyboval v detstve o príčetnosti svojej mamy, keď sa z jej úst vydrala táto veta?

Ale keď máme vlastné deti, podobne nezabudnuteľné výroky nám vykĺznu z pier nemenej často ako kedysi našim rodičom. To, čo hovoria rodičia a ako to chápu ich deti, sa však často diametrálne odlišuje.

Kto by si nespomenul na nejaké neustále sa opakujúce perly, ktoré rodičia s obľubou vyslovovali znova a znova a nám tak veľmi liezli na nervy?

Každý z nás má so svojimi rodičmi späté určité frázy, ktoré nám ich pripomínajú.

„Čo by za to dali deti v Afrike!“, vyčítali nám naše mamy vtedy, keď by sme špenát alebo pečienku na šťave najradšej nechali z tanierov tajne zmiznúť v odpadkovom koši.

A ak nám náhodou niekedy chutilo, vyslúžilo si to nasledovný komentár: „Len, aby ti nebolo zle!“ Mnohé z týchto výrokov, ktoré používali naši rodičia, ešte i dnes „strašia“ v mnohých rodinách.

Čo výrok, to perla!

Asi sotva existuje situácia, pre ktorú sa nehodí žiaden výrok.

„Hádam nie si z cukru!“ zaznie odvážne, keď nám dážď svojím ľadovým chladom kvapká na krk. Ak ale kvapká voda príliš dlho zo sprchy, rodičia naproti tomu kričia: „Neplytvaj tou vodou!“ Ak je dieťa smutné, lebo ho sklamal kamarát, zmôžeme sa často len na „Nerev!“, po príchode zo školy v mnohých rodinách zaznieva zbytočná veta: „Čo bolo nového v škole?“, na ktorú aj tak 99 % detí odpovie „Nič!“ a pocit viny vieme u detí vyvolať frázou „Raz z teba dostanem infarkt!“. A takto by sme mohli pokračovať donekonečna...

Určite sa každý z nás zaprisahával, že nepripustí, aby sám niekedy v živote používal takéto výroky pri výchove svojich detí. A napriek tomu nám niekedy vykĺznu z úst; prísne napomínania, výčitky a vyhrážky. Zhrňme si teraz spoločne, čo tieto dospelými vyslovené vety vyvolávajú v našich deťoch.

Hovorím ti to naposledy!

Čo si o tom myslia deti:

 „Stavíme sa, že to nie je pravda? Veď mi to hovoríš už celú hodinu a budeš to robiť ešte nejakú tú chvíľu. Poznám ťa. A ja sa radšej vzdávam! Vôbec nie je pekné, že nepripúšťaš žiadnu diskusiu so mnou. Aj tak si presadzuješ len to svoje a je ti pritom úplne jedno, ako sa pri tom cítim. To, čo mi leží na srdci, ťa vôbec nezaujíma!“

Hrozby, tradičný výsledok rodičovskej frustrácie, sú len málokedy účinné. Problém je totiž v tom, že skôr alebo neskôr musíte hrozbu splniť, inak stráca svoju silu. Ak sa deti uzavrú a odmietajú urobiť to, čo od nich očakávate, môže počúvanie spôsobiť zázraky. Až vtedy, keď majú deti pocit, že ich rodičia skutočne počúvajú, dokážu sa otvoriť a zmeniť svoj postoj.

Počúvanie znamená: Zaujímam sa o teba a tvoj uhol pohľadu, chcela by som vedieť ešte viac.

Čo si len ľudia pomyslia?

