Rešpektovať dieťa také, aké je, je naozaj výzva

Kristína Majerová | 7. Apr 2020
rešpektovať dieťa také, aké je

Rozhovor s PaedDr. Katarínou Winterovou, sociálnou pedagogičkou a mamou troch dcér.

Každé dieťa je iné 

Vedia rodičia pristupovať k dieťaťu s ohľadom na jeho povahu? 

Výchova dnešných detí je určite špecifická. Rodičia citlivo vnímajú svoje dieťa a zároveň vnímajú to, akí ľudia sú v živote úspešní a akí sa dokážu presadiť. Možno to vo výchove nereflektujú vedome, možno si to ani neuvedomujú, ale viac ako povahu svojho dieťaťa riešia to, ako z neho vychovať spokojného, sebavedomého a úspešného človeka. Čiže majú svoj cieľ vo výchove, ku ktorému sa snažia dopracovať spolu so svojím dieťaťom. Pričom to, či je  extrovertné alebo introvertné, akoby nehralo až takú dôležitú úlohu. 

Aké sú najväčšie úskalia a nástrahy introvertných a extrovertných detí? Čo ukazuje prax?

Výchova každého dieťaťa má svoje úskalia, či ide o extrovertné alebo introvertné dieťa. Nedá sa povedať, ktorá „povahová skupina” detí to má jednoduchšie. Ak rodič pristupuje k dieťaťu s láskou a vnímavo, dokáže rýchlo vyzistiť, čo v jeho výchove funguje a čo nie. Môžem však povedať, že jednou z veľkých nástrah rodičovstva je ustriehnuť a držať si hranice – byť nielen láskavým a večne ospravedlňujúcim rodičom, ale nebáť sa byť aj prísnym a náročným. 

Je ťažké hľadať hranicu, keď dieťa nielen chválime, prikrývame svojou pozornosťou, ale keď ho i napomenieme, vyžadujeme sebazaprenie, keď sa rozplače a cíti sa ukrivdené. Dnes totiž oveľa viac ako v minulosti vnímame akýsi tlak, ktorý hovorí, že prísnosť už nie je v móde, že dieťa sa vie samo rozhodnúť a prísnosťou „zadupávame” jeho sebavedomie. Nie je tomu celkom tak.

Dieťa bytostne potrebuje našu lásku, prítomnosť a čas, ale aj vedenie, správnu náročnosť a povinnosti. To, akým spôsobom mu toto všetko sprostredkujeme, sa môže líšiť práve v tom, či je introvert alebo extrovert. 

Viete poradiť nejakú vhodnú a účinnú stratégiu na to, aby si extrovertné deti osvojili isté hranice?

Keďže sama mám veľmi výrazne extrovertné deti, presne viem, na čo sa pýtate. Mysľou mi prebehlo množstvo situácií, v ktorých som sa pokúšala dopovedať vety, v tichosti niekoho vypočuť alebo diskutovať na návšteve. Pochopila som, že to, čo platí, sú pravidlá. Extrovertné deti nedokážu zanalyzovať a zareagovať zdržaním sa, keď niekto iný rozpráva. Prečo? Predstavte si myseľ extroverta ako ohňostroj. Tento ohňostroj myšlienok, nápadov a slov vybuchuje v jeho mysli a dieťa sa s tým potrebuje podeliť. A s kým sa o to podelí? – s mamou, pretože tá ho prijíma, miluje vždy a stále. 

Viem, aké je to náročné pre rodiča, ktorý je sústavne prerušovaný a svoje myšlienky a tok slov musí zakaždým hľadať, pritom zareagovať pokojne na detskú vravu. Preto je dobré robiť dohody a nemať očakávania.  To znamená, postupne prijať, že pri našom extrovertnom dieťati nebudeme mať pokojné a dlhé rozhovory s dospelými. Ale zároveň učme dieťa, že má počkať, neskákať do reči, nerušiť a nevyžadovať neustálu pozornosť. Dohodnúť sa, keď chce niečo povedať, nech príde a chytí vás za ruku či osloví niekoho, kto sa nerozpráva. Uvidíte, postupne pomaly krok po kroku sa to bude zlepšovať.

Dieťa totiž potrebuje skúsenosti, počas ktorých sa naučí, že môže počkať, môže počúvať... Hľadať jemnú hranicu medzi tým, že dieťa neodignorujeme, nebudeme naň kričať, aby bolo chvíľu ticho (pretože vieme, že to nedokáže – zatiaľ), ale ani nedovolíme, aby ovládlo diskusiu a celú situáciu.

Predstavme si známu situáciu, keď rodič vyzdvihuje deti zo škôlky či školy. Ako správne „rozdeliť“ pozornosť medzi obe deti, zvlášť, ak sú inej povahy?  

