TIP pre rodičov: Dieťa potrebuje cítiť, že je v poriadku také, aké je
„Som škaredá!“„Som neschopný!“ „Som úplne nanič!“ – tieto vety počujú mnohí rodičia od svojich detí a zároveň cítia veľkú túžbu pomôcť im, aby sa cítili lepšie, aby si verili...
Vychovať sebavedomé, silné dieťa je túžbou zrejme každého rodiča. Pokusy rodičov (s tými najlepšími úmyslami) podporiť dieťa tým, že mu opakujú, aké je úžasné, šikovné, múdre, krásne a pod., zvyčajne zlyhávajú.
Sebadôvera sa začína v detstve
Vety a presvedčenia o sebe samom sa utvárajú veľmi skoro, nie je to presvedčenie, ktoré dieťa získava na základe jednej negatívnej skúsenosti so sebou. Základy pocitu sebahodnoty sa totiž formujú od raného detstva. Jeho súčasťou je aj miera prijatia dieťaťa, prenatálne vplyvy (to, ako sa na príchod dieťatka rodičia tešia, alebo je spojený s problémami), blízky, bezpečný a láskyplný vzťah s matkou, množstvo telesného kontaktu, dotykov a mnohé iné.
Obraz, ktorý si dieťa o sebe vytvára, sa formuje veľmi dlho, preto nie je ľahké presvedčiť ho o opaku niekoľkými slovami alebo vetami.
Samostatné dojča? Nezmysel! Dieťa potrebuje neustály kontakt
Príčiny nízkeho sebavedomia
Nie vždy je ľahké odhaliť príčinu nízkeho sebavedomia či „komplexov menejcennosti“ u dieťaťa. Niekedy je to v častých a dlhodobých vlnách kritiky, ktoré dieťa vníma (nielen slovne, ale aj z postojov rodičov, pohľadov, povzdychov, pohybov), inokedy, paradoxne, aj práve z opačného prístupu – prílišného chválenia a oceňovania dieťaťa.
Niekedy to môže byť dôsledkom situácií, nad ktorými rodičia nemajú kontrolu (dejú sa mimo rodiny, napr. v sociálnej skupine dieťaťa v škole/mimo školy).
Prejavy pocitov menejcennosti
Deti svoje „komplexy“ prejavujú rôzne. Niektoré (a najmä tie v pubertálnom veku) ich dokážu pomenovať nahlas a hovoria o sebe v negatívnom svetle. To je však už ten najvyšší level, kedy je dieťa schopné uvedomiť si, pomenovať a vyjadriť svoje vlastné pocity, ktoré prechováva voči sebe.
Inými prejavmi nízkej sebahodnoty sú však aj častá plačlivosť, potreba neustále vyhrávať a neschopnosť prijať prehru, perfekcionizmus a túžba dosahovať najlepšie výkony, výbuchy hnevu pri nedosiahnutí najlepšieho výkonu, vzdávanie sa, izolovanie sa od skupiny, uzatváranie sa.
Tiež to môžu byť prejavy ako podvádzanie, asociálne správanie, obviňovanie druhých za vlastné správanie alebo, naopak, nadmerný hnev obrátený proti sebe, strachy a úzkosti, poruchy príjmu potravy (prejedanie sa alebo odmietanie jedla) a mnohé iné.
5 tipov pre rodičov: Vychovajte dieťa, na ktoré budete hrdí
Zameranie sa na (ne)schopnosti
Inak povedané – zameranie sa na výkon. Deti, ktoré trpia pocitmi menejcennosti, sú často veľkí perfekcionisti. Chcú mať všetko najlepšie, chcú byť prví, chcú vyhrávať... Ak sa im to nedarí vždy, trpia pocitmi nedostatočnosti. Majú pocit, že zlyhali a trápia sa tým. Zameriavajú sa na svoje neúspechy a neschopnosti viac, ako na svoje schopnosti a kvality. Akoby im nikdy nebolo dosť, nevedia sa tešiť z úspechu dlho, zato neúspech ich vie riadne potrápiť. Upozorňovanie na úspechy a „výhry“ neberú vážne, nedokážu si svoj úspech užiť.
Základom je prevencia
Čo je teda vhodné robiť, aby sme vychovali dieťa bez „komplexov menejcennosti“? Dieťa potrebuje cítiť, že je v poriadku také, aké je. Preto načúvajte, oceňujte a prijímajte jeho pocity a jednajte s ním s úctou. Prijímajte ho také, aké je, chváľte ho za konkrétne veci, no buďte k nemu úprimní.
Ak máte nejaké výhrady, buďte konkrétni a negeneralizujte („Ty vždy...!“).
I keď dieťa potrebuje nejakú istotu, pravidlá a hranice, potrebuje zároveň priestor, voľnosť k učeniu a objavovaniu sveta, aby sa neskôr mohlo postaviť na vlastné nohy. Dajte mu zodpovednosť, nezávislosť a voľnosť v rozhodovaní.
Majte neustále na mysli princíp jedinečnosti:
Je to úžasné, okúzľujúce a jedinečné dieťa (i keď je to jedinečnosť na míle vzdialená od tej vašej ). Buďte mu dobrým príkladom: zmýšľajte o sebe dobre a starajte sa o seba. Uvedomte si, že je dobré vedieť sa oceniť. Je príjemné a uspokojujúce, keď poznáte a ceníte si svoje schopnosti. Je dobré mať sám zo seba radosť.
Ako pomôcť dieťaťu s nízkym sebavedomím
Čo však robiť, ak sme už na svojom dieťati spozorovali známky pocitov menejcennosti? Ako aj v iných oblastiach, aj tu platí – Najskôr musí ísť von to zlé, aby sa uvoľnil priestor pre to dobré.
Hlavným bodom programu teda bude otvorenosť aj voči negatívnym pocitom voči sebe, vypočutie dieťaťa, jeho prijatie aj s týmito pochybnosťami o sebe samom.
Nemá zmysel vyvracať mu jeho negatívne presvedčenia o sebe, cíti sa potom viac nepochopené, nevypočuté, neprijaté. Je lepšie vypočuť ho, a pochopiť. Môžete mu ponúknuť svoj pohľad na vec, ale nemusí to automaticky znamenať, že ho hneď prijme.
Český psychológ Marek Herman: Prvých 6 rokov je vo výchove NAJDÔLEŽITEJŠÍCH
Mohlo by to vyzerať takto: „Chápem, že sa cítiš hrozne a máš pocit, že zle vyzeráš (že máš pocit, že máš veľký nos/krivé nohy/zlú pamäť na čísla/zlé známky...), rada by som ti pomohla/pomohol. Keby si sa tak mohlo vidieť mojimi očami! Ja vidím...“ a môžete dieťaťu sprostredkovať svoj pohľad na neho.
Alebo: „Mám ťa rád aj s takým nosom/nohami/pamäťou/známkami...“ Môžete skúšať rozhovory na rôzne témy, základom je kontakt a vypočutie.
Aj keď sa vám nepodarí presvedčiť ho o vašom pohľade na neho samého, minimálne získa vašu cennú pozornosť a váš čas – už to je známkou toho, že má hodnotu pre vás, že je cenná bytosť, ktorá si zaslúži pozornosť, starostlivosť a lásku – aj keď nie hneď, ale časom tieto vklady určite zúročí.