Čo si o tom myslia deti:

 „Chcem si obliecť moju obľúbenú mikinu, lebo v nej sa cítim najpohodlnejšie. A to aj vtedy, keď moja babka oslavuje 70. narodeniny v reštaurácii a moji rodičia si myslia, že si mám dať na seba niečo slávnostné. Ale vari sa nemám na jej oslave cítiť dobre? Určite sa bude moja mikina páčiť aj ostatným. A ak aj nie: Prečo je pre mojich rodičov dôležitejší názor ostatných ako môj vlastný?“

Táto veta patrí k perlám, ktorú počúvajú deti od svojich rodičov už celé generácie. A v konečnom dôsledku neznamená nič iné ako: „Prispôsob sa!“ Pokúste sa odpútať sa od mienky ostatných ľudí a bojujte s tým. Človek nemôže dať až tak veľmi na to, čo si ľudia o ňom myslia a nechať sa tým zväzovať. Podporte dieťa v jeho samostatnosti a nechajte ho občas experimentovať, časom pochopí, že športová mikina sa na oslavu skutočne nehodí.

A nemajte žiadne obavy: Ľudia v okolí si beztak vždy nájdu dôvod na klebety!

Už nie si malé decko!

Čo si o tom myslia deti:

„No dobre, nie som už síce malé decko, ale zato sa ešte môžem trošku pohrať v piesku. A ak smú robiť zábavné veci len bábätká, potom sa ním opäť rád stanem!“
Očakávame od detí, že budú zodpovedné v škole, že sa budú vedieť správať, že budú pomáhať v domácnosti, že proste budú ako dospeláci.

Psychológovia radia: Zahrajte sa občas s deťmi. Aj tie veľké chcú byť občas malými. Dávajme pozor na to, aby sa fyzický kontakt nevytratil z nášho vzťahu, keď deti povyrastú a sú už priťažké na to, aby sme ich zobrali na ruky, alebo ich líčka a rúčky nie sú už také bucľaté, že si samé od seba pýtajú pusu. Deti stále potrebujú, aby ich rodičia pohladili a láskyplne objali.

Teraz choď a ospravedlň sa!

Čo si o tom myslia deti:

„Ja som v práve! Tak prečo by som sa mal/a ospravedlňovať? No dobre, ak je toto gesto také dôležité, potom poviem to trápne „prepáč“. Ale za mojím chrbtom zatínam päste. Som totiž stále nahnevaný na Miša, lebo mi zobral môj bager. A keď sa nebude nikto pozerať, znova ho pohryziem!“
Príkaz „Teraz choď a ospravedlň sa!“ je z pedagogického hľadiska rovnako neužitočný ako otrepaná fráza „Ako znie to čarovné slovíčko?“. Tieto vety len automatizujú odpovede a dieťa potom nie je vnímavé k svojim pocitom. Okrem toho žiadosť o ospravedlnenie znamená preň poníženie. Oveľa lepšie je pomôcť krpcom objasniť a vyriešiť konflikt.

Prečo musíš vždy všetko pokaziť?!

Čo si o tom myslia deti:

„Ach tááák je to teda. Ja som dieťa, ktoré vždy všetko kazí. Som teda nešikovný/á. Keď vezmem niečo do rúk, je pravdepodobnosť, že si s tým budem vedieť poradiť, len veľmi malá.“

Ak nechcete z dieťaťa vychovať človeka s nízkym sebavedomím, potom túto vetu zo svojho rodičovského slovníka radšej vynechajte. Tabu by mali byť aj poznámky typu „To nezvládneš“ alebo „To sa ti nepodarí“... Tie totiž dieťa len deprimujú a berú mu odvahu. Ak už máte pocit, že váš potomok nie je z tých šikovnejších, stačí mu ponúknuť svoju pomoc a ukázať mu, ako na to, aby mu to išlo lepšie.

Už si veľmi unavený/á!

Čo si o tom myslia deti:

Nie som unavený/á. Ale moji rodičia by boli radi, keby som bol unavený/á  a šiel/šla by som do postele, aby mali konečne odo mňa pokoj. Ale ja im teraz ukážem, aký čulý/á som. Hor sa do skákania, behania a jašenia sa – kto sa pridá?“

Existujú aj úspešnejšie metódy, ako dieťa nasmerovať do postele. Lepšiemu spánku napomôže pravidelný čas, v ktorom sa dieťa odoberie do postele. Pred spaním treba vykonať isté rituály, ktoré majú svoju následnosť a nesmie sa na ne zabudnúť. Odloženie hračiek, večerná hygiena, podanie liekov, ak ich dieťa užíva, rozlúčenie pred spaním, malý rozhovor, či rozprávka – to by mali byť záverečné činnosti dňa. Aj keď dieťa nezaspí hneď, malo by ostať v posteli.

Toto nie je hračka!

Čo si o tom myslia deti:

„Nie? Tak o to je tento predmet pre mňa zaujímavejší. Počkám, kým sa rodičia obzrú alebo pôjdu preč a potom si túto vecičku pekne preštudujem dopodrobna.“
Tu asi niekto nečítal príručku pre rodičov – inak by dospelí vedeli, že pre malé deti sú všetko hračky. Správne by mala daná veta znieť: „Nechcem, aby si sa s tým hral/a!“

To ťa nemôžem nechať ani na 5 minút samého/samú?

Čo si o tom myslia deti:

„To má byť akože otázka? Nie, táto otázka je vlastne výčitka a k tomu urážka: „Čo si to vlastne za dieťa, že si nevieš v tomto svete 5 minút poradiť bezo mňa!“ A cítim to ako nespravodlivé. Lebo ja si viem poradiť celkom dobre. No a kedy mám konečne vyskúšať to, čo nie je dovolené, ak nie vtedy, keď som konečne sám?“

Samozrejme sú stanovené pravidlá, ktoré si musia vziať deti k srdcu, keď sú chvíľu samy. Ale to, že si užívajú voľnosť, keď nemajú nad sebou prísne oko rodičov, je úplne samozrejmé, či nie? Kto ako dieťa nebežal ku skrinke so sladkosťami, sotva rodičia zavreli za sebou dvere?

Nebuď drzý/á!

Čo si o tom myslia deti:

„Nie som drzý, som len úprimný!“
Ten, kto ako dieťa počúval tieto slová od svojich rodičov, si určite spomenie na to, ako ho to hnevalo. Akí boli tí rodičia zlí! My sme boli presvedčení, že máme pravdu a napriek tomu sme dostali vynadané. A dôvod bol všetkým deťom jasný. Rodičia nemali chuť vybavovať sa s deťmi a riešiť konflikty.
Je dobré, ak sa rodičia neboja pustiť sa s dieťaťom i do konfliktu, pričom sa spoločne snažia nájsť riešenie vyhovujúce obom stranám.

Počkaj až príde otec domov!

Čo si o tom myslia deti:

„Mama, nevieš si presadiť svoje a potrestať nás, preto otca používaš ako nástroj hrozby. A ja mám teraz čakať 4 hodiny v napätí, kým zistím, čo s tým večer oco urobí?!“
Používate vetu – Počkaj až príde otec domov? Ak áno, vymažte ju okamžite zo svojho slovníka. Dieťa si len ťažko spojí odložený trest s akciou, ktorú robí teraz. V čase, keď druhý rodič prichádza domov, je už veľmi pravdepodobné, že dieťa zabudlo, čo pred časom urobilo nesprávne.

Bez práce nie sú koláče!

Čo si o tom myslia deti:

„Tak prečo mám potom na vysvedčení trojku, keď som sa celý polrok tak snažil?“
Čo môže byť na tejto vete zlé? V škole napríklad toto pravidlo neplatí úplne, pretože nie vždy je snaha detí o zlepšenie prospechu korunovaná úspechom. Ani v dospeláckom živote to nie je celkom pravda. Bohatí si nezarábajú len tým, že od rána do večera pracujú. Zarábajú napríklad i tým, že sú šikovní alebo majú perfektný systém, ktorý pracuje za nich. V deťoch by sme známou múdrosťou vybudovali predstavu, že ten, kto drie až do úmoru, sa má nevyhnutne dobre. V dospelosti potom takéto dieťa čaká poriadne sklamanie. Napríklad kopanie výkopov je poriadna drina, ale tisíce sa na tom zarobiť nedajú.