Introvertné deti sa často javia ako krehké. Pri extrovertných odpadá starosť ako „naozaj mu nič nie je?“, „nikto sa mu v škole neposmieval?“, „stalo sa mu dnes niečo?“  Extroverti všetko povedia, každý zážitok (nielen svoj, ale i kamarátov). Introvertné deti sú tichšie, povedia len sčasti, čo sa stalo, alebo to vyrozprávajú až neskôr, keď si všetko v mysli upracú, naformulujú a utriedia slová. 

Ako rodičia máme tendenciu skĺznuť do rozhovoru a prežívania s tým dieťaťom, ktoré nás do toho vtiahne. Tu je nástraha v tom, že hoci introvertné dieťa na prvý pohľad nejaví záujem podeliť sa o svoje vnútorné prežívanie, je dôležité dať mu na to priestor a aj otázkami ho povzbudiť k zdieľaniu sa. Je zrejmé, že odpovie úsečnejšie ako extrovert, ale neuberať mu ten priestor.

Aj tichý introvert nás potrebuje a potrebuje vedieť, že ho vnímame, máme záujem o jeho prežívanie a vnútorný svet. Jednoducho sa nedať strhnúť príbehom a zážitkami extroverta a viac-menej sa uspokojiť s jednoslovnou odpoveďou u introverta, pretože „je taký“. 

Stretávate sa s tým, že rodič jednoducho nevie pochopiť, ak dieťa nereaguje podľa jeho predstáv a požiadaviek? Že má reálny problém prijať, že introvertné dieťa nebude obľubovať veľa kamarátov a návštevy, ale radšej si bude v izbe stavať lego?

Samozrejme, s tým sa stretávam vo svojom výchovnom poradenstve často. Je to však čosi prirodzené a úplne ľudské. Hovorí sa, že najväčším ničiteľom vzťahov sú práve očakávania. Očakávania, že naše dieťa si nenechá rozkazovať spolužiakmi. Očakávania, že bude smelo odpovedať a obháji sa pri akejkoľvek neprávosti v škole či na ihrisku. Rodičia nevedomky očakávajú, že deti budú ticho, keď to od nich chcú. 

Veľmi pozorne vnímam aj rodičov, ktorí očakávajú, že ich dieťa bude mať vždy jednotky, nikdy nezaklame či neurobí neplechu. To sú len niektoré očakávania, ktoré máme voči svojim potomkom. Potom máme očakávania aj voči svojmu okoliu a asi tie najväčšie voči svojmu partnerovi. Ak sa nenaplnia, prichádza frustrácia, rozčarovanie a niekedy i hnev.

Treba si však uvedomiť niekoľko vecí: 

  • Nikto nedokáže naplniť naše očakávania. Je to nereálne očakávať a vyžadovať. Každý človek má inú výbavu na zvládanie rôznych situácií a reakcií. O to viac, ak sa rozprávame v rovine introvertného a extrovertného prežívania.
  • Najmä deti – tie nemôžu naplniť naše očakávania. Nedokážu to a nie je správne to od nich vyžadovať. Môžeme od nich očakávať, že sa budú snažiť, budú usilovné, ale nemôžme od nich očakávať prednes na Hviezdoslavovom Kubíne, keď sa hanbia vystupovať. Nemôžeme očakávať od dieťaťa, ktoré naozaj veľa a rado rozpráva, že nebude skákať do reči. Ale, môžeme ho upozorňovať (slovom alebo dotykom na pery), aby bolo teraz ticho. Takisto od introvertného dieťaťa nie je správne vyžadovať, aby si na oslavu pozvalo osem kamarátov, keď chce len jedného. Zase od neho môžeme očakávať a viesť ho, aby bol dobrým kamarátom jednému dieťaťu (pár deťom), ale neočakávať, že bude líder a keď sa to nenaplní, tak byť sklamaný či tlačiť ho do niečoho. 

Rešpektovať dieťa také, aké je, je naozaj výzva. Nereflektovať svoje potreby a spomínané očakávania. Uvedomovať si, že každé dieťa je vo svojej podstate jedinečné a každé čerpá svoju radosť a spokojnosť z niečoho iného, a nie podľa našich predstáv či snov. 

Výchova detí je náročná

Je plná sebazaprenia, počas ktorého spoznávame nielen seba a svoje reakcie, ale najmä – spoznávame a vychovávame nového človeka. Vieme, že každý z nás má svoje odlišnosti, povahu a tak to majú aj deti.

Majú svoju cestu šťastia, spokojnosti a radosti – či je to prostredníctvom utiahnutosti a tichosti, alebo hlučnej radosti u extrovertného dieťaťa. To, čo je naozaj dôležité, je prijatie dieťaťa a jeho povahy. Nelámať dieťa, ale s láskou a tou našou kostrbatou trpezlivosťou ho sprevádzať na ceste výchovy. 

Odborník Mama a ja PaedDr. Katarína Winterová, sociálna pedagogička.
katarína winterová

